medzinárodnú adopciu a vybrali si práve Kristiána. V súčasnosti chodí do prípravky, kde sa zdokonaľuje v taliančine a na budúci rok nastúpi do školy. Do svidníckeho domova, kde našiel teplú náruč vychovávateliek však píše šťastné listy a posiela fotografie aj naďalej. Zjavne sa má dobre a chváli sa novými rodičmi, kamarátmi aj starými rodičmi. V Toríne našiel bezpečie. Rodinu. "Všetkým nám bolo smutno, keď odišiel. Bolo to také naše slniečko, ale želáme mu, aby sa mal dobre," povedal nám o Kristiánovi riaditeľ DD Jozef Bilý. Vychovávateľka Anna Kimáková sa k želaniam pridala aj preto, lebo keď k nim prišiel, bol veľmi zanedbaný. "Nevedel rozprávať, počítať, rozoznávať farby, nepoznal bežné domáce zvieratá. Skoro nič, ale rád upratoval. Postupne sa však pozbieral a ukázalo sa, že je veľmi šikovný."
Väčšina detí si z rodín, kde žili, prináša svoju osobnú traumu. Aj Romanko a Bertík. Tí vraj dajú tetám poriadne zabrať. Chodia do Špeciálnej základnej internátnej školy a len nedávno sa vrátili z psychiatrickej liečebne v Hrani (okres Košice). Nebolo to však samoúčelné. Poruchy správania sa prejavovali v škole aj v domove, hoci sami to nedokázali posúdiť. Utekali zo školy, odmietali písať úlohy a keďže nevedeli pochopiť, čo sa od nich žiada, reagovali neovládateľnými záchvatmi zúrivosti. Chlapci majú naozaj vážny problém, s ktorým sa však nenarodili. Majú zranenú dušu. Poriadne hlboko. Stalo sa to, kým žili so svojimi rodinami. "Majú za sebou veľmi smutné detstvo. Najmä Bertík. Ten u nás už bol, ale pred tromi rokmi si ho prišiel vziať biologický otec. Má deväť detí a teraz 10-ročný Bertík je najmladší. Vrátil sa k nám, ale v akom stave... Hladný, špinavý, so všami a svrabom. Povedal nám, že keď neposlúchal, zatvárali ho na noc do psej búdy," rozhovorila sa teta Anna. Bertík ich každý deň prosí, aby ho už nikam neposielali, že s nimi je doma. Aj keď sa mal fotiť, stále ho zaujímalo prečo. Nedôverčivo sa vypytoval, čo to má znamenať. Zjavne sa bojí, že by sa mal vrátiť domov. "Stále nám opakuje, aby sme ho neposielali preč," pridala sa teta Táňa.
Na chodbe sa odrazu ozval cupot a do dverí doslova vletel malý Petrík. Rozbehol sa k tete Anke a vyšplhal sa jej do náručia. Má len štyri roky a v domove je spolu so svojimi štyrmi súrodencami. Riaditeľ Jozef Bilý ich nechcel rozdeliť a tak im pridelili najväčšiu izbu. Len čo sa Petrík s tetou pomaznal, rozbehol sa k riaditeľovi a zamračene mu ukazoval pokazené autíčko. Vraj mal haváriu. Čo teraz? " Počkaj, pozrieme sa do mojej čarovnej tašky a nájdeme niečom, čím by sme to opravili," vraví tatko riaditeľ a Petríka to upokojilo. Trpezlivo čakal, kedy sa s "operáciou" auta začne. Toto auto preňho znamená veľa. "Bol nás navštíviť ocko a doniesol mi autíčko. Teraz sa pokazilo," zdôveril sa nám smutne. No aj s tým, ako sa bál, keď ho spolu so súrodencami viezli policajti do domova. "Veľmi som sa bál, že už neuvidím mamičku," spomína Petrík. Pomaly si zvyká a najradšej má tetu Anku. Polievka mu ešte stále nechutí a na varené jedlo najprv zazeral. Odmietal jesť, lebo podľa vychovávateliek predtým jedával len rožky a chlieb.
Petrík je najmladší člen domováckej rodiny a ešte chodí do škôlky. Ostatní už "zarezávajú" v škole. Ako je to s učením? "Nuž, treba do nich vedomosti hustiť ako vzduch do futbalky. Viacerí majú vážne zdravotné aj mentálne problémy. Bez našej pomoci sa nevedia pripraviť do školy. Najprv im musíme vytvoriť zázemie, až potom čakať výsledky," povedala teta Anka.
O rodinách hovoríme preto, lebo aj Detský domov vo Svidníku sa transformoval. Pôvodný objekt prestavali. Vznikli tak tri samostatné rodinné bunky a jeden satelitný dom pre staršie deti. V každom z bytov sú izby pre 12 detí, sociálne zariadenia osobitne pre chlapcov aj dievčatá, práčovne, ale aj kuchyňa, jedáleň a obývačka. Na rodinu, ktorú sme navštívili, dohliadajú tety Anna Kimáková, Tatiana Štefancová a Kvetoslava Timčáková.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
