nápadníčka tak ušla
Niektorí ľudia sa vo svojom živote musia až priveľni často pasovať so smútkom, neúspechom a nešťastím. Ľudovít Varhánik z Levoče má 68 rokov (na snímke). Narodil sa ako nevidiaci, v ranom detstve mu diagnostikovali aj telesnú chybu. Neprajná sudička sťaby nemala dosť. Jeho mama zomrela, keď bol ešte dieťa. Ako mladý muž stretol svoju životnú lásku, oženil sa, po troch rokoch manželstva však ženu svojho života po ťažkej chorobe odprevadil na cintorín. Domov bojovať s nepriazňou osudu sa vrátil sám. Šťastné aj menej šťastné chvíle vo svojom živote opísal Ľ. Varhánik v poviedke Jazmíny. So svojím vyznaním vyhral prvé miesto v celoštátnej súťaži Dni Mateja Hrebendu. Poviedku venoval dvom ženám, ktoré v jeho živote zohrali najvýznamnejšiu úlohu matke a prvej manželke. Jeho sťaby óda na život umelecky predniesli aj v Slovenskom rozhlase.
"Narodil som sa v dedine v blízkosti Bánoviec nad Bebravou. Keď ma moja matka nosila pod srdcom, ochorela, mala ťažký zápal pľúc. Lekári moju drahú mamu postavili pred neľahké rozhodnutie. Povedali jej dáme vám lieky, ktoré vás vyliečia, uškodia však veľmi vášmu dieťaťu. Z tohto dôvodu jej odporúčali prerušiť tehotenstvo," spomína Ľ. Varhánik, ako osud s ním nemilosrdne naložil ešte pred narodením. Nenadarmo všetci umelci sveta vo svojej tvorbe určili ženám matkám miesto na najvyššom piedestáli. Matka pána Ľudovíta zomrela na TBC ako 40-ročná, autor Jazmín mal vtedy 11 rokov. Keď jej lekári prikázali rozhodnúť sa, volila nezabiť v sebe klíčiaci život. Pán Ľudovít s veľkou dávkou empatie v poviedke popísal nešťastie a smútok svojej drahej mamy, keď stála pred neľahkou voľbou.
"Doma nás bolo spolu šesť detí. Keď mama zomrela, najmladšie malo šesť rokov. Napriek tomu, že som bol nevidiaci, necítil som sa ako dieťa až tak veľmi hendikepovaný. Moji súrodenci sa kvôli mne nahlas učili aj modlili, veľmi mi tým pomohli. Bohužiaľ, veľmi nešťastné obdobie pre nás nastalo, keď naša mama zomrela. Ako to na dedinách v tých časoch chodilo, príbuzné sa snažili môjmu otcovi nahovoriť novú manželku. Prvá nápadníčka od nás ušla. Otvorene priznala, že keď ma zbadala nevidiaceho a k tomu chromého, zľakla sa. Až druhá v poradí ma vôbec nepokladala za problém. Do našej domácnosti tak prišla veľmi láskava žena, ktorá sa k nám celé roky správala akoby sme boli jej vlastné," hovorí pán Ľudovít o svojom živote, v ktorom sa šťastné chvíle striedali s tými menej veselými.
Levoča je strediskom nevidiacich, títo hendikepovaní ľudia tu skôr nájdu uplatnenie ako v iných slovenským mestách. Nečudo preto, že Ľ. Varhánik si za svoj domov vybral Spiš. "Najprv som pracoval ako robotník. Postupne som sa však vzdelával. Neskôr som pracoval ako telefonista, potom ako korektor v knižnici Mateja Hrebendu a od roku 1993 som pracoval ako redaktor," popisuje Ľ. Varháník. Za nepochybne medzi najšťastnejšie chvíle v jeho živote patrilo stretnutie s jeho prvou dnes už nebohou manželkou. "Zoznámili sme sa na rekreácií. Spomínam si, práve kvitli jazmíny, vo vzduchu bolo cítiť ich prenikavú vôňu. Manželka sa do mňa zaľúbila aj keď som bol nevidiaci. Za 14 dní som ju naučil Braillove písmo," rozpráva pán Varháník o osudovom stretnutí.
Po smrti prvej manželky našiel autor úspešnej poviedky odvahu a oženil sa druhýkrát. Bohužiaľ, toto manželstvo mu nevyšlo a po čase ostal sám. Za ďalšiu svetlú stránku vo svojom živote pokladá svoju dcéru z druhého manželstva. Ako hovorí, našťastie je zdravá, žije vo Vysokých Tatrách, svojho otca však často navštevuje a pomáha mu.
V živote pána Varhaníka hrali prím skôr chvíle sprevádzané smútkom. Napriek tomu mu neschádza úsmev z tváre a hovorí: "Život je veľmi krásny, aj keď som prežil tragické udalosti. Človek by sa nikdy nemal vzdávať napriek ranám, ktoré mu osud uštedrí. Boľačky sa časom zahoja, aj keď v niektorých prípadoch jazvy ostávajú."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
