vďaka svojmu teperamentu. Prednedávnom oslávila 80. narodeniny, napriek tomu ostáva verná doskám, čo znamenajú svet. Pani Júlia sa takmer celý život živila slovom. Zaujímavé však je, že ako 13-ročná vedela po slovensky povedať iba jedno - chlieb. Toto slovo ju aj súrodencov naučil otec, aby nebodaj na Slovensku neumreli hladom. Herečka dnes s úsmevom spomína, ako pokrm pokrmov spočiatku volali klep.
„Môj otec sa narodil v Hnilci, mama pochádzala priamo z Budapešti. Otca tak ako mnoho iných Slovákov vyhnala do sveta za prácou bieda. S mamou sa zoznámili vo Francúzsku, ja som sa narodila v Paríži. Neskôr sa naša rodina presťahovala do Holandska, otec tam pracoval ako baník. Napriek tomu, že v Holandsku sa nám žilo vcelku dobre, otec stále spomínal domov," vracia sa pani Júlia o viac jako polstoročie dozadu. Čím častejšie sa vo svete skloňovalo slovo vojna, tým väčšia bola otcova túžba vrátiť sa na Slovensko. „Napriek maminej nevôli v roku 1938 sme prišli na Slovensko. Všetko bolo pre nás nové, aj ihličnaté lesy. V Hnilci nás prichýlil otcov brat. V malej chalúpke sme bývali my piati plus strýkova rodina. Ale pomestili sme sa a bolo nám tam dobre. Dodnes to mám pred očami. Pod oknom lavica, v okne muškát... Roky v Hnilci v strýkovej chalúpke mi veľmi pomohli pri naštudovaní hry Jozef Mak," úsmevom spomína pani Júlia.
Neskôr rodičia tejto herečky v Spišskej Novej Vsi postavili ešte aj na tieto časy honosný dom. Dnes pani Júlia býva na sídlisku, rodičovský dom predali, v súčasnosti tam sídli Správa Národného parku Slovenský raj. Slovensko sa pre pani Júliu stalo konečnou stanicou, zo Spiša už nevytiahla päty. Vydala sa a ešte ani ako dospelá nesnívala, že zasvätí život divadlu. Paradoxne pani Júliu k divadlu priviedla manželova žiarlivosť. „Naprv som pracovala v zdravotníctve, manžel však veľmi žiarlil. Vybavil mi prácu v divadle v Spišskej Novej Vsi, mala som tam robiť garderobierku. Povedala som si, Bože, žiarlil, keď som pracovala v nemocnici, čo to bude, keď sa zamestnám v divadle," hovorí J. Paulínyová o osudovom zvrate.
Manželstvo sa skončilo rozvodom, divadlo však pani Júlia už nedokázala zo svojho srdca vystrnadiť. Druhýkrát sa už nevydala a v divadle pracovala až do dôchodku. S doskami, ktoré znamenajú svet, sa však nerozlúčila dodnes. Celé tie roky je ochotníčkou v miestnom súbore Hviezdoslav. Na svojom konte má 19 premiér a 634 predstavení ako profesionálna herečka a 13 premiér a 261 predstavení s kolegami z Hviezdoslava.
Rozvedená a k tomu herečka, predsa len na 60. roky to bolo na Spiši takmer revolučné postavenie. „Divadlo v Spišskej Novej Vsi sa prestransformovalo na ochotnícke. Pamätám sa, že hrať musel vtedy v divadle každý, kto vedel rozprávať. Prišla k nám riaditeľka a začala rozdávať úlohy. Neobišla ani mňa ako garderobierku, ani napríklad ekonómku. Bolo to náročné obodbie. Cez deň som pracovala, potom rýchlo domov k deťom a po večeroch skúšky. Odmietnuť som nemohla, aby som neprišla o prácu. Raz sme si s kolegyňou sadli na lavičku v parku a plakali sme, pretože sme už nevládali," aj takú horkú príchuť mal pre pani Júliu herecký chlieb.
Divadlo v Spišskej Novej Vsi sa po určitom období opäť stalo profesionálnym a pani Júlia bola herečka na plný úväzok. Jej rodičia síce najprv krútili hlavou, ale nevynechali ani jedno predstavenie. No a deti, tie boli jej najväčšími kritikmi. Syn je lekár, dcéra zase učiteľka, divadlo teda obišli oblúkom. Maminmi priaznivcami sú však aj dnes.
Pani Júlia si zahrala aj menšiu úlohu s Jurajom Kukurom. Nakrúcalo sa v Markušovciach. „Mala som predviesť monológ a pritom pozerať na Juraja Kukuru. Keď som sa však na neho pozrela, úplne som zabula text. To všetko kvôli jeho očiam, aj som mu to povedala. Celý štáb sa smial," načrela do spomienok.
To, že sa stala hoci aj proti svojej vôli herečkou, neľutuje. Smutno jej však je, že nemala možnosť herectvo študovať. Ako hovorí, na divadelných doskách sa lepšie pohybuje s patričným vzdelaním.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
