rozprávať tatranský horský záchranár Vilo Kysela. Po ôsmich rokoch práce profesionála v horskej službe mu jedného krásneho jesenného dňa život zamiešal kartami a zo záchranára sa stal zachraňovaný. Po štyroch dňoch v kóme, život zachraňujúcich operáciách, takmer 150 dňoch na posteli, ďalších mesiacoch v invalidnom kresle a desiatke následných operácií Vilo Kysela vie, čo znamená túžba po normálnej chôdzi. Dnes mu v nej pomáhajú francúzske barly, ale nevzdáva sa nádeje, že raz odhodí aj tie a urobí vlastný samostatný krok. Na tejto ceste vyhral už veľa zápasov, tvrdí však, že vojna sa ešte neskončila.

Chlapec z lesa

Vilo Kysela, dnes 33-ročný muž na polovičnom invalidnom dôchodku, vyrastal v lesoch v popradskej mestskej časti Kvetnica. Keďže otec aj ujo boli posadnutí horolezectvom, stali sa hory, príroda a pohyb v nej úplne samozrejmou súčasťou Vilovho života. Lezenie po skalách, túry v Tatrách, lyžovanie to bol základ Vilovho sveta. Keď v roku 1996 ako 24-ročný dostal šancu rozšíriť rady tatranských profesionálnych záchranárov, splnil sa mu sen. "Možno som mal trochu naivné predstavy, tušil som, že záchrana nie je med lízať, ale bol som plný elánu a chuti pracovať na sebe. Za tie roky v horskej službe prešli našimi rukami desiatky ťažko zranených ľudí, znášali sme nejedno mŕtve telo. Poznal som riziká pohybu v horách, ale nikdy som si nepripúšťal, že niečo podobné sa môže stať aj mne," hovorí Vilo.

Veľký tresk

Štrnásty október roku 2003 bol krásnym dňom. Na skalách v kameňolome v Tatranskej Lomnici nacvičovali členovia Horskej záchrannej služby Vysoké Tatry záchrannú akciu, ktorú mali o pár dní prezentovať na tradičnom Dni horskej služby. Kolegovia Vila spúšťali podľa navrhnutého postupu, veci sa však zbehli tak, ako nikto nepredpokladal. Vilovi sa uvoľnila istiaca kladka a nasledoval 30-metrový pád. Ten Vilo akotak "ukeroval", nohami však kyvadlovým spôsobom v plnej sile narazil kolmo do skalnej steny. Zlomeniny oboch nôh a členkov - trieštivá zlomenina stehennej pravej kosti, ťažké otvorené zlomeniny oboch členkov, ľavého predkolenia a kolena, šok to všetko mu život prevrátilo naruby. Najprv však oň musel zabojovať on i lekári.

"Mal som šťastie, boli pri mne všetci kolegovia-záchranári a do 40 minút od úrazu som bol v nemocnici na operačnom stole. Pamätám si akurát vôňu paliva z vrtuľníka, tvár lekára a nohy, ktoré pri mne viseli ako také handry. Bolesť bola tak neznesiteľná, že som upadal do bezvedomia. To bol však len začiatok krutých bolestí, ktoré som zažíval ešte pol roka v nemocnici a v podstate žijem s nimi stále," hovorí Vilo, ktorý sa druhý raz narodil.

Pohyb ako záchrana

Keď sa Vilo prebral na nemocničnom lôžku k vedomiu, prirodzenou reakciou bola radosť, že prežil. "Nepripúšťal som si ešte dôsledky, tešil som sa, že mám nohy, že nie som ochrnutý a že mám okolo seba blízkych ľudí," spomína na prvé reakcie zachránený záchranár. "Som nesmierne vďačný popradským lekárom z traumatológie, že mi neamputovali nohu, lebo aj taká možnosť chvíľu hrozila. Vravel som si, že urobím všetko pre to, aby som raz zase stál na nohách a chodil. Na vozíku som strávil dlhé mesiace, ale skončiť som na ňom nechcel."

