Daša MATEJČÍKOVÁ & Saša OBUCHOVÁ

Už ako študent bol Dušan Cinkota veľký talent. V roku 1995, ako 24-ročný, získal hereckú cenu. O osem rokov neskôr sa dostal do väzenia. Dávno predtým bol na pervitíne. Drogy bral dlho. Raz pre ne neprišiel na vlastnú divadelnú premiéru. Už dva roky je čistý. Po príchode z väzenia najskôr montoval lustre, potom ho angažovali do zvolenského divadla. Dnes má vlastné divadlo Maska, skúša v Aréne, dabuje a oddnes moderuje aj reality šou VyVolení. Vybrali si ho najmä pre jeho talent a empatiu. A asi aj pre minulosť...

Pozerali ste prvú sériu VyVolených?

- Ak mi to dovoľoval pracovný program, tak áno. Televízor mi ide doma ako kulisa, prísť do absolútneho ticha nie je dobrý pocit, ale že by som si sadol a niekoľko hodín to sledoval, na to som nemal čas.

Takže konkrétne príbehy alebo ľudí nepoznáte.

- To nie, ale niečo ma skutočne zastavilo.

Čo?

- Keď sa sprchovali. Pýtal som sa, čo to je? (smiech) Veď, tuším, nebolo ani po polnoci. Až priateľka mi vysvetlila, že sú to VyVolení a o čo v nich ide.

Boli ste zarazený tým typom programu?

- V divadle máme iba sedem kanálov a žiadny nie je erotický... Takže som to pozeral a potešil som sa.

Čím vás teda lákala ponuka moderovať to?

- Marek Orel, šéfdramaturg projektu, vie, ako na mňa. Keby ma zavolali na kasting moderátora, určite nejdem. Mám rešpekt pred tou prácou, myslel som si, že ju neviem robiť. Ale hovoria, že mi to ide.

Ako vás zavolali, ak nie na kasting?

- Aby som sa prišiel pozrieť do JOJ, že tam majú pekné štúdio a tak. Som za každú ‚blbosť', tak som šiel. Keď som tam videl moderátorov a pýtal sa, čo to má znamenať, povedali, že to si ich iba tak skúšajú. A tí moderátori boli perfektní, všetko mali naučené, boli pohotoví.

No museli ste ísť niečo povedať pred kameru, nie?

- Sadol som si do hľadiska a úplne cudzia baba prišla ku mne a povedala: No poďte, dáme vám mikrofón. ‚Kam?' pýtam sa. Nechcel som ísť, bál som sa.

A ďalej?

- Nakoniec ma Marek Orel presvedčil, aby som si to šiel vyskúšať. Tak som tam stál ako idiot. Povedali mi, aby som niečo hovoril, ale nevedel som čo. Nepoznal som pravidlá, len som sa tam s nimi rozprával. V hľadisku bolo dvadsať unavených ľudí, myslel som si, že to je štáb, no vykľula sa z nich maďarská licenčná komisia a predstavenstvo JOJ.

Čím ste zaujali?

- Páčila sa im moja bezprostrednosť a normálny prejav. Že nemám zlozvyky rozhlasových moderátorov. Pracujem s ľuďmi priamo, takže využívam všetky prostriedky, verbálne i neverbálne. Rozhlasoví moderátori výrazové prostriedky podriadia hlasu, inú možnosť v rádiu nemajú. Tým naberú v reči aj zlozvyky.

Nejde zo strany JOJ pri vašom angažovaní aj o marketingový ťah?

- Čo si budeme nahovárať, určite ide aj o marketingový ťah. A nech. Určite tam hrá istú úlohu podobná minulosť s moderátorkou Terezou Pergnerovou. Ale prečo nie? Ja v tom problém nevidím. V JOJ ma najprv prinútili premýšľať o ponuke odbornými argumentmi, čo sa týka môjho prejavu, moderovania. Podobná minulosť s českou moderátorkou VyVolených bola až ďalším argumentom. A išlo im aj o vzťah s ľuďmi vo vile. Aby im človek rozumel, dokázal ich pochopiť, a aby to vedel dať aj najavo.

Aj v seriáli Markízy Rodinné tajomstvá vám pripísali obraz, kde ste hovorili o drogách. Nie je herec či moderátor produktom v akomkoľvek projekte?

- Ale ten obraz bol výborný! Prihováral som sa postave mladej ženy, ktorá fetovala. Hovoril som jej tam: Prestaň hrať, ja to poznám! Starší si totiž myslia, že všetci feťáci sú do koša. A feťáci si myslia, že starší o tom nič nemôžu vedieť. Keby ma teraz stretol nejaký feťák na ulici, nespozná, že to mám za sebou, ale ja viem, že on je v tom. Feťák feťáka nikdy neoklame, to je stará pravda.

Ako rozpoznáte, kto je na drogách?

- Slovami sa to nedá povedať, proste to viem.

Je to neprenosné? Také, ako keď sa na pohľad spoznajú gayovia a lesbičky?

