chlapec musel 19. januára 1945 kopať na terajšom Námestí osloboditeľov hroby pre privezených padlých sovietskych vojakov. Teda na mieste, kde už 14. apríla 1945 začala stavba a kde dodnes stojí Pamätník padlým vojakom Červenej armády.
K nemu, ale aj k Pamätníku neznámeho bojovníka položili včera pri príležitosti 61. výročia oslobodenia mesta Košice vence a kytice odbojári, predstavitelia štátnej správy, samospráv, diplomatického zboru, zástupcovia politických strán a hnutí, ale aj obyvatelia mesta. Medzi nimi aj 73-ročný J. Tóth.
"Pamätám sa na ten deň veľmi dobre," povedal nám bývalý hráč Lokomotívy Košice. "Bývali sme na Barčianskej ulici 60 a mamka ma o tretej ráno poslala do mesta po chlieb. Električky nejazdili, tak som šiel pešo. Pri terajšom pamätníku stáli sovietski vojaci, nákladné autá privážali od Dargova padlých červenoarmejcov. Prvá prišla do mesta taká zvláštna, pomiešaná jednotka, najviac tam bolo Kirgizov, Mongolov či iných so šikmými očami. Prvé ich slová boli ´davaj suda´. Zobrali ma a s ďalšími sme museli kopať hroby pre vojakov. Zem bola zamrznutá, bolo treba založiť oheň, aby trochu povolila. Kým niekto nevykopal hrob, nemohol odísť. Ja som mal trinásť rokov, nechali ma vykopať tri. Keď vojsko prichádzalo do mesta, na Šibenej hore boli v bunkri skrytí Nemci. Prvú trojčlennú ruskú pátraciu hliadku zabili, tam ich aj pochovali."
Podľa J. Tótha najsilnejšie zoskupenie Červenej armády prichádzalo do Košíc od Rožňavy, z iných smerov ich tiahlo pomenej. Vojakov vraj po vstupe do mesta v prvom rade zaujímalo, aká je tá-ktorá žena pekná.
"Ešte sa vrátim k tým padlým. Bolo ich dosť veľa, preto si nikto nelámal hlavu s nejakou truhlou. Vojaci boli zabalení v dekách, iní vo vreciach. Keď prešovský podnik Cementa začal stavať dnešný pamätník, vojakov exhumovali a previezli na verejný cintorín. Ale ja som pri tom už nebol," dodal J. Tóth.
Živo si však spomína aj na jedno z posledných zverstiev, ktoré sa udialo v meste pred oslobodením.
"Na stromoch Hlavnej ulice povešali ľudí, hneď na prvom a najhrubšom maďarského vojaka. Trikrát ho zavesili," tvrdí J. Tóth. "Bol nevinný. Mal šesť malých detí, a tak dostal opušťák. Medzi tými, ktorí vešali, som videl Nemcov a jedného nyilaša. Mimochodom, v tejto košickej fašistickej organizácii ich bolo organizovaných iba málo, dvanásť či trinásť. Vešanie začalo tak, že najprv zaznela siréna a chlapi z vtedajšej civilnej ochrany nahnali ľudí k stromom. Pozeral som sa na to medzerou v pootvorenej drevenej bráne. Ľudí privážali na autách po osem, deväť a povešali na stromoch od námestia až po františkánsky kostol. Keď bolo po všetkom, nahnali tam mladých vojakov a povedali im, že ak odmietnu ísť na front, skončia na stromoch aj oni."
Oslobodzovanie Košíc sa začalo 17. januára 1945 útokom pozdĺž trasy Medzinárodného Maratónu mieru od Sene a útokom z juhozápadného smeru pozdĺž cesty od Moldavy nad Bodvou. V ranných hodinách 19. 1. 1945 prenikli do mesta z juhozápadného smeru prvé prieskumné jednotky 318. horskej streleckej novorosijskej divízie genmjr. V. F. Gladkova. V tom čase vnikli do mesta z južného smeru aj jednotky 237. streleckej pirjatinskej divízie. Ešte v ten istý deň boli oslobodené celé Košice.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
