V nevestinci zbombardovali prostitútku, na ruskom veliteľstve popravili násilníka

Všetky domy majú svoju históriu. Niektoré obyčajnú, iné opradenú legendami. Niekoľko desiatok i stoviek rokov ich vytvárali osudy ľudí. Prežili nielen ich, ale aj rôzne obdobia. Vznosnú gotiku, osvietenú renesanciu, vyčačkané baroko, umiernený klasicizmus i pseudoslohy. Keby vedeli rozprávať, vydali by mnohé tajomstvá. Kunsthistorik Gabriel Kládek je človek, ktorý už roky "prekutráva" na košických domoch takmer každú tehličku, nápis či ornament. Pátra po tajomstvách, ktoré v domoch ostali. S niektorými sa s nami podelil...

Pri vyratúvaní domov so zaujímavou históriou sme si ako prvý vybrali ten, ktorý si vraj dal postaviť žobrák. Žil v druhej polovici 19 storočia, bol veľmi usilovný a múdry. Postával na "strategicky" významných miestach na Hlavnej ulici, kde sa ho bohatí miestni páni pri pohľade do jeho smutných modrých očí, štedro obdarúvali. Na Mlynskej pred hotelom Európa sa chudáka uľútostilo aj cudzincom. Bol slušný, úctivý, skromný. Až tak, že nielen žobral, ale korunky aj poctivo ukladal. Čím zúboženejšie vyzeral, tým jeho konto rástlo. A vyrástlo až do nádherného veľkolepého domu na Hlavnej č 71.

"To je klasický fordovský americký príbeh v košickej podobe," vraví G. Kládek. "Je to pekná povzbudivá legenda o tom, že ak je niekto usilovný, nemusí mať dobrý rod, modrú krv ani otca v ústrednom výbore strany... A či je príbeh pravdivý? U legendy je to jedno. Legendy vznikajú tak, že sa nedopovedia. Ukazujú, že aj z najúbohejšieho stavu sa usilovnosťou a pracovitosťou dá dostať vysoko."

Dnes je na dome umiestnená žobrákova socha, pod ňou erb mesta a dnu sídli advokátska kancelária. G. Kládek s pobavením hovorí, že aj v tom je možné vidieť určitú symboliku: "Hore žobrák a pod ním mestský erb - mesto je dnes tiež určitým spôsobom žobrákom." Žobráková "rezidencia" s erbom mesta fascinuje turistov. Pózujú pred ním, fotia sa. "Dom v tejto podobe urobil pre propagáciu Košíc nesmierne veľa. Turistika prináša do mestskej kasy peniaze. Preto zaujímať sa o príbehy domov má veľký význam."

Záhadné sochy

Vedeli ste o tom, že na Dóme sv. Alžbety sú pred zrakmi chodcov ukryté záhadné sochy? Ich vznik sa datuje do prvej polovice 15 storočia. Neboli určené pre ľudské oči a podľa pôvodného plánu tam ani nemali byť. Kamenári ich vytesali z recesie k cirkevným pravidlám. Podľa dohadov jedna zo sôch znázorňuje majstra Štefana, ktorý vytvoril pastofórium (svätostánok). Pozoruhodným je aj výjav s holým zadkom, vytŕčajúci sa k nebesám. Jedna postava drží druhú so stiahnutými nohavicami a vypleštenými očami, tretia jej s pôžitkom trstenicou "nakladá". "Tento výjav má mnoho príbehov," vraví G. Kládek. "Podľa jedného istý učeň veľmi nepoctivo pracoval na katedrále a takto bol potrestaný."

Zaujímavú sochu na južnej veži dómu môžu vidieť aj chodci. Jeden z chrličov dažďovej vody je žena, dokonca mimoriadne škaredá. "Aj okolo nej je veľa príbehov. Ten najpravdepodobnejší je o tom, že kamenár si nevedel poradiť so svojou ženou alkoholičku. Preto sa jej pomstil tak, že ju vyobrazil ako ´vracia´ na mesto. Potrestal jej pijanstvo tak, aby ju celé mesto videlo."

Pod Immaculatou sa nachádza ďalší poklad. Nie zlatý, ale "vápnikový". Na mieste bývalého popraviska sú totiž uložené ostatky Sv. Valentína. Neuveriteľné? "To je fakt. Sú tam, pod sochou. Identifikované sú na základe archívnych dokumentov. Keby ich mali napríklad v Bojniciach, vedeli by na tom profitovať. Využili by to napríklad v súvislosti s dňom zamilovaných. Keby s týmto faktom popracoval šikovný manažér, vďaka prijmom z Immaculaty by sa mohla konečne dokončiť." Doteraz totiž na nej chýba 10 textových tabúľ i atribúty svätcov (koruny, žezlo, jablko, svätožiare, pozlátené reliéfy...)

Novší dom na Hlavnej ulici (medzi reštauráciou Veverička a OD Tesco), ukrýva jeden smutný čin. V minulosti tam sídlilo ruské veliteľstvo. "Podľa príbehu, ktorý sa šíri ústanym podaním, raz prišla na veliteľstvo istá žena. Posťažovala sa, že ju ruský vojak znásilnil. Mládenec sa k činu prinal a veliteľ ho na mieste vo vnútornom dvore zastrelil. Tá žena, ktorá všetko videla, si to potom roky vyčítala."

S budovou, kde dnes sídli KSK, sa spája ďalšia historka. Keď tam pôsobila vojenská správa, jej vtedajší pracovníci si krátili čas popíjaním alkoholu. Svoj stupeň "nálady" testovali tak, že postavili na stôl fľašu a keď ju pištoľou dokázali trafiť, mohli piť ďalej. "Vraj tam takto pil jeden dôstojník s policajtom. Skončilo to tak, že guľka sa od fľaše odrazila a zabila toho, kto nestrieľal. Vinník si potom vpálil guľku do hlavy."

Zbombardovaný nevestinec

Po našom meste kolujú chýry o tajných podzemných chodbách. Pri rekonštrukcii Hlavnej ulice sa našla len jedna, ktorá je aj sprístupnená. "Nie je tajná, pretože podľa všetkého slúžila na zásobovanie hradieb. Takých chodieb môže byť viac, pretože okolo hradieb ich bývalo niekoľko." Rozruch spôsobilo aj objavenie úzkej chodby pod Štátnym divadlom. Viedla od budovy po altánok v parku. "Nebola to tajná chodba, ale geniálne inžinierske dielo na vetranie divadla. Vetralo aj počas predstavenia, bez hluku a jedinej koruny na jeho údržbu."

Bosorky v Košiciach boli a možno ešte sú. Stopy po nich nesie kamenný portál kaplnky Sv. Michala, na ktorom sú vyškrabané miesta. Prach z kostolného kameňa potrebovali čarodejnice na prípravu zaklínacích nápojov, či "lektvarov". "Počul som o tom od viacerých ľudí. Či je to pravda, neviem. Faktom ale je, že stopy po škrabaní na portále sú," prezrádza G. Kládek. Možno si z neho bosorky odškrabávajú prach aj dnes...

Košice mali svoje erotické pracovníčky aj v minulosti. Neboli roztrúsené po celom meste, ako je tomu dnes, ale sústreďovali sa v oficiálnych nevestincoch na "Vársánc utca" (Hradbovej ulici). Niektoré domy tam stoja dodnes, iné zničilo bombardovanie zaľahli popolom po bombardovaní Košíc. Zaujímavé je, že prvá bomba, ktorá na mesto dopadla, trafila práve túto ulicu. V roku 1941 zničila nevestinec na Hradbovej 18 a zabila 58-ročnú "kňažku lásky" menom Anna. "Ľudia potom hovorili, že bombardovanie na Hradbovej nebola náhoda, ale trest boží za hriechy, ktoré sa tam páchali," dopĺňa G. Kládek.

Jedna povojnová legenda hovorí aj o židovskom poklade. Údajne si Židia pred odchodom do koncentračných táborov ukryli majetok do organu vtedajšej synagógy, dnešného Domu umenia. "Ako chlapci sme preliezli celú budovu. Aj do kupoly sme sa vtedy dostali," spomína G. Kládek. "Všade sa tam váľali rozšľapané píšťaly z organu a tak sme vedeli, že nie sme prví, ktorí ten poklad chceli nájsť. Samozrejme, že nikto nič nenašiel." Po vojne obchádzali zapečatené židovské domy "košickí zlatokopi", ktorí ich prezerali a naťukávali steny. Hovorilo sa totiž, že Židia zlato ukryli do stien, alebo podlahy.

Na židovskom cintoríne poschovávajú psov

V Košiciach sa narodilo i pôsobilo veľa významných ľudí. Známy spisovateľ Sandor Márai (jeho socha - sedí na stoličke, je na križovatke Mäsiarskej a Zbrojničnej ulice) sa zrejme narodil v dome, ktorý bol na mieste dnešného OD Dargov. "Nič, čo mal rád, už v Košiciach nie je," vraví kunshistorik. "Tie domy nie sú, mlyn nie je, hotel Európa v ktorom býval, keď sem prišiel, už nie a Mlynská bašta, kam chodil na návštevy k rodine, je totálne rozbitá." Mimochodom, S. Márai napísal príbeh o Júlii, u ktorej v kvetinárstve na Hlavnej 61 muži kupovali pre krásne ženy veľké množstvo kvetov. Na ich galantnosti zbohatla natoľko, že pre svojho mŕtveho manžela dala na cintoríne postaviť obrovské mauzóleum, ktoré tam stojí dodnes.

Dom kvetinárky je kuriózny aj z iného hľadiska. V krove jeho múru, ktorý je spoločný s radnicou, G. Kládek našiel hniezdo ondatry. Rodinka si tam spokojne nažívala, stihla si vybudovať 14 metrov dlhé "hniezdečko" do ktorého si všeličo naznášala. A čo robil vodný hlodavec v centre mesta? "Je to dôkaz o tom, že cez Hlavnú ulicu pretekal potok. Najprv som si myslel, že je to potkan. No podľa lebky ho veterinári identifikovali ako druh ondatry, ktorý bez vody byť nemôže."

Nezvyčajné veci sa viažu aj ku košickým hrobom. Stáva sa, že kde je hrob, nie sú ostatky a kde sú ostatky, zase nie je hrob... Týka sa to aj generála Kukoreliho. Keby mohol vstať z mŕtvych, určite by vedel rozprávať o posmrtnom sťahovaní. "Bol pochovaný v mestskom parku G. Petrova, no nie pod svojim pamätníkom, ale na druhej strane. A údajne keď ho exhumovali, tak mu chýbala hlava. Je záhadou, kde jeho hlava je a či je to vôbec on, keď nemá hlavu. Aj také veci sa stávajú. Už je pochovaný druhýkrát, ale na cintoríne."

Bývalý židovský cintorín na svahu pod FNLP na Tr. SNP je známy tým, že tam mladí Košičania kedysi chodili randiť. Dnes už menej, o to viac slúži ako venčovisko pre majiteľov štvornohých miláčikov. Obľúbené psie "korzo" sa stalo aj miestom ich posledného odpočinku a to dokonca rovno v židovských hroboch. Židia sa preto musia v hroboch obracať, veď pes je pre nich nečisté zviera a byť pochovaný s ním znamená veľkú urážku. "Povedali mi to ľudia, keď som židovské náhrobky dokumentoval a fotil," vraví G. Kládek. "V tom pochovávaní psov do židovských hrobov nevidím úmysel, je to skôr z neznalosti."

Ide o prvý židovský cintorín v Košiciach a keby sa dal do pôvodného stavu, mohol by byť jednou z turistických zaujímavostí mesta. Židia ortodoxní i neologickí sa tam pochovávali do roku 1888. "Podľa mojich zistení je tam asi 1400 mŕtvych. Poslednou pochovanou bola matka maliara európskeho významu Leopolda Horowitza."

Zmizli hotely

Košice už zďaleka nie sú tým, čím bývali. Košické domy starnú, menia svoje fasády, prispôsobujú sa dobe. Ešte v roku 1927 sme napríklad mali v meste celkom slušné množstvo hotelov. Dokumenetuje to kniha, ktorú v tom roku zostavil vtedajší policajný oficiál Jozef Haluška. Obsahuje mapku ulíc v centre mesta s číslami, ktoré domy identifikovali. "Je to veľmi presné. Len v lokalite od Jakabovho paláca po Dóm Sv. Alžbety je uvedených šesť hotelov," ukazuje G. Kládek rokmi ošumelú knižôčku, v ktorej je na tomto úseku uvedené hotely Engländer, Európa, Metropol, Domov (spolu s kaviarňou Imperiál), Central i hotel Bristol.

Aj budova Čierneho orla slúžila kedysi ako hotel. A významný, lebo hotely siete Čierny orol boli po celej Európe. Prespávali v ňom panovníci, biskupi, ubytoval sa tam i S. Petófy. "Podarilo sa mi zohnať autentické recepty, čo sa tam varilo. Od pivnej polievky až po množstvo veľmi nezdravých jedál. Používalo sa veľa tuku, slaniny a mäsa." V budove bola neskôr detektívna kancelária a na prízemí väzenie, ktoré sa používalo do roku 1955. Po jeho zrušení sa v budove začali vykonávať sobášne obrady. Neskôr tam boli uhoľné sklady a dnes reštaurácia. V budove v súčasnosti sídli pamiatkový úrad.

Ak by viaceré staré domy slúžili pôvodnému účelu, pomohlo by to nielen samotnej pamiatke, ale aj turistickému ruchu. Väčšinu cudzincov totiž viac ako ornamenty na fasáde zaujímajú o príbehy ľudí, ktorí v dome žili. Za vzor by mohla poslúžiť česká Praha. Každý historický dom má označený tabuľou, z ktorej sa turisti dozvedia rôzne zaujímavosti. Okrem roku, v ktorom bol postavený, aj príbehy jeho obyvateľov i to, či v ňom bola pekáreň, piváreň alebo tam napríklad Jiří z Poděbrad len prenocoval. Možno by niečo podobné pomohlo turistickému ruchu aj v Košiciach...

Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: Aj on má občas chuť užiť si

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári