Pred jedným kostolom získal "dvacku", v druhom dostal od žobráka kopanec
Ku každodennému koloritu centra mesta už niekoľko rokov patria žobráci. Vidieť ich na Hlavnej ulici najmä pred OD Tesco, pri Aide, pred Dómom sv. Alžbety či na rohu s Mlynskou ulicou. Košický večer už neraz predstavil osudy týchto ľudí, ktorí vsádzajú na ľudský súcit a dobročinnosť. Tentoraz sme sa ale rozhodli otestovať "srdcia" Košičanov sami. Prezlečený za žobráka som sa v sobotu 17. decembra dopoludnia prešiel centrom a snažil sa presvedčiť chodcov, aby načreli do vrecka. Spoločnosť mi robila kolegyňa s fotoaparátom.
So žobráckym kostýmom som si veľké starosti nerobil. Stačili mi ošúchané rifle, vynosené tenisky a vetrovka, ktorá mala svoje najlepšie roky už dávno za sebou. Na hlavu čiapka a na brade týždenné strnisko. Viem, že zaangažovaním do prevleku niektorého maskéra napríklad zo Štátneho divadla by som sa na človeka "z ulice" podobal viac. Veril som však, že aj svojpomocne dokážem zmeniť identitu natoľko, aby som sa od skutočných žobrákov príliš nelíšil.
Spomínanú sobotu sme si s fotografkou nevybrali náhodne. Počas tzv. zlatého víkendu, posledného pred Štedrým večerom, sme predpokladali v meste nával kupujúcich a ako sa v osudný deň ukázalo, naklonenné nám bolo i počasie. Slnečno a teplota okolo nuly vylákali do mesta tisíce Košičanov.
Začínam pri OD Tesco
Ako prvé stanovište som si vybral bránu povyše OD Tesco. Aby som svoju sedaciu časť tela od studenej dlažby trochu izoloval, strčil som pod seba kus polystyrénu. Namiesto žobráckeho klobúka mi ako zberná nádoba na milodary poslúžila krabica od topánok. Schválne som vybral väčšiu, aby sa mi do nej viac zmestilo. A aby ľudia vedeli, na čo slúži, "vystlal" som jej dno niekoľkými vlastnými mincami.
Prvá k nim asi po minúte čakania doletela korunáčka od darcu, ktorého som nestihol poriadne idetifikovať. Akýsi mladík prešiel okolo tak rýchlo, že kým som zo seba vysúkal "ďakujem", už bol preč. Pozvbudený rýchlym zárobkom som si predstavoval, ako budem na konci reportáže počítať hromadu peňazí. No keď o mňa päť minút nik nezavadil, bol to signál na zmenu stanovišťa.
Následoval vchod do kostola Františkánov, kde som očakával častejší cinkot mincí o dno krabice. Ďalší omyl. Hoci kostol počas môjho postávania pred bránou opustilo či doň vošlo približne 20 veriacich, ľútosť so zbedačeným žobrákom neprejavil nik. Kolegyňa teda urobila niekoľko spomienkových záberov a pobrali sme sa ďalej.
Cukráreň Aida zvykne byť v sobotu navštevovaná častejšie, než kostol. Napriek tomu jej návštevíci radšej investovali do koláčov a zmrzliny, než by prispeli nejakému trhanovi na rohlík. Alebo si mysleli, že by som ich prepil? I to je možné. Čakanie na zmilovanie trvalo iba niekoľko minút. Bol čas opäť zmeniť flek...
Vyrušený Rus
V podchode na Poštovú ulicu som našiel hudobníka, hrajúceho na akoredóne. Aby bola väčšia sranda, sadol som si vedľa neho, reku, dvom to možno bude sypať viac. "Kolega" však pochopenie pre spoluprácu nemal. Chvíľu síce hral ďalej, no akonáhle cinkla v mojej krabici minca, ktorá možno bola určená jemu, začal sa baliť. Keď som z jeho hundrania zistil, že ide o Rusa, začal som ho prehovárať, aby zostal: "Hej! Sťopa! Kuda iďoš? Ostáň!" Mojej ruštine zrejme nerozumel, lebo strčil akordeón do veľkej tašky a zahol za roh.
Tretia minca neprichádzala, preto som sa zodvihol a namieril si to tam, kde som očakával najväčší "úlovok". Dóm sv. Alžbety, pred ktorým som vídaval postávať ľudí s natrčenými dlaňami. Cestou som stretol "Sťopu" a hoci som sa mu ospravedlnil a snažil sa vysvetliť, kto som, neuveril mi. Rýchlym krokom sa vracal na pôvodné miesto a zo dvakrát sa otočil, či ho neprenásledujem.
Tých niekoľko minút, ktoré som strávil postávaním pred Dómom, bolo pomerne plodných. Nad biednym žobrákom sa síce zľutovala iba jedna žena, no namiesto cinkotu mincí v krabici zašušťala "dvacka". Vyvaľoval som na ňu oči rovnako, ako moja kolegyňa a iba som dúfal, aby sa ku mne nepridala. Konkurencia, to bolo to posledné, po čom som túžil. No hoci som natŕčal krabicu ďalej a sem-tam na radu kolegyne pridal i prosebné huhňanie, svoje konto som nezvýšil.
Ďalším flekom, na ktorom som pokúšal šťastie, bol roh Hlavnej a Mlynskej ulice. Davy ľudí sa náhlili okolo a jediné, čo po mne občas hodili, bol pohľad plný sústrasti alebo odporu. Aby som na seba upútal ich pozornosť viac, odhodlal som sa k "zúfalému" činu. Opustil som múrik pod obchodom s knihami a sadol si na stred ulice. Efekt bol okamžitý, lebo si ma všimol každý chodec. Niektorí sa síce iba pozreli, iní sa aj otočili a našli sa aj takí, ktorí zastali a skúmavo si ma obzerali. To však bolo všetko. Svoje srdce či peňaženku totiž neotvoril ani jeden. Po piatich minútach som sklamaný vstal a zamieril na železničnú stanicu.
"Musíš niečo kričať. Takto nezarobíš nič. Musíš v tých ľuďoch vzbudiť súcit," radila mi cestou kolegyňa - fotografka. Na displej fotoaparátu, ktorý ku mne natočila s dovtedy urobenými zábermi, som mrkol iba krátko. Ktovie, ako by reagovali ľudia, ktorí ma najprv videli natŕčať ruku a potom v nej držať digitálny foťák...
Kde sú policajti?
Vo vestibule železničnej stanice som konečne narazil na "kolegov". Približne 50-ročnú ženu s rozbitým okom a škintajúceho štyridsiatnika s pripitým pohľadom. Len čo som sa postavil do uličky, naproti predajcovi suvenírov, začali okolo krúžiť ako supy. Zjavne si ma obzerali a skúmali nielen mňa, ale aj obsah mojej krabice. Hoci som sa tváril, že si ich nevšímam, v duchu som si želal nejakú ich reakciu. Napríklad, pokus okradnúť ma, lebo aj také čosi sa medzi žobrákmi stáva. Žiaľ, mojich 185 cm ich možno odradilo...
Aj keď mi niekoľkorát v krabici zacinkalo, s pobytom na stanici som spokojný nebol. Očakával som, že ak začnem zjavne žobrať, železniční policajti zasiahnu a vyvedú ma von. Nič sa však nedialo a tak som sa v záujme zvýšenia akčnosti posadil do stredu vestibulu. V tom okamihu som sa stal stredobodom pozornosti všetkých návštevníkov stanice. Žobrák uprostred haly, to tu ešte nebolo. Žiaľ, okrem záujmu divákov som nedocielil takmer nič. Niekoľko mincí mi síce pribudlo, ale po policajtoch nebolo vidu ani slychu.
Usúdil som, že buď nefunguje kamerový systém, alebo je vo vestibule posedávajúci žobrák na zásah málo. Dobre teda, pritvrdím, pomyslel som si a polohu "sed" som vymenil za "ľah". Musím priznať, že som mal čo robiť, aby som sa nerozosmial. Z tvárí ľudí, ktorí od tej chvíle vchádzali do budovy, sa dalo vyčítať všeličo. Šok, zdesenie, súcit, pohŕdanie i úsmev. Kto sa niekam neponáhľal, ten zastal a čakal, čo sa bude diať. Možno si mysleli, že som Jožo Pročko. Alebo, že sa tu nakrúca skrytou kamerou... A vôbec, kde sú policajti?
Verte, neverte, dobrých 10 minút sa nedialo nič. A možno by sa nedialo i naďalej, nebyť toho, že ma to prestalo baviť, vstal som a odišiel. Neprídem predsa o ľadviny len preto, aby si ma policajti konečne všimli...
Incident v kostole
Po odchode zo stanice som sa s fotografkou rozlúčil a po tej istej trase, akú som absolvoval doteraz, som sa vrátil späť. Roh Mlynskej a Hlavnej som vynechal, no pred Dóm som sa opäť postavil. A urobil som dobre. V krabici, z ktorej časť mincí som "previedol" do vrecka, mi každú chvíľu čosi zacinkalo. Väčšinou korunáčky, no našli sa aj "dvojky" či 50-halierniky. V duchu som chválil rozhodnutie národnej banky, stiahnuť z obehu hliníkové haliere...
Repete som si dal aj pred kostolom Františkánov. Míňal som ho totiž vo chvíli, keď sa zrejme skončila omša a na ulicu vychádzal dav ľudí. A keďže som uvidel pred východom postávať muža s natrčenou dlaňou, postavil som sa k nemu. V tej chvíli som zažil prvý šok. Keď ma totiž ten muž zbadal, dal mi zo svojich peňazí 50-halierov... Slušne som sa poďakoval a čakal na ďalšie milodary. No hoci ľudia z kostola vychádzali, na mňa iba mrkli okom a rozpŕchli sa v dave. Nedalo mi to, preto som do kostola nakukol. V tej chvíli som všetko pochopil. Za dverami kostola stála žobrajúca žena a rad radom inkasovala peniaze.
Ani som si nevšimol, kedy sa do kostola prešmykol aj spomínaný "darca". Zaregistroval som ho až v okamihu, keď som vstúpil dnu, aby som sa postavil k tej žene. V tej chvíli som zažil druhý šok. Muž, mimochodom o hlavu menší než ja, sa rozbehol, kopol ma pod koleno a vytlačil z kostola von. "Zmizni! Choď preč! Vypani!" kričal po mne.
"Pred chvíľou ste mi dali peniaze a teraz do mňa kopete? Prečo?" pýtal som sa mierne dementým hlasom:
"Zmizni!" bola jediná odpoveď.
Na odvetu som nemal chuť, veď by som z chudáka žobráka urobil invalida. No aby si ma zapamätal, vybral som z vrecka fotoaparát a "vyhdadzovača" som si odfotil. Tentoraz zažil šok on a aspoň som znížil skóre na dva : jedna...
Zohriať áno, žobrať nie
Poslednou etapou v mojej krátkej kariére žobráka bol OD Tesco. S vedomím, že na prízemí vždy hliadkuje ochranka, som sa prešmykol dnu a postavil tesne ku dverám. Bolo mi príjemne teplo, no to nebol jediný cieľ mojej návštevy. Keďže som túžil som po kontakte s ochrankárom, pomalým krokom som vstúpil hlbšie dovnútra a postavil som sa tesne vedľa neho. Natrčil som k nemu krabicu a spýtal sa ho: "Nedáte mi niečo?"
"Tu nemôžete byť," zareagoval mladý muž v čiernom.
"A prečo?" zaujímalo ma.
"Lebo nemôžete," zopakoval slušne. "Choďte von."
Aby som to dlho nenaťahoval, najprv som mu predstavil ako novinár, ktorý robí reportáž o žobrákoch, potom som mu dal svoju vizitku a keďže mi ani tak neveril, vytiahol som novinársky preukaz. "Žobráci k nám občas chodia," odpovedal mi na otázku. "Väčšinou sa postavia hneď za dvere, chvíľu ich necháme zohriať sa a potom sami odídu. Vedia, že dnu nemôžu. Inak s nimi problémy nemáme." Ani so mnou neboli. Trochu som sa zohrial a pobral sa preč.
Ako som už spomenul, OD Tesco bolo mojou poslednou zastávkou. Ostávalo už iba zrátať "tržbu". Jedna "dvacka" a hromada mincí, spolu 62 korún. Za hodinu a pol, veľa, či málo? Priznám sa, na začiatku som čakal viac, ale nebolo prečo. Okrem toho, že som vyzeral ošumelo, som totiž nemal žiaden hendikep, ktorý by moje šance zvýšil. Chýbajúcu ruku, nohu či zrak, ba ani malé dieťa. Ak teda nie o peniaze, no stal som sa bohatší o skúsenosť. Takú, ktorú väčšina z vás nikdy nezíska...
(Mimochodom, všetkých 62 korún som v nedeľu hodil do jednej z kasičiek v Dóme sv. Alžbety)
Róbert BEJDA
Autor: Aj on má občas chuť užiť si
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
