Na dne mora ležia mŕtvoly turistov, ktorí kvôli rekordu riskovali životy

Egypt je už niekoľko rokov vyhľadávaným miestom letných dovoleniek aj pre turistov zo Slovenska. Láka ich stabilne pekné počasie i teplé more. No kým väčšina Slovákov mieri ku Červenému moru práve kvôli relaxu, nájdu sa aj takí, ktorí sa pri jeho pobreží venujú práci. Jedným z mála Košičanov, ktorí si šli vlani i prevlani na severovýchod Afriky zarobiť, bol aj Matúš Šoltés. Neroznášal drinky v reštauráciách a neupratoval izby. Jeho pracoviskom bol priestor pod morskou hladinou.

"Do Egypta som sa dostal cez kamaráta Mira, ktorý tam pracoval ako inštruktor potápania asi dva roky," spomína Matúš na apríl 2004. Vtedy sa rozhodol dať výpoveď z pôvodného zamestnania a skúsiť niečo úplne iné. "V Egypte bol posledné roky dopyt po Slovákoch. Mnohé naše i české cestovné kanelárie majú uzavreté zmluvy s hotelmi i rôznymi centrami, a tie potrebovali aj slovensky hovoriacich zamestnancov."

Matúš sa teda rozlúčil s povolaním počítačového grafika, zbalil najnutnejšie veci a odletel do Egypta. Hoci vedel, že ho najprv čaká tvrdý tréning, do ktorého bude musieť investovať veľa peňazí, a až po určitom čase môže čakať nejaký zisk, neváhal. A to aj napriek tomu, že ako budúci profesionálny inštruktor potápania a fotograf nemal s pohybom pod hladinou skúsenosti. V Košiciach absolvoval iba rýchlokurz v bazéne, ktorý má ďaleko k podmienkam v mori.

Investoval 200 tisíc korún

"Po prílete do letoviska Hurghada som si našiel ubytovanie. Nebolo to ťažké, lebo sezóna sa ešte nezačala. Stačilo chodiť po domoch a pýtať sa na voľné byty. Ja som si vybral 3-izbový za 200 dolárov mesačne. Bol kompletne zariadený od klimatizácie a chladničky až po káblovú televíziu. Prvé tri mesiace som býval sám, neskôr s dvoma Pražákmi." Hurghada je bývalé rybárske mestečko, ktoré sa vďaka turistike rozvíja. Pribúdajú domy, hotely, turistické centrá i supermarkety. V jednom si potraviny nakupoval aj Matúš. Neboli vraj drahé, cenovo takmer porovnateľné so Slovenskom. Platia tam doláre i eurá, ale väčšinou egyptské funty alebo piastre. Sú to malé a veľmi ošúchané bankovky, akoby sa používali už sto rokov.

Keď prišiel Matúš do Egypta, nemal žiaden potápačský výstroj. Aby mohol absolvovať výcvik, musel za mnohé veci platiť. Za pobyt na lodi, vzduchom plnené fľaše i ďalšie potreby platil centru 10 dolárov denne, čo vraj bola dobrá cena. "Mojim hlavným ´učiteľom´ bol kamarát Miro," spomína Matúš na niekoľkomesačný výcvik. "On i ďalší inštruktori mi ukázali všetko, čo som musel vedieť pre zisk potrebného certifikátu. Ak by som si výcvik robil cez nejaké potápačské centrum, tak sa nedoplatím."

Matúš postupne absolvoval viaceré kurzy, ktoré pozostávali z určitého počtu ponorov. Musel sa naučiť reagovať pod hladinou na rôzne situácie, zachraňovať ľudí na otvorenej vode či ovládať prepisy na potápanie okolo koralov alebo ku lodným vrakom. Súčasťou výcviku boli aj testy a cvičenia. "Až po ich absolvovaní som pomohol požiadať o certifikát, ktorý sa posiela z Anglicka. Keď som ho dostal, mohol som aj ja vykonávať prácu inštruktora potápania. Mne však išlo o niečo iné. Ja som šiel do Egypta kvôli tomu, aby som mohol pod hladinou fotiť a fotky predávať turistom. Certifikát som potreboval preto, lebo bez neho by som nemohol pod vodu."

Vytlačil ho trh

Kým dostal Matúš osobné číslo a identifikačnú kartu inštruktora, investoval do vzdelania a budúcich pracovných pomôcok okolo 200 tisíc korún. Sumu tvorilo nielen spomínaných 10 dolárov denne za výcvik, letenky, strava či nájomné, ale aj fotoaparát a notebook, na ktorom potom fotky "napaľoval" na cédečká. "Fotoparát na fotenie pod vodou je ten istý, ako na súši, akurát sa vkladá do špeciálneho púzdra. Jeden foťák som si kúpil ešte na Slovensku, ale púzdro naň bolo veľmi drahé. Preto som si v Egypte kúpil druhý fotoaparát aj s púzdrom. Bol to 5-megapixelový Olympus asi za 60 tisíc korún."

Prvý rok pôsobenia v Hurghade Matúš iba fotografoval. Približne od júla do decembra 2004. Samozrejme, zo začiatku sa musel naučiť pod vodou fotiť. Je to iné ako na súši, najmä kvôli lomu svetla a inému "správaniu" sa farieb. "Moja práca spočívala v tom, že som ráno prišiel do centra a robil dobrý dojem na turistov. Pohyboval som sa okolo nich a fotil. Na súši i pod hladinou. S niektorými som sa na fotení dohodol skôr, než šli pod vodu, iní mali o fotky záujem až potom, keď si ich pozreli. Cena za každé cédečko bola 25 euro alebo 30 dolárov."

Práca to bola atraktívna, ale pomerne namáhavá. Kým turisti absolvovali dva či tri ponory, Matúš musel pod vodu zakaždým, keď potreboval niekoho nafotiť. Potom bolo treba fotky vytriediť a napáliť. Na jednom cédečku ich bolo okolo 60. Zábery turistov na súši aj spod hladiny a k tomu ako bonus nejaké pekne sfarbené rybky a koraly, ktoré mal Matúš v archíve.

Slováci a Česi o fotky veľký záujem nemali. Skôr Nemci, Angličania a Poliaci, ktorí boli oveľa solventnejší. "Večer bolo treba cédečka rozniesť po hoteloch. Keďže Hurghada má dĺžku asi 40 km, bola to riadna fuška. Neskôr som na to využíval miestnych taxikárov. Boli dni, keď som predal aj päť cédečiek, ale väčšinou menej. Z toho som musel 15 percent odvádzať centru."

Ak si myslíte, že investovaných 200 tisíc sa postupne vrátilo, mýlite sa. Hoci Matúš zarábal viac ako inštruktori potápania, ktorí brali za deň 30 dolárov, časom sa jeho "biznis" začal kaziť. Kým pred štyrmi rokmi sa profesionálnemu fotografovaniu pre turistov nevenoval takmer nikto, časom konkurencia rástla. "Začali ma vytláčať takí, ktorí mali kamery. Veď filmový záznam spod hladiny je určite atraktívnejší, než fotky. Okrem toho klesali ceny fotoaparátov a začalo prichádzať veľa turistov, ktorí šli do vody s vlastným."

Preto Matúš fotoaparát predal a začal pracovať ako inštruktor potápania, na čo sa mu zišiel spomínaný certifikát. Okrem toho s kamarátom Mirom vyrobili niekoľko promovideí pre rôzne centrá, hotely a kluby. Išlo o päť až desaťminútové reklamné spoty, za ktoré klient platil podľa minút. A vraj celkom dobre.

Nepozorný otec

Samozrejme, počas práce inštruktora nemal Matúš núdzu o adrenalínové situácie. Tentoraz nemáme na mysli stretnutia s morskými obyvateľmi, ako sú napríklad žraloky. Tie, mimochodom, videl asi trikrát a zakaždým rýchlo odplávali. Skôr si užil s turistami, ktorí nevedeli pochopiť, že ho musia poslúchať.

"Pri potápaní v mori nie je podstané, kto je doma riaditeľ firmy alebo milionár. Pod vodou ma musia poslúchať na slovo. Ja za nich zodpovedám a kto to nevie pochopiť, musí ísť hore," vysvetľuje Matúš a ukazuje, že hore, znamená na loď. "Väčšinou sa šlo na tzv. safari. Loďou sme vyviezli turistov na dohodnuté miesto, niekedy aj tri či viac hodín plavby od brehu. Tam sme sa potápali ku koralom alebo vrakom lodí. Podľa predpisov môže inštruktor brať pod hladinu maximálne 6 ľudí, ale centrá, aby zarobili, nás nútili brať aj 12. A to bolo skutočne náročné."

Riziko sa zvyšovalo počtom ponorených turistov aj prostredím. Boli napríklad miesta, kde bol pod hladinou silný prúd. "Pri vraku lode Dusseldorf sa síce pri zostupe i vynorení ľudia držia sprievodného lana, ale vlajú na ňom ako vlajky. Dodnes si pamätám tie vystaršené oči turistov, schované pod okuliarmi." Základné pravidlo pri potápaní je držať sa partnera. Ak sa jeden druhému stratí, a do minúty ho nenájde, treba sa vynoriť. "Raz som mal skupinku a v nej otca s asi 12-ročnou dcérou. On bol natoľko zaneprázdnený fotením, že na ňu zabudol. Keď som si všimol, že je sám, naznačil som mu rukami otázku: kde máš bodyho? On pokrčil plecami a uprel na mňa vystrašený pohľad. Našťastie, dcéru sme našli na hladine. Vysvitlo, že sa zamotala do inej skupiny, ktorá nás pod vodou križovala..."

Alebo iný prípad. Matúš sa mal so zákazníkom ponoriť ku vraku torpédoborca Elmina, ležiacemu 30 metrov pod hladinou. Odmietol, lebo turista, mimochodom z Banskej Bystrice, dovtedy absolvoval iba základný potápačský kurz s maximálnym ponorom do 18 metrov. Príkaz šéfa centra však znel jasne: klient si to zaplatil, treba jeho žiadosť splniť. "Tušil som, že z toho budú problémy," spomína Matúš. "Keď sme sa ku vraku ponorili, pri pohľade naň dostal turista záchvat, ktorý sa volá dusíková narkóza. Je to akýsi dôsledok hlbokého ponoru, zvýšeného obsahu dusíka v kri a depresívneho prostredia. Mal som čo robiť, aby sa mi ten muž v panike ´nevykopal´ hore, lebo by mu mohla uškodiť rýchla dekompresia. Poznám prípady ľudí, ktorí ju už ´nerozchodili´... Preto som ho pevne chytil, díval sa mu do očí a snažil sa ho trochu upokojiť." Našťastie sa to podarilo. Mimochodom, ten Banskobystričan mal na lodi manželku a dve deti. Keby sa mu niečo stalo, bol by to koniec ich dovolenky...

S viacerými turistami boli problémy v tom, že mali absolvovaných málo ponorov, no potápať sa chceli ako profesionálni potápači. Okrem ich spôsobilosti ísť hlboko pod hladinu musel Matúš ustrážiť aj to, aby tam nič nechytali. Z vrakov lodí si nesmú brať nič na pamiatku. Aj keď v podstate už niet čo, iba ak by si vylovili motorku, tank či lokomotívu. Všetky menšie predmety už oveľa skôr vylovili samotní Egypťania a teraz ich ponúkajú na trhoch so suvenírmi.

Zbytočne riskovali

Ako sme už naznačili, pozor si musel Matúš dávať aj na to, aby turisti, ktorých mal pod vodou na starosti, dodržiavali zásadu postupného vyrovnávania tlaku. Dolu totiž môžu ísť doslova ako koľajnica, ale hore iba pomaly. "Keď človek stúpa rýchlo, molekuly dusíka, ktoré obsahuje stlačený vzduch vo fľašiach, sa zväčšia. Takto ´znehodnotená´ krv potom môže spôsobiť embóliu a zástavu srdca." Špecialistami na takéto rizikové situácie boli Rusi, preto ich nikto nechcel brať pod vodu. Dokonca aj šéfovia centier im radšej zdvihli cenu, len aby ju neprijali a odišli. "Počul som aspoň o desiatich prípadoch, kedy aj skúsení potápači pozabudli na ostražitosť a doplatili na to životom. Riskovali, pokúšali sa o rekordy. Napríklad o najhlbší ponor s obyčajnou fľašou. Hoci 60 metrov je hranica, pokúšajú sa o 100 či viac. Obvykle dostanú čosi ako epilepsiu, keď im telo stuhne, všetko vidia štvormo a nie sú schopní nič urobiť. Ich telá už potom nikto nenájde. Ležia na dne Červeného mora..."

Potápačom hrozilo nebezpečnstvo aj od morských obyvateľov. Napríklad od Kamennej ryby (Stonefish), pomenovanej podľa svojho vzhľadu. Kto na ňu stúpil, toho mohla poraniť svojimi ostňami s prudko jedovatým toxínom. Ostne boli také ostré, že dokázali prepichnúť aj neoprén či plutvu. Nebezpečné boli aj jedovaté koraly. "Niektorým turistom stačilo vidieť niekoľko rýb a boli z toho uchvátení. Iní mali to šťastie, že pod vodou stretli korytnačky, raje alebo delfíny a po vynorení sa pýtali, či je to všetko..."

Na konci roka 2004 sa Matúš vrátil na Slovensko, no už v apríli 2005 bol v Egypte zas. Tentoraz tam ale ako inštruktor potápania dlho nevydržal, lebo ho už v júni zlákala iná práca v Česku. "Tohto roku o návrate do Egypta neuvažujem. Potápania sa však vzdať nechcem. Je to ako droga, ktorá človeka nabíja pozitívnou energiou. Ak by to bolo možné, ako inštruktor potápania by som to skúsil inde. V Španielsku, Ázii alebo na ostrovoch Bora Bora." Možno ho tam o pár rokov stretnete...

Róbert BEJDA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári