Klein. Tento operný spevák, ktorý je okrem iného aj členom ďalších dvoch opier, budapeštianskej a viedenskej, počas svojej kariéry vystupoval s Parížskym symfonickým orchestrom, na drážďanskom festivale Stemperoper či v Kongresovom paláci v Innsbrucku. Na novoročnom koncerte speváckeho zboru Csermely mal spievať už minulý rok, pre vtedajšie komplikácie sa však Košičanom predstavil až v uplynulú sobotu.
S vaším minuloročným (ne)účinkovaním na novoročnom koncerte zboru Csermely sa spája jedna milá historka...
- No povedzme... (smiech) Akurát som bol na odchode do Košíc, keď mi ráno v garáži zazvonil telefón, zavolali ma z Viedenskej opery, kde som zaskakoval večer v Rossiniho Barbierovi. Takže som musel uprednostniť toto a Košice sa, žiaľbohu, dostali trochu bokom. Avšak považoval som si za morálnu povinnosť napraviť to, a tak som oslovil svojho priateľa, momentálne jedného z najlepších spevákov v Maďarsku, aby za mňa zaskočil. A aby to bolo v poriadku, tak som mu trošku prihodil k honoráru... (smiech)
V Košiciach inak účinkujete dosť často...
- Často spievam v opere aj v Dome umenia. No a práve tu (Dom umenia, pozn. red.) som robil poslednú nahrávku s nebohou pani Idou Kirilovou, a preto som aj dnešný večer trochu prežíval so spomienkou na ňu.
Na ktoré svoje účinkovanie si spomínate najradšej?
- Robil som množstvo postáv, musím povedať, že každú mám osobitne rád a milujem svoju profesiu. Najradšej možno spomínam na prvé úspechy, svoju prvú rolu som mal v pražskom Národnom divadle. Významné pre mňa bolo však aj vystúpenie v talianskej Bologni alebo v Paríži. Na čo však spomínam, je historka, ktorá sa mi stala na vystúpení v Bratislave. Robili sme Dona Giovanniho a mali dobové kostýmy. Chlapi tam nemajú pančuchy, ale vysoké ponožky, ktoré sú zachytené takými gumami. A pri duete s Ivetou Matyášovou sa ľudia začali strašne smiať. Smial sa aj dirigent, až mu palička vypadla z rúk, smial sa orchester a my sme nevedeli, čo sa deje... Ja som obzeral kolegyňu, čo sa asi mohlo stať, a dirigent mi ukazuje, že u teba je problém. Pozrel som sa dole a tie ponožky mi spadli až na topánky a nad topánkami plápolali dva také krúžky, akože tie gumičky. No a duet sa skončil veľkým smiechom...
Vás považujú za jedného z najvýznamnejších tenoristov svojej doby. Cítite sa tak?
- Ja sa vôbec takto nevidím, považujem sa za radového speváka, myslím, že patrím medzi svojich kolegov. Možno mám občas viac šťastia alebo mi Pán Boh viac žičí (smiech). Snažím sa robiť si svoju robotu čo najlepšie, tak ako hociktorý z nás. Je veľa spevákov, ktorých stále považujem za vzor. Medzi prvými musím spomenúť Petra Dvorského, Mira Dvorského, manžela mojej pani profesorky pána Livoru, s ktorými som v blízkom priateľskom vzťahu a z ich práce a našich rozhovorov čerpám. Stále si beriem príklad alebo mi poradia, čo by bolo v danej situácii pre mňa najvýhodnejšie alebo najlepšie z hľadiska hlasu a speváckych možností.
Mnohí ľudia sa odreagúvajú spievaním v sprche. Ako však relaxuje sólista operných scén?
- Nemôžem povedať práve, že by som si spieval v sprche, ale relaxujem prácou. Nielen spievaním, no venujem sa rôznym mimospeváckym aktivitám. A keď mi to čas dovolí, tak som najradšej doma a venujem sa ďeťom, rodine. To je pre mňa to najdôležitejšie, čo môžem vo voľných chvíľach robiť.
Po Novom roku sa všetci snažia plniť si predsavzatia, plánujú. Čo ste si naplánovali na najbližšie obdobie?
- Tento týždeň ma čakajú koncerty v Budapešti a ďalší týždeň koncertujem v Neapole. Potom na dlhší čas odchádzam do Bruselu, kde ma čaká produkcia Borisa Godunova. Pripravujem aj ja nejaké vlastné nahrávky, ale to je hudba budúcnosti, nechcem o tom veľmi hovoriť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
