krajania, najkrajšie pláže západnej Afriky a zároveň bieda najchudobnejšieho štátu sveta - to všetko videl kapitán Juraj Sepeši z prešovskej leteckej základne. V decembri sa vrátil z vojenskej pozorovateľskej misie UNAMSIL zo západoafrickej republiky Sierra Leone, čo v preklade znamená Pohorie levov.
Brutálna vojna
Juraja Sepešiho sa na veliteľstve misie UNAMSIL v sierraleonskom hlavnom meste Freetown pýtame, či predsa len nemal obavy vycestovať do krajiny, kde celé minulé desaťročie zúrila občianska vojna? Tá sa tu začala v marci 1991 vpádom rebelov vo východnej provincii Kailahun. Ich vodcom bol Foday Sankoh, bývalý vojenský čatár a fotograf. Rebeli okamžite demonštrovali svoju silu brutálnym zabíjaním, mrzačením a odsekávaním hláv šéfov miestnych komunít. Na výstrahu ich napichávali na koly. Známymi sa stali zábery ľudí s odseknutými rukami alebo nohami alebo všetkými končatinami, pričom opité a často nadrogované rebelské jednotky takto zmrzačili 100-tisíc ľudí a 60-tisíc civilov vyvraždili. V "hre" bol ale najmä vplyv nad diamantovými poliami, na ktoré mal zálusk Charles Taylor zo susednej Libérie.
Komentovať komplexne vývoj situácie by bolo na celú knihu. Možno však dodať, že nútená regrutácia školopovinných chlapcov ako bojovníkov a dievčat, ktoré boli nútené rebelom poskytovať sexuálne služby, bola pritom bežná už na začiatku konfliktu. V rámci rebelského Spojeného revolučného frontu tu bojovali aj štyri tisícky násilne zverbovaných no o to krutejších detských vojakov. Až 70% dievčat a mladých žien stalo obeťou sexuálneho násilia. A to bez hriechu iste neboli ani vládne vojská. No a počas vojny bolo z 5,5 milióna obyvateľov krajiny o tretinu väčšej ako Slovensko až 400-tisíc ľudí na úteku.
"V Sierra Leone ešte doteraz väčšina domorodcov verí v prírodné nábože0nstvá, viac ako 50% ľudí tu nevie čítať a písať a ešte viac obyvateľov si tu nemá šancu zohnať prácu. V roku 1999, po intenzívnych a mimoriadne brutálnych bojoch, OSN vyslala do Sierra Leone na stabilizovanie situácie mnohonárodné jednotky v sile 17 500 vojakov a 260 vojenských pozorovateľov, pričom situácia sa relatívne upokojila až v roku 2002," dopĺňa kapitán Sepeši. Konkretizuje, že od začiatku misie tu malo Slovensko dvoch vojenských pozorovateľov a od roku 2004 sa striedali po jednom. Potom sa s miernym úsmevom vráti k našej otázke o strachu pred cestou.
"Bol som na misii v Bosne a Hercegovine s kolegami a technikou z našej základne, takže do zahraničia som už nešiel ako nováčik. Lenže toto bolo celkom iné, pretože som mal vycestovať sám. Ponuka však prišla neočakávane a rozhodnúť sa bolo treba okamžite. Som vojak - zobral som to," sucho konštatuje kapitán.
Džungľa a buš
"Mám rád bezprostredný kontakt s prírodou a tiež rád tiež jazdím terénom, ale tu bolo jedného aj druhého niekedy až vyše hlavy," konštatuje kapitán Sepeši, keď nastupujeme to terénneho džípu v bielych farbách OSN. Po chvíli je nám zrejmé prečo. Desať kilometrov si žiada hodinu jazdy. Keď sa Juraja pýtame, prečo prašné cesty, z ktorých obdobie dažďov urobí tankodróm s polmetrovými jamami, nespevnia domáci obyvatelia aspoň štrkom, zavezie nás k jeho "výrobni". Dva tucty chlapcov azda od 14 rokov a tiež niekoľko dievčat si odnášajú z veľkej hromady skál balvany väčšie ako pecne chleba, aby si ich položili na vrch svojej hromádky kamenčia. Na nohách majú len jednu topánku. Pristúpia si ňou balvan tak, aby sa im pri úderoch ťažkým kladivom neposúval. A potom údermi odlamujú z balvanu kamienky vo veľkosti štvrtky masla, až kým raz za deň nepríde nákladiak a oni nahotovený štrk nenaberú do lavórov, ktoré si posadia na hlavu a výsledok svojej celodennej práce nevysypú na hrdzavú korbu. Otročina! A odmena? Žiadne peniaze. Len zopár sušených rybiek a k tomu miska ryže. Aby prežili. Priemerný vek v Sierra Leone je 37 rokov.