To, že sa Vilo dnes hýbe s pomocou bariel je malý zázrak, ale on chce aj tie postupne "zahodiť". Ide na to cestou tvrdej rehabilitácie a sústavného posilňovania. "Pohyb ma drží nad vodou. Keď som štyri a pol mesiaca ležal nevládne na posteli, bolo to hrozné. Neschopnosť hýbať sa človeka viac zničí, ako samotný úraz, z človeka sa za ten čas stane totálna troska a to som nechcel dopustiť. Budem chodiť to bolo jediné možné riešenie, ktoré som pred sebou videl. Veľmi som sa z toho vozíka ponáhľal späť do hôr," hovorí dnes 33-ročný Vilo. Hoci v nemocniciach bez pohybu pribral na 105 kíl, dnes sa už môže pochváliť, že tvrdou drinou dal dole 25 z nich a pracuje na sebe ďalej.

Kamaráti a tí druhí

Keď sa človeku zrúti svet, potrebuje sa o niečo oprieť. Takou oporou je Vilovi rodina, otec, kamaráti a priateľka Evka. Bez nich by ten optimizmus a viera vo vlastné sily boli slabšie. "Mám veľa ozajstných priateľov a hlupákov som musel zo zoznamu vyhodiť. Áno, našli sa aj neprajníci, ale mám iné starosti, aby som míňal energiu na nich," smutne konštatuje Vilo.

Keď ho po dlhých, dlhých mesiacoch kamaráti vytiahli na saniach na Solisko, rýchlo sa objavili fámy, že čo už je len Vilo za invalid, keď chodí po horách. Alebo keď sa dal vyhecovať a skúsil to s bicyklom, už leteli chýry, že palice nosí pre parádu a v skutočnosti normálne športuje. "Na bicykel ma musia nakladať dvaja ľudia, ešte ma aj roztlačiť a ja môžem ísť len trasou, kde mám istotu, že nemusím zastaviť, to by bol koniec. Bicykel mi pomáha vracať silu do svalov, je to fuška, ale musí to byť," dodáva Vilo.

Nechce veľmi opisovať tortúru invalida, ktorý sa musí biť o svoje práva, súdiť so zamestnávateľom a sociálnym systémom tohto štátu o odškodné a ponižujúco opakovane zápasiť o to málo, čo mu patrí.

Reči, ktoré bolia

Vilo si zo svojej praxe záchranára dobre pamätá, aké to je pomáhať iným. Vyštartovať na pomoc v psom počasí, v noci, v búrkach, do rizikového terénu... Preto ho dráždia nedávne informácie z českých médií o nespoľahlivosti slovenských záchranárov. "Tí ľudia vôbec nevedia, o čom hovoria, o záchrane nemajú ani potuchy a je mi z toho smutno," konštatuje Vilo.

Podobne ako ostatných záchranárov, aj jeho sa dotklo, že niekto znižuje hodnotu ich roboty bez poznania súvislostí. Spomína na nebohých kolegov, ktorých život vyhasol aj pri nácviku toho, ako ľuďom čo najrýchlejšie a najúčinnejšie v extrémnych podmienkach pomôcť a sám pri podobnej skúške takmer prišiel o život. Také reči naozaj bolia.

Pred sebou má ďalšie operácie, možno ešte rok rôznych rehabilitácií a veľký otáznik. Čo bude robiť? Istotu, že by sa vrátil do starého zamestnania, trebárs na dispečing alebo k inej práci mimo terénu, nemá. Napriek tomu o svoju zdravú chôdzu bojuje. "Nikdy už nebudem môcť robiť záchranára ako prv, ale do hôr sa vrátiť chcem. Tatry vidím z okna kuchyne, niekedy mi je pri tom pohľade ťažko. Viem, že už v nich nikdy nebudem liezť a lyžovať ako prv, ale nevzdám sa. Som pozitívne naladený, možno o pár rokov lekári a výskumníci vymyslia také špeciálne kĺby, že budem v Tatrách chodiť ako nejaký Robocop," smeje sa Vilo Kysela.

Často myslí na výrok, ktorý často hovorieva jeden z jeho kolegov-záchranárov: "Život je jeden z najkrajších." A toho sa drží na svojej ceste k samostatnej chôdzi.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári