Opáleného. Výbušný, temperament a príťažlivý zjav predurčili Eda Vítka pre úlohy melodramatických hrdinov. Predstavil sa aj ako Cyrano de Bergerac, Macbeth, ale aj John Reed v Desiatich dňoch, ktoré otriasli svetom. V najlepšom sa však rozhodol košickú scénu opustiť a v roku 1984 nastúpil do súboru bratislavskej Novej scény. Do Košíc prišiel spomínať na oslavy 60. výročia obnovenia Štátneho divadla.
Prišli ste do košického divadla so silnou generáciou, Peter Opálený, Sylvia Turbová, Vlado Durdík, Andy Hryc, Eva Večerová... Spomínate si ešte na prvé dojmy?
- Ja som predtým v Košiciach nebol. Som Trenčan. Prvý raz sme sa tu zastavili ako študenti vysokej školy. Divadlo som ani nevidel. Tam nás nepustili. Hrali sme tu niekde ukážky zo školy. Spali sme kdesi na Sigorde. To bolo moje prvé stretnutie s Košicami. Potom, keď sa začala rysovať možnosť ísť do angažmánu a hľadali sme si miesta v divadlách, oslovil nás režisér Petruška, vtedajší šéf. Prišiel za nami do Reduty na absolventské predstavenie, a tak sa stalo, že sme prišli. A moje prvé dojmy? Prišiel som s Hrycom do Košíc a viezol nás architekt a sochár Vachálek, ktorý tu mal výstavu. Nezabudnem na ten príchod, lebo bolo krásne slnečné ráno, keď sme vchádzali do Košíc. Mesto sa pod nami rozprestieralo, nad pivovarom bola ešte cigánska osada a v diaľke žiaril Dóm. Zanechalo to ma mňa pekný dojem. A potom tých silných dojmov bolo ešte veľa. Pretože som prežil v Košiciach svoju mladosť a na tú sa nezabúda. Prežil som tu veľa príbehov.
Vraciate sa sem rád?
- Vždy sa rád vraciam. Mal som to tu rád a odchádzal som vlastne na etapy. To sa nedalo len tak naraz odstrihnúť. Bol som v divadle vyťažený, mal som veľa predstavení a dohoda bola taká: Pustíme vás, ale dohráte predstavenia. Ja som skoro rok pendloval medzi Košicami a Bratislavou, až kým postupne tie predstavenia povypadávali z repertoáru. Bolo to dosť náročné. Najmä na čas. Niekedy som cez týždeň musel cestovať aj dva-tri krát na otočku. Preto si ani nepamätám, aké predstavenie som hral naposledy.
Dnes sa do Košíc absolventi herectva nijako zvlášť nehrnú...
- Nemajú prečo chcieť prísť. Herec ide tam, kde dostane prácu. A herci sú veľmi prelietaví.
Najprv odišiel do Bratislavy Andy Hryc a neskôr aj vy. Čo vás motivovalo odísť?
- Čo ma motivovalo? Mne to síce v Košiciach vyhovovalo, ale oženil som sa, manželka bola z Bratislavy a bolo manekýnka. Tu nemala uplatnenie. Potom sa nám narodila dcéra, takže odchod bol skôr z rodinných dôvodov ako z umeleckých.
S Andym ste sa potom stretli opäť na javisku Novej scény.
- Sme naozaj dobrí kolegovia. Vyrastali sme spolu v ročníku a prežili strašne veľa. Hovorí sa, že človek si rodinu nevyberá, ale kamarátov si vybrať môže. Vydržali sme osem rokov na Novej scéne.
A potom ?
- Potom prišla revolúcia a divadlá nabrali taký spád, aký nabrali. Celé sa to kryštalizovalo, vrelo to a mnohí vtedy z divadiel odišli. A niekedy mi je za tým, čo bolo ľúto, lebo mladá generácia nemá také možnosti, ako sme dostali my v divadlách. A to sme mali ešte televíziu, nakrúcali sa filmy.
Teraz vás počuť iba v dabingu, na javisku vás nevidno.
- V divadle momentálne neúčinkujem. Začal som podnikať. Mám dabingové štúdio. Takže som celkom neodišiel od remesla, som stále v tom. Pracujem však viacej s hlasom. A aj ako režisér. Zostávam teda stále pri hereckej práci, stretávam sa s kolegami, spolupracujem s Lenkou Košickou, Evou Večerovou a moja žena Katarína Orbánová je tiež herečka. Zostal som teda v brandži, len v divadle ako takom nepracujem. Na rozdiel od môjho kolegu Andyho Hryca, ktorý sa vracia na scénu, mal premiéru v Jánošíkovi.
Prečo ste vlastne zanevreli na divadlo po revolúcii? Išlo o skepsu ?
- Zmenila sa dramaturgia Novej scény. Napriek snahám udržať divadlo v stave ako bolo, s veľmi silnou činohrou. Prišiel muzikálový boom a tí činoherci, ktorí naozaj boli dobrí a ktorí vždy v divadle mali miesto, poodchádzali. Na Novej scéne bola silná činohra a opereta. Postupne, rôznymi vplyvmi, či už spoločenskými, alebo politickými a neviemakými tlakmi, divadlo prestalo byť tým, čím vlastne bolo, prečo ho vlastne kedysi zakladali. Je to niečo podobné, akoby sa tuná z Košíc vytratil napríklad balet. Alebo by sa bolo zabudlo na Borodáča. Činohra Novej scény jestvuje dnes len sporadicky. A toto som ja nejakým spôsobom vycítil.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