Keď kapitán Sepeši vo februári tohto roku pricestoval do Sierra Leone, po prílete mal len desať minút na výmenu skúseností so svojím predchodcom. Vzápätí bol vďačný učiteľom z prešovských jazykových vojenských kurzov, keď musel urobiť vodičské skúšky v angličtine. Potom ho vrtuľník UNAMSIL vysadil na hraniciach s Guineou. "Mali sme skutočne medzinárodný štrnásťčlenný tím pozorovateľský tím, v ktorom bol Keňan, Pakistanec, Brit, Gambijčan, Zambijčan, Chovát..." vyratúva Juraj. Samozrejme vojenského pozorovateľa nečaká ubytovanie v kasárňach, nevaria mu vo vojenskej kuchyni a o práčovni môže len snívať. Tam, kde ho vyšlú, si musí všetko zabezpečiť sám. Juraj hovorí, ako si zháňal do biednej chatrče namiesto rohože hodenej na zemi aspoň matrac, ktorú mu napokon priviezli vrtuľníkom a konštrukciu postele si dal vyrobiť u miestneho stolára...
A čo vlastne bolo úlohou vojenských pozorovateľov? "Z hĺbky územia z vysunutých postov v odľahlých enklávach hlásiť veliteľstvu UNAMSIL správy o ozbrojených incidentoch, bezpečnostnej a humanitárnej situácii a náladách obyvateľstva," vyratúva kapitán. "Na hliadkovanie vyrážali spolu vždy dve autá. Napríklad 47-kilometrov dlhá cesta zo základne na hranice s Guineou nám zykla trvať 5 až 6 hodín." Už ani nevie zrátať, koľkokrát sa im zlomila náprava či koľkokrát nepomohol ani pohon 4x4 alebo druhé vozidlo a z bažín ich museli vyťahovať zástupy domorodcov.
Kapitán Sepeši tiež vysvetľuje, ako sa chránili pred chorobami, hadmi, škorpiónmi a mravcami, ako si varili na otvorenom ohni, ako majú domáci zatiaľ ďaleko k európskemu štandardu hygieny a ako sa s ňou vyrovnávali oni, ako bol v niektorých dedinách prvým bielym návštevníkom a ako prežil bez jedinej hnačky... Nuž, okrem série vojenských očkovaní a sebadisciplíny to chce zrejme riadne tuhý koreň a nemalú dávku šťastia. Stovky vojakov UNAMSIL budú totiž do smrti spomínať na malarické horúčky, brušné týfusy, črevné koliky či poleptaniny kože chrobákom zvaným champion.
Po polovici činnosti v misii prišlo na veliteľstvo UNAMSIL hodnotenie práce nášho kapitána. Hoci Juraj Sepeši rátal s tým, že prežije takmer rok v buši, stiahli ho do hlavného mesta, kde slúžil v centre riadenie operácií. To hodnotenie bolo totiž na výbornú.
Pozorovateľ opäť pri vrtuľníkoch
"Misia OSN v Sierra Leone končí svoju činnosť k 31. 12. 2005. Prácu UNAMSIL pritom nemôžeme hodnotiť inak, ako úspešnú, pretože zastavila vzájomné vyvražďovanie obyvateľstva, stabilizovala bezpečnostnú situáciu a napriek ekonomickej kríze domáca vláda má už situáciu v rukách a je schopná napĺňať všetky atribúty suverénneho štátu" hovorí nám politický šéf UNAMSIL Daudi Mwakawago. Aj on spomenie veľké ťažkosti pri paralyzovaní sadistických bojov domácich klanov, ale hovorí tiež o pomoci vojakov misie pri obnovovaní ciest, škôl a nemocníc, ako aj o masívnej propagande a prevencii súčastí UNAMSIL proti AIDS. Treba tiež pripomenúť, že v Sierra Leone zahynulo až 160 vojakov OSN.
"Činnosť vojenských pozorovateľov je veľmi náročná na psychickú aj fyzickú odolnosť. Na jednej strane to musia byť veľmi samostatní a rozhodní ľudia, na strane druhej musia mať schopnosť vychádzať s ľuďmi a zžiť sa s prostredím," konštatuje vojenský veliteľ UNAMSIL ghanský brigádny generál Paul Opuku. "Musia znášať nemalú mieru rizika, no nemôžu to byť žiadni hazardéri. Je nevyhnutné aby mali schopnosť správneho úsudku čo je ešte v hraniciach bezpečnosti a kedy sa radšej treba stiahnuť. Ich práca v UNAMSIL mala veľa rizík, ale pre prácu misie bola nenahraditeľná. Preto im, vrátane všetkých slovenských vojakov, ktorí tu pôsobili, úprimne ďakujem. Odviedli výbornú prácu."
Kapitán Juraj Sepeši je ročník 1971 a vojakom sa stal už vo svojich 15-tich rokov. "Po vojenskom gymnáziu v Opave sa mi podarilo dostať na Vojenskú vysokú školu leteckú v Košiciach a svoje rozhodnutie nosiť uniformu som nikdy neľutoval," uzavrel svoje rozprávanie tento rodák z Kysaku, ktorý po škole v roku 1994 slúžil tri roky v Malackách a odvtedy je v Prešove. Na záver ešte dodal: "Misia v Sierra Leone bola síce výborná skúsenosť a keď armáda potrebovala, aby som vycestoval, tak som tú výzvu samozrejme prijal. No profesionálne som naozaj doma medzi svojimi vrtuľníkmi a kolegami z prešovskej leteckej základne. Vojenská letecká zbrojarina a technika všeobecne - to je nielen moja práca, ale doslova záľuba a preto som veľmi rád, že sa k nej môžem vrátiť."
Autor: šim
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