- Napríklad. Určite tam funguje aj nejaká vibrácia.

Čo cítite, keď stretnete závislého človeka?

- Hlavne mi je ľúto, že nemám čas mu nejako pomôcť.

Vy viete dnes pomenovať, prečo ste začali fetovať, ako tomu hovoríte?

- Prvopočiatok všetkého a ten najjednoduchší dôvod je zvedavosť. Ja navyše potrebujem vedieť všetko veľmi - trochu mi nestačí. U mňa platí buď všetko, alebo nič. Chcel som to spoznať a hneď si ma to kúpilo.

Kedy sa to zlomilo? Že vám drogy už nedávali nič, ale vás brzdili?

- My sme boli s partiou takí rozbehnutí, že sme už nevedeli, ako skončiť.

Ako dlho trvá, kým to človeku začne život brať?

- Je to asi podľa množstva a u každého je to individuálne. Hovorí sa, že Pán Boh nám nadelil za kýbeľ toho, za dva kýble tamtoho, a každý si to svoje minie za určitý čas. Niekomu to trvá celý život, niekomu dva roky. Ja som veľký pažravec. Chcel som rýchlo a veľa, až sa to zrazu obrátilo. Začal som sa pýtať, kedy sa to celé skončí. Iba som to do seba ládoval, už som ani nestíhal chodiť do roboty. Tak som si to nepredstavoval.

A ako ste si to predstavovali?

- Že budem žiť dva životy, mne sa tá predstava veľmi páčila. Ale v podstate ja som nikdy neprestal hrávať. Iba raz som vynechal premiéru, a to bol prúser, z ktorého som sa nespamätal.

Čo presne sa vtedy stalo? Neuvedomovali ste si čas, alebo ste zabudli?

- Nezabudol som. Neskoro som si uvedomil, čo sa deje. Chytil som vtedy absolútnu paniku.

Svoje skúsenosti s drogami opisujete v divadelnej hre Pikový kráľ.

- Áno, odohrali sme asi dvesto predstavení. Pozývajú nás do škôl. Do istej miery to pôsobí ako prevencia. Dali sme si spraviť odborné posudky a boli sme prekvapení ich prínosom.

Brali ste ten projekt ako očistu?

- Vznikol z tlaku. Chceli, aby som napísal knihu, nakrútil film. Pochopiteľne, išlo im o peniaze, o nič iné. No potom mi Jaro Mottl povedal, aby sme spravili divadlo. Je to najlepší prostriedok, ktorým sa viem vyjadriť, napísali sme dobrú hru.

Prečo ste nezostali po príchode z väzenia v Bratislave, ale ste odišli do Banskej Bystrice? Preto, aby ste sa zbavili drogovej komunity, dílerov?

- Kdeže. Skrátka som vyšiel z basy a nemal som kam ísť. Aj keď som sa hrozne tešil na vzduch, ten tlak vzduchu pri bráne ma totálne zabil. Stál som tam s kabelou a pýtal sa, čo bude ďalej. Až potom prišiel po mňa autom advokát. Nechal ma trochu sa podusiť, aby som vedel, aké to je. Pred pár dňami som si vyskúšal byť chvíľu bezdomovcom. A tam nie je pre ľudí žiadna šanca. To isté zažíva človek, keď vyjde z basy. Nikto nemyslí na to, že som sa do miesta trvalého bydliska, kde ma na úrade čakalo päťtisíc korún, nemal ako dostať. Sadol by som si na vlak, chytili by ma ako čierneho pasažiera a hneď by ma zavreli späť. A čo je to päťtisíc? Najlacnejšia robotnícka ubytovňa stojí o päťsto viac.

Ako vnímate dnes pobyt vo väzení?

- Nikto, kto to nezažije, o tom nemá predstavu. Odsúdili ma bez dôkazu, hoci rekonštrukcia dopadla v prospech mňa. Bol tam aj politický, aj spoločenský tlak. Potrebovali nejaké memento aj výstrahu. Beriem to do úvahy, ale v porovnaní s ostatnými prípadmi to bolo nespravodlivé. Musel som si z toho zobrať niečo pozitívne, aby ma to úplne nezlomilo.

Čo bolo to pozitívne?

- Že čo vás nezabije, to vás posilní. Ja som musel v prvom rade prežiť, vrátiť sa k sebe.

Aký je pocit vedieť, že ešte dlho budete mať na verejnosti nálepku bývalého feťáka?

- Rátam s tým. Ako hovorieval môj dobrý kamarát, svet je nespravodlivý a ľudia sú zlí. A nech sú. Najviac ma však štve, že niektorí aktívni policajti mi dodnes rozoberajú auto, kedy sa im zachce. Nedávno mi ho prehľadali dvakrát v priebehu pätnástich minút. Keď som sa ich spýtal, či u mňa hľadajú drogy, dostal som odpoveď, že nie každý sa polepší.

Vy o sebe dokážete povedať, že ste s drogami skončili navždy?

- Najlepšie je o tom neuvažovať, nechce sa mi na to míňať energiu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári