Miloval deti, ktoré kričia, tečie im soplík a sú ufúľané
V Košiciach žilo alebo žije mnoho ľudí, ktorí rôznym spôsobom ovplyvňujú históriu mesta. Zaslúžia si teda pozornosť, pripomenutie, krátke ohliadnutie za tým, čo zanechali. I preto sme pripravili nový publicistický cyklus, v ktorom každý prvý piatok v mesiaci prinesieme niečí životný príbeh. Vyrozprávaný či už ústrednou postavou alebo jeho najbližšími. Ako prvému venujeme priestor známemu detskému lekárovi MUDr. Eugenovi Najmikovi. Spomínajú na neho nielen tisíce pacientov, ale dnes aj manželka Etela, rodená Baloghová a syn MUDr. Peter Najmik.
Eugen Najmik sa narodil a prakticky celý život pôsobil v Košiciach. Keď skončil reálne gymnázium, začal študovať na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V roku 1938, po obsadení Čiech, sa stal v Prahe cudzím štátnym občanom, preto sa vrátil do Košíc. Hoci sa v tom čase, keďže mu zomrel otec, musel starať o 62-ročnú mamu a dve sestry, veľmi túžil školu dokončiť. To sa mu aj podarilo na Lekárskej fakulte Univerzity Petra Pázmánya v Budapešti. Tam absolvoval rigorózne skúšky, aj povinnú nemocničnú prax. V apríli 1941 bol promovaný na doktora lekárskych vied.
"S ešte voňajúcim diplomom sa vrátil do Košíc a začal pracovať v tzv. starej nemocnici, dnešnej Fakultnej nemocnici L. Pasteura na Rastislavovej ulici. Raz sme mali spolu službu a vtedy medzi nami preskočila tá zaľúbencami toľko ospevovaná iskra. Padli sme si do oka. Ja som mala 19 rokov, Eugen, ktorý bol v tom čase sekundárnym lekárom, o 8 viac...," vrátila sa v spomienkach do liet mladosti stále šarmantná pani Etela. Narodila sa a do maturity žila v Budapešti. Po nej si podala žiadosť na vysokoškolské štúdium pre zdravotné sestry. Termín premeškala, no ktosi jej však poradil, že v Košiciach, ktoré v rokoch 1939-1940 patrili k Maďarsku, je podobná škola. Neváhala, prihlásila sa a aj bola prijatá na štúdium zamerané na starostlivosť o matku a dieťa. Po škole nastúpila na detské oddelenie nemocnice na Rastislavovej ulici, kde sa zoznámila so svojim celoživotným partnerom.
Najväčší dar - uzdravenie
Aj v skľučujúcej atmosfére vojnových rokov bolo treba v meste liečiť choré deťúrence. Verne to popisuje autor knihy "Spomienky občana Košíc" L.Sziklay, keď píše: "Od Čermeľa po cintorín, od tehelne po Košickú Novú Ves, chodil doktor Najmik na bicykli ku chorým deťom a liečil ich podľa svojho najlepšieho svedomia. Lekárne boli takmer prázdne, ale on mal vždy poruke potrebný liek. Ako to dokázal, je dodnes tajomstvom."
"Od roku 1950 bol Eugen pre približne 126-tisíc obyvateľov jediným ambulantným pediatrom v Košiciach i okrese," dozvedáme sa od pani Etely ďalej. O dva roky neskôr bol vymenovaný za okresného pediatra. A tiež bol poverený organizovaním detskej lekárskej služby v meste, čo robil popri normálnej práci v ambulancii.
Pre pani Etelu, vtedy už manželku a matku dvoch ich detí, Františka a Agnesu, to znamenalo, že ho takmer vôbec nebude mať doma. Ani nemala. "Spočiatku sme bývali v rodičovskom dome pri hasičskej kasárni, na Kalininovej ulici. Dnes už dom ani ulica nestoja. V tých časoch už aj tam chodili za ním mamičky s deťmi. Niekedy bolo na dvore ´zaparkovaných´ toľko kočíkov, že sa ani prejsť nedalo. V takej situácii Eugen na hodinky nepozeral. Ani na to, či niečo jedol alebo či je doma všetko v poriadku. Vnímal len plač chorých detí."
Postupne sa síce pediatrická sieť rozširovala, no MUDr. Najmik sa ani potom na nedostatok práce sťažovať nemohol. Vtedy už pôsobil na Námestí J. Kráľa, tam mal do roku 1960 súkromnú ambulanciu. Samozrejme, opäť popri práci pre vtedajšiu zdravotnú poisťovňu.
Rodina sa medzitým z Kalininovej ulice v roku 1959 presťahovala na Mlynskú, v tých časoch sa ešte volala Stalingradská ulica. "S otcom som sa málo čo vídaval, pretože keď išiel ráno do práce, ja som ešte spal. A keď sa vrátil, už som bol v posteli. Otec bol neuveriteľne pracovitý. Keď za ním nestihli prísť rodičia do ambulancie, najmä ak išlo o maličké deti, po skončení ordinačných hodín chodil za kojencami domov," načrel do spomienok Peter Najmik. Otec sa objavil všade, kde ho pacienti potrebovali. Spočiatku absolvoval návštevy pešo, neskôr sa zmodernizoval, jazdil na bicykli, motocykli a asi od roku 1957 na aute.
"Najväčším darom pre neho bolo, ak detského pacienta, ktorý ležal bledý v postieľke, dokázal uzdraviť, vrátiť do života a o pár týždňov ho videl šantiť a smiať sa." P. Najmik napríklad z rozprávania mamy vie, že ešte vo vojnových časoch deti prenasledoval záškrt. Jednému asi 6-ročnému dievčatku hrozilo, že neprežije. "Otec neváhal a pri sviečkach, ktoré držali sestričky v rukách, mu urobil tracheotómiu." Vďaka otvoru v krku, ktorý narezal, mohlo dýchať a nezadusilo sa vlastnými hlienmi.
"A keď sa manžel nakláňal nad dievčatko, od plameňa sviečky mu začali horieť vlasy. On to však nevnímal. Bol veľmi šťastný, lebo dievčatko začalo samo dýchať," doplnila syna pani Etela. Dievča, už ako dospelé, potom z vďačnosti pozvalo záchrancu s manželkou na svoju svadbu.
Podobných zásahov, pri ktorých rozhodovali sekundy, mal E. Najmik veľa. "Choré dieťa sa nepýta, či lekár práve má alebo nemá čas. Pamätám si, že raz sme takmer nemali Vianoce, pretože otec, to už mal motorku, ešte obiehal choré deti. Keď sa konečne postavil doma so stromčekom pod pazuchou, žiaril šťastím, že to predsa len stihol a že ani vlastné deti nepripraví o vianočnú pohodu," pridal P. Najmik ďalšiu spomienku na otca. Postavou bol tenký, ale mal úžasnú vitalitu a vnútornú silu. Tá mu umožnila všetku tú záťaž zvládať.
Vedel aj zvýšiť hlas
Vo svojej práci bol MUDr. Najmik taký zanietený, že netoleroval čo len náznak nedbalosti zo strany matky pri ošetrovaní dieťaťa. Vedel jej dôrazne až ostro pripomenúť, že nedodržiava to, čo jej pri ošetrení dieťaťa prikázal. Alebo ak mu nepriniesla záznamy o tom, kedy čo dieťa dostalo, kedy malo stolicu a aká teplota ho mordovala. Okamžite tiež vycítil, ak matka klamala. Vtedy sa dokázal na ňu tak prísne pozrieť, že zneistela a hneď vyšla s pravdou von. Hoci budil dojem prísneho človeka, v skutočnosti mal rád žartovanie a vedel sa zabávať aj na vlastný úkor. Pravda, ten humor musel byť vždy, v každej situácii, inteligentný.
Doktor Najmik vypracoval mnohé dietetické postupy, napríklad na prípravu ryžového či mrkvového odvaru, ako aj niektoré obmedzenia. Dodnes "letí" jeho zábalový recept, teda to, ako treba pri vysokej teplote dať zábal dieťaťu či trochu väčšiemu pacientovi. "Držal sa zásady, že lieky sa síce majú podávať, ale nie za každú cenu. Tvrdil, že najlepším lekárom je príroda, len treba jej dary správne využívať. A keď prišli na rad lieky, kládol dôraz na to, aby sa podávali presne. Nič sa nesmelo vynechať." Veľmi sa tiež podľa pani Etely hneval, keď k nemu s dieťaťom prišiel otec, nie matka. "Dokonca sa bez otáľania prísne opýtal - toto dieťa nemá matku...?"
Nevadilo mu nič, čo sa týkalo liečenia a detských pacientov. Raz rodina doma práve obedovala, keď pri dverách bytu zazvonila matka s plienkou v ruke. Bola v nej zabalená stolica dieťaťa. Doktor Najmik sa na ňu pozrel, privoňal a vedel, čo ďalej. "To, čo otec uplatňoval, bola klasická medicína. Mal úžasný pozorovací talent a aj na jeho základe si vypracoval vlastné metodiky vyšetrovanía a liečby," netají P. Najmik obdiv nad otcovými vedomosťami. Deti boli pre neho život. Štyri vlastné, aj malí pacienti. Miloval deti, ktoré kričia, tečie im soplík a sú ufúľané. To boli podľa neho hlavné symboly, že sú zdravé. Bol aj proti tomu, aby sa nasilu dieťa kŕmilo. Každé predsa vie, kedy ho chytá hlad a vtedy si samé zoberie to, na čo má chuť. "Keď bol otec starší a občas musel myslieť aj na seba, snažili sme sa aspoň počas sviatkov odísť z domu preč. Inak nám telefón alebo zvonček pri dverách neustále vyzváňal. Za otcom chodilo veľa ľudí. Počet pacientov síce nikdy nerátal, no podľa mňa to boli tisícky a tisícky chorých detí."
Rodina bola pre MUDr. Najmika alfou i omegou. Preto sa veľmi tešil na spoločné chvíle strávené v rodinnom kruhu, ktoré boli dosť zriedkavé, prakticky len dovolenkové. "Vtedy sme otca spoznávali ako láskavého človeka s neuveriteľnou charizmou a obrovským srdcom," priznáva syn Peter.
Pokiaľ sa MUDr. Najmik chystal s rodinou niekam autom na cestu, pretože postupne sa zmodernizoval, a motorku zamenil za štyri kolesá, všetko dôkladne pripravil. Zo šoférovania mal rešpekt, preto muselo byť všetko v absolútnom poriadku. Najmä, keď sa išlo na Balaton. "Pre niekoho je to síce len 400 km, ale vtedy boli iné časy, iné cesty aj pomalšie autá. Doteraz vidím otca, ako mal na konci pery prilepenú cigaretu. Spočiatku v aute fajčieval. No keď zistil, že je mi z dymu zle, najprv prestal bafkať počas šoférovania, a v roku 1963 úplne."
Presvedčil sa, že mu cigarety nerobia dobre, a tak doslova zo dňa na deň skončil, čo len máloktorý fajčiar dokáže. Podľa syna mal jeho otec veľmi pevnú vôľu. Keď začal mať zdravotné ťažkosti, trpel na srdcovú arytmiu, kvôli čomu bol asi tri týždne v nemocnici, uvedomil si, že v tomto šialenom tempe musí pribrzdiť. Mal predsa štyri deti, o ktoré sa bolo treba postarať, vyprevadiť ich do života.
On vládal, no srdce nie
"V roku 1969 mu internisti otvorene povedali, že to s ním nevyzerá dobre. Vtedy si po prvýkrát dal povedať a ich slová si zobral k chorému srdcu. Chodil pravidelne do poradne a bral lieky. Ale len tie, ktoré skutočne potreboval. Už nesledoval neskoro večer televíziu, radšej si šiel ľahnúť," spomína manželka Etela.
"Môj otec si post pediatra tvrdo vyšliapal každodennou starostlivosťou o malých pacientov. O mnohých veciach a chorobách si robil poznámky. V pediatrii vytvoril a zdokonalil mnohé liečebné postupy, ktoré doteraz platia. Neviem, ako na neho ľudia spomínajú, no podľa mňa dobre," presvedčený je P. Najmik, ktorý sa podobne ako sestra Agnesa vydal v otcových medicínskych šľapajách. "Agnesa je detská alergologička, ja som internista. Biele plášte teda v rodine sú, no nechcel som byť pediatrom. ´Tieň by bol príliš veľký...´ Počas mojich štúdií so mnou otec prežíval každú skúšku a po úspechu na nej mal možno väčšiu radosť ako ja sám."
Starší syn František a mladšia dcéra Eva sú technicky nadané typy a svoje schopnosti zúročili vo svojich povolaniach. "Postupne ma otec začal vnímať ako svojho mladšieho kolegu, partnera. Viac si ma vážil a našiel si čas aj na rôzne debaty. Vtedy som pochopil, čo je to štvrtý rozmer, čo znamená ars medici a aký je otec úžasný, pretože hoci sa dostal do rôznych problémov, mal silu sa zo všetkého dostať." Otec sa synovej promócie nedočkal. Zomrel dva dni predtým ako mal prevziať diplom. "Trošku to vnímam ako symboliku. Musel vydržať do poslednej chvíle..."
"Ale ešte nie celkom," priznala sa pani Etela k tomu, čo zatiaľ nikomu nepovedala. "Do poslednej chvíle som bola pri manželovi, držala ho za ruku a spýtala som sa, či ma vníma. Kývol hlavou, že áno. Vtedy som sa prvýkrát v živote uchýlila k malému klamstvu. Povedala som, že syn už má aj miesto, kde po škole nastúpi..."
Nebola to pravda, ale manželka to musela povedať, pretože videla, že už by manžel aj chcel zomrieť, ale nemôže. Ešte ho tlačil na srdci posledný problém. Nakoniec jeho statočné a šľachetné srdce dotĺklo. Skončil sa životný príbeh človeka, ktorý sa úžasnou silou vôle a múdrosťou vypracoval z chudobného chlapca z periférie mesta na uznávaného pediatra. Svedčia o tom nekonečné zástupy ľudí, ktorí ho vyprevadili na poslednej ceste. Pre osobnosti takéhoto formátu platí: "Zomrie len ten, na koho zabudnú, koho spomienku nehladí láska a úcta..."
MUDr. Eugen Najmik sa narodil v Košiciach 7. apríla 1913. Zomrel v noci zo 16. na 17. júna 1980. Hoci od jeho skonu uplynulo vyše 25 rokov, doteraz na neho s úctou spomínajú rodičia detí i dnes už dospelé deti, ktoré neraz doslova vytrhol zo spárov smrti. A na to sa nezabúda.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
