v Dóme sv. Alžbety. My sme príležitosť, že máme štyroch z piatich bratov pohromade, zneužili na to, aby sme zistili, ktorý z nich bol a je najväčším beťárom...

Peter je rád, keď dostane od súrodencov obraz

Otec ho zdral, lebo terorizoval brata

Peter je najstarší spomedzi bratov, ktorí spievajú, táto štvorica má však ešte staršieho súrodenca - Vendelína. "Keď sa medzi nami udialo niečo, čo bolo treba riešiť, tak sme si to na starosť zobrali vždy my dvaja s Vendom," prezradil nám Peter (na snímke s manželkou Martou). Aj keď sa neraz postavil za svojich bratov a chránil ich, poriadne potrápil najmä o tri a pol roka mladšieho Pavla. "On bol totiž veľmi úzkostlivý, mal také svetlulinké vlasy, česal si ich na dievča a bál sa tmy. Takže ja som ho rád a často zatváral do komory a zhasol som na neho svetlo. On potom samozrejme strašne plakal a mňa otec za to zdral. Pavla som dosť terorizoval," zaspomínal si Peter s úsmevom.

Pavol si odniesol od starších bratov aj to, že sa mu ako chlapcovi nie veľmi chcelo doma pomáhať. "Keď sa blížilo veľké upratovanie, bolo na ňom vidno, že rozmýšľa, ako sa uliať. Tak sme ho s Vendelom ´cepovali´. Oplatilo sa, lebo sa naučil pomáhať a dnes je z nás najpracoviteší práve on. Všetci sme boli naučení, že pomáhať treba a keď sme chceli ísť hrať futbal, alebo na kúpalisko, tak sme si to museli nejak zaslúžiť. Pomáhali sme na poli i na záhrade, ale stále sme si z toho robili aj žarty. Keď sme sa zo traja vybrali na pole s motykou, tak sme si stále z toho urobili doslova komédiu a susedia, čo robili na vedľajšom poli, z nás mali vždy veľkú zábavu."

Väčšinou sa k sebe správali všetci piati bratia kamarátsky, ale keď sa začali hrať na vojakov či na Indiánov, bratská láska šla bokom a ten, kto dostal za úlohu hrať nepriateľa, mal po chlebe... "V lese asi 400 metrov od domu sme si postavili indiánsky tábor, mali sme tam aj mučiarenský kôl. K nemu sme priviazali Pavla - lebo on väčšinou hral nepriateľa a mučil sme ho. Strieľali sme do neho špendlíky a potom sme samozrejme doma dostali výprask. To bolo tak, že keď sa huncústva diali na dedine, málokedy dopadli dobre. Väčšinou si to vyžiadalo modriny, škrabance a neraz aj polámané ruky či nohy."

Dnes sa bratské vystrájanie presunulo do inej roviny. "Jaro dokáže výborne imitovať hercov, spevákov, komikov a perfektne rozprávať vtipy. Jeho počúvať je niekedy naozaj zážitok." Peter nám prezradil, že nielen štyria speváci, ale aj najstarší Vendelín má muziku v krvi. "Istú dobu hral na gitare v skupine, takže hudbu máme radi všetci piati. Čo je zaujímavé, aj Vendo, aj Pavol, Miro i Jaro - ktorý vyštudoval sochárinu - všetci krásne maľujú. A ja to vôbec neviem. Nie je mi to však ľúto, ja sa veľmi poteším, keď mi niektorý z nich niečo pekné namaľuje," dodal Peter.

Pavol tvrdí, že všetci bratia boli poriadni huncúti

Keď má v ruke kladivo, trikrát sa udrie do prsta

Prostredný z bratov, Pavol, je presvedčený o tom, že každý z nich bol riadnym huncútom a aj keď si navjzájom jeden na druhého vymýšľali pestvá, stále stáli pri sebe. "Ja som mal najviac v oku to, čo vystrájali Miro s Jarom, lebo som od nich o 5 rokov starší a musel som ich strážiť. Oni vždy niečo museli vyšpekulovať... Keď boli malí, tak jeden druhého kopírovali - keď Miro niečo vyviedol, Jaro spravil to isté, aby nezaostával a naopak."

Pavol teda dostal na starosť neposedné dvojičky a neraz ich mal naozaj vyše hlavy... "Keď dostali nový športový kočík pre dvojičky, tak na začiatku ich chcel každý voziť, lebo to bolo zaujímavé. Ale nakoniec to ostalo na mne a veru, nie vždy sa mi chcelo. Tak som naschvál chodil s nimi ponad kanály a jamy, poriadne som ich vytriasol a oni kričali, že už sa nechcú kočíkovať a ja som mal pokoj...," prezradil na seba Pavol s úmevom.

Pätice chlapcov Dvorských sa občas museli obávať aj susedia. "Mali sme jedného chlapca suseda, čo nás vždy otravoval. On mal totiž len sestru a videl, že s nami je väčšia psina než s ňou. Tak sme ho vzali sánkovať sa a povedali sme si, že s ním vybabreme. Priviazali sme ho na sánky, spustili dole obrovským kopcom a on domov niesol iba triesky... Každý z nás bol dobrý beťár, ale najhoršie to bolo, keď sme boli pohromade..."

Pohromade držali najmä vtedy, keď bolo treba jedného zo súrodencov chrániť. "Je síce pravda, že ja som bol taký ´skúšobný materiál´ a bratia mi vyvádzali kade-čo, no keď sa bolo treba za mňa postaviť, tak ako prvý to riešil Peter. Mali sme takých zlomyseľných susedov a keď sa niektorý z nich do mňa alebo do dvojičiek pustil, Peter si ho počkal a vybavil si to s ním... Vždy sa o nás staral a dá sa povedať, že Peter nás všetkých chráni dodnes."

Všetci bratia Dvorskí dodnes držia pohromade. "Bolo to tak už od detstva. Sme taká spriaznená partia a je v nás hlboko zakorenené silné puto. A navyše - päť bratov, to vzbudzuje rešpekt. Keď sme sa napríklad v Bratislave stretli v divadelnom bufete aspoň traja, tak všetci spozorneli - aha, Dvorskí sú tu, niečo sa bude diať..."

Pavol nám ešte pochválil najstaršieho Vendelína, ktorý je vraj spomedzi súrodencov najzručnejší. "Všetci bratia vedia variť, nechcem sa chváliť, ale ja tiež, no čo sa týka technických vecí, v tomto je najlepší Vendo. Je to taký chlap od fachu. My ostatní sme sa nechali uniesť muzikou. Ja napríklad, keď pribíjam klinec do steny, tak keď sa už mám buchnúť kladivom do palca, tak sa mi to väčšinou podarí rovno trikrát. Inak si však myslím, že sme sa všetci piati celkom dobre vydarili," dodal Pavol so smiechom.

Jaroslav bol rád, že ho bratia držali nakrátko

V kostole sa napichol na klinec

Jaroslav nám prezradil, že im spolu s dvojčaťom Miroslavom iba prospelo, keď ich najstarší Vendelín s Petrom držali nakrátko. "Obaja videli, že my dvaja sme rôzne psie kusy doslova preháňali. Takže bolo len dobre, že nás občas ´cepovali´. Samozrejme, že sme sa medzi sebou neraz aj pochytili, ale to bolo podľa mňa úplne prirodzené."

Oveľa lepšie ako biť sa medzi sebou bolo, keď sa pätica bratov pustila do susedov. "Keď som dostal bitku od suseda Joža, došiel Paľo, lebo on bol statnejší a vymlátil ho. Lenže potom prišiel Jožov starší brat Lukáš a ten zase zbil Paľa. Tak sme zavolali Petra, ten zmastil Lukáša a bol pokoj. Stále sme mali navrch, lebo nás bolo ako Sulivanov. My sme bývali na dolnom konci Hornej Vsi a aj keď sa diala bitka na hornom konci, tak sme sa tam vybrali. Bolo nás päť, boli sme silní a vzbudoval sme rešpekt. Nebíjavali sme sa často, no keď bolo treba, zakročili sme dosť razantne..."

Modriny a odreniny si odniesli bratia nie len z bitiek, lebo pri vystrájaní kadejakých pestiev sa každému z nich prihodil nejeden úraz. "Musím povedať, že najhoršie bol na tom vždy Paľo - mal proste smolu. Vendel mu raz odťal nos rýľom. Najstarší brat totiž sľúbil mame, že pomôže porýľovať, no bolo veľmi sucho, tak aby sa mu lepšie pracovalo, rýľ si poriadne nabrúsil. Paľo sa Vendovi motal pod nohy a nejak sa mu podarilo zaťať bratovi rýľom do nosa. Paľo zbledol a celý nos mal od hliny. Keď mu tú hlinu mama chcela utrieť, zistila, že má odťatú celú chrupavku a jeho zaliala krv. Museli sme s ním bežať do nemocnice."

Tak sa zdá, že Paľo to so svojimi bratmi nemal vôbec ľahké... "Keď sa Vendo vrátil z vojny, tak sa z toho veľmi tešil a spolu s Petrom sa rozhodli, že budú Paľa vyhadzovať od radosti do vzduchu. Na tom by nič nebolo, keby ho raz nevyhodili a zabudli chytiť. Bol celý dolámaný. Úrazov sa nám prihodilo veľa, ja som napríklad behal po povale kostola a napichol som si nohu na klinec tak, že som sa sám nevedel pohnúť, Vendela raz uhryzla zmyja... Mali sme to pestré."

Aj keď Jaroslav s Miroslavom nie sú identické dvojičky, ešte ako deti neraz zneužili to, že sa na seba dosť podobali. "Keď sa bolo treba niečo naučiť a látku sa napríklad naučil Miro, no vyvolali mňa, tak šiel odpovedať za mňa a na druhý krát sme si to vymenili. Keď nám učiteľka prišla na to, že sa takto meníme, tak nás rozsadila každého do iného kúta triedy. Pamätám si, že raz - Miro vtedy chodil do školy do Partizánskeho a ja do Bratislavy - potreboval odísť z nemčiny na rande. Tak som si namiesto neho sadol na dve hodiny do lavice. Spolužiaci vedeli, že ja nie som Miro, no učiteľka si nič nevšimla," dodal Jaroslav.

Miroslav pri pôrode pustil brata Jaroslava napred

V bratislavskej električke šokoval niekoľko dievčat

Miroslav je najmladším preto, že sa menej ponáhľal na svet a dovolil svojmu dvojčaťu Jaroslavovi, aby ho o 15 minút predbehol. "Aj keď sme boli my dvaja najmladší, nedá sa povedať, že by nás straší bratia ´cepovali´. Mali takú prirodzenú autoritu, no občas nás určitým spôsobom cvičili - vy ste dvaja malí, vy musíte poslúchať! Na druhej strane však bolo také obdobie, keď nás s Jarom trochu rozmaznával brat Peter. Málo čo bol doma a z ciest nám nosil darčeky. Pamätám si, že raz priniesol koženú futbalovú loptu a pre nás to bolo niečo neuveriteľné," pospomínal si Miroslav.

Ustrážiť piatich chlapcov určite nie je jednoduché pre žiadnu mamku na svete. "S Jarom sme sa škriepili, aj keď bolo treba dačo doma upratať, pomôcť... V čom sa však s nami mamka nikdy nemusela trápiť, bolo jedlo. Zjedli sme všetko, aj keď každý mal svoje obľúbené jedlá. Keď sme sa rozutekali z domu a chodili na celý týždeň do školy v Bratislave, keď sme sa vracali domov, vždy nás doma čakali naše obľúbené jedlá - fazuľová polievočka so širokými rezancami, kapustnica..."

Pätica chlapcov pohromade je vždy zárukou toho, že sa okolo nich budú diať aj všelijaké pestvá... "Povystrájali sme veru všeličo, kadejaké hlúposti. Keď začala éra ´winetouoviek´, tak sme to všetci obdivovali. Peter bol ale doslova nadšený ´indiánovec´, mamička mu ušila indiánske šaty, mal dokonca aj parochňu s perami. Podľa nejakých nákresov si vyrobil luk, šípy a tomahawk. V každom z nás to dobre šilo, ale musím povedať, že my dvaja najmladší sme boli najväčší šibali."

Ako dvojičky sa aj približne do 11 rokov Miroslav s Jaroslavom rovnako obliekali. "Všetky veci sme však mali označené - od ponožiek až po kabáty a ani jeden z nás by si ani za svet neobliekol oblečenie toho druhého." Aj keď nie sú identickými dvojičkami, ľudia si ich neraz zmýlili. "Mýlili si nás iba dovtedy, kým si na nás nevzykli. Ale keď nepríklad stretne niekto známy po istej dobe iba jedého z nás, často mne povie Jaro a jemu zas Miro."

Podobať sa s dvojčaťom nemusí byť vždy iba na škodu. Najmä ak ide o dievčatá... "Raz som v Bratislave sedel v električke, keď do nej nastúpilo niekoľko dievčat a hneď mi vraveli - ahoj, ako sa máš. Jedna mi dokonca sadla na koleno a vraví mi - ty počuj, ty si nejaký inakší, dal si sa ostrihať? Tak som povedal - áno, som ostrihaný... Keď električka zastala pri divadle, vravím dievčatám - už budem vystupovať a musím vám povedať - ja nie som Jaro. Ostali v miernom šoku, tak som im vysvetlil, kto vlaste som," prezradil nám Miroslav s úsmevom. Ani raz sa však medzi bratmi nestalo, že by sa jednému z nich páčila frajerka iného. "Keď však predstavil Peter rodine svoju budúcu manželku, všetci sme si vraveli - to ja ale krásna baba," dodal Miroslav.

kid

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári