Veselo i vážne o všeličom zo starých Košíc pred vstupom do Nového roka
December mal zvláštnu moc, ešte aj zlodeji menej kradli
Čo znamená 83 rokov v dejinách? Zlomok času. A čo v dejinách mesta? Rozdiel medzi tým, čo bolo a čo je. Posúdite sami, ak prijmete pozvanie do decembrových Košíc na konci roku 1920, keď sa ich obyvatelia chystali vstúpiť do Nového roka s nádejou, že ich mesto nebude najdrahšie na Slovensku.
Dlhoprstí mali voľno
Do Nového roku vstupovali Košičania v nádeji, že bude mrznúť, napadne sneh, zlacnie múka a že Košice nebudú najdrahším mestom na Slovensku. Po predvianočných nákupoch si mnohí chceli užiť dovolenku a lacnejšie nakúpiť aj na týždennom trhu, ktorý býval vždy v stredu. December bol poznamenaný nákupmi, množstvom ľudí v meste, každodennými hmlami ako v Londýne a preplnenými vlakmi. Kto nemusel, necestoval a keď musel, najistejší spôsob, ako sa dostať k vlaku bez stisku, bol za korunový bakšiš "portýrovi" prechod cez staničnú reštauráciu. Predpoveď počasia na mesiac január nesľubovala sneh, teda ani jazdy mestom na saniach, ťahaných koňmi so spiežovcami. Odpočívali lyže, korčule aj sánky.
Zdá sa, že odpočívali aj zlodeji a podvodníci. Na rozdiel od súčasnosti sa v predvianočnom i povianočnom čase menej kradlo. Policajná štatistika Štátnej stráže bezpečnosti v Košiciach vykazuje v decembri r. 1920 15 krádeží, 1 ťažké telesné zranenie, 1 spreneveru, 2 lúpeže, 1 poburovanie proti štátu, 21 prečinov, 13 priestupkov, 9 nedovolených prekročení hraníc, 3 nedovolené dovozy a vývoz, 4 zvyšovania maximálnych cien obchodníkmi.
Úspechy v meste
Mestský administratívny výbor sa pripravoval na prerokovanie rozpočtu na rok 1921, zatriedenie úradníkov a zamestnancov mesta do nových platových stupníc. Župan Dr. Ruman ochorel, delegácia občanov stredného stavu a penzistov žiadala na županáte intervenciu vo vláde na zlacnenie múky.
Z pohľadu radnice a županátu v roku 1920 boli viaceré v dosť ťažkých povojnových rokoch. Medzi významné považovali vytvorenie Štátnej stráže bezpečnosti a zrušenie mestskej polície, pokles nezamestnanosti vďaka tabakovej továrni zvanej "cigaroška" (hoci spomedzi 257 nezamestnaných dostalo stálu prácu iba 24), stúpajúci počet slovenských žiakov vo všetkých školách. Na Hlavnej ulici, kde bolo pred rokom počuť iba nemčinu a maďarčinu, sa ozývala aj slovenčina. Za významnú považovali činnosť Sokola, Národného divadla v Košiciach, Matice slovenskej. Ochotníckej divadelnej spoločnosti a spevokolu Föter.
Zimnú sezónu začalo Lútkové divadlo rozprávkovou hrou "Marcipánový domček" s neodmysliteľným Gašparkom (hrali v budove Múzea). Všetky spolku a politické strany ohlasovali valné zhromaždenia, medzi nimi aj Voľná myšlienka, t. j. slobodomurári. V Slávii sa schádzala Slovenská a česká spoločnosť. Každú stredu a sobotu boli v kaviarni koncerty vojenskej hudby a v ostatné dni účinkovalo Salónne kvarteto. Lesztova tanečná škola pre československých úradníkov začínala nové tanečné kurzy, Politický klub zvolával svojich členov na debaty s hosťami spomedzi popredných politikov z celej republiky. Senzáciu vyvolala svadba istého delikventa, ktorý bol vo vyšetrovacej väzbe. Keďže svadbu nemohli odložiť, ženíchovi dali osemhodinovú dovolenku a do väznice sa vrátil načas.
Dôstojníci a hudobný život
Veľký podiel na kultúrnom živote mal aj Zväz československého dôstojníctva. Mal vlastné zbory, orchester, kvartetá, poriadal koncerty, zakladal a viedol najmä vidiecke dychové kapely. Medzi dôstojníkmi boli nadšenci ako rotmajster Ján Píša z 32. pešieho pluku v Košiciach, ktorý s miestnym učiteľom v Kavečanoch založil a viedol tamojšiu mládežnícku dychovku. Dostal ju na takú úroveň, až mala samostatný koncert v Košiciach. Túto kapelu, aj ďalšie - v Ťahanovciach, Myslave, Veľkej Ide, kde bolo veľa talentovaných chlapcov, podporoval veliteľ pluku plk. Cagaš. Kroniky prezrádzajú, že Ján Píša chodil do spomenutých štyroch obcí pešo a všetko robil zadarmo.
O slávnom košickom somárovi, koze pred múzeom, múdrom koňovi a lastovičkách
Keď prišiel minister, prednostovi stanice ušlo prasa
Košice 20. rokov boli druhým najväčším mestom na Slovensku v povojnovom Československu, čo mestským spôsobom života, aj keď mali elektrinu, vodovod, plyn. Chovali domáce zvieratá, hydinu, dokonca mesto malo svoje zvieratá - kone aj somárov, ktoré používali v lesnom hospodárstve. Maštale a chlieviky či kuríny neboli iba mimo centra mesta, ale aj na Kováčskej, Alžbetinej, ba aj na železničnej stanici. Nikoho nepohoršovalo, keď po Mäsiarskej behali sliepky v mestskom parku našli zatúlané husi, alebo sa tam pásla ovca, či krochkalo prasa. Niektoré príhody so zvieratami sa dostali aj do policajných "raportov" (hlásení), niektoré do novín.
Pred múzeom sa pásla koza
V decembri 1923 nebolo v Košiciach snehu pred Vianocami, ani v predposledný deň roka. Práve vtedy pobehovala po Husitskom námestí (terajšom Námestí maratóna mieru) koza. Zastavila sa pred múzeom, zašla medzi stromy i do kríkov, popásla sa na tráve. Tam ju k večeru našiel strážnik. Uviazal jej okolo krku povrázok a išiel ju, ako sa uvádza v raporte, predviesť na policajné veliteľstvo, kde vznikli trampoty, čo s ňou. Do maštale pre policajné kone ju dať nemohli, nuž ju odviedli do mestského dvora v Havranej ulici, aby ju tam opatrovali, kým sa nenájde alebo neprihlási majiteľ.
Prednostovi stanice ušlo prasa
Ďalšia príhoda s domácim zvieraťom sa stala v tom istom roku počas návštevy ministra pôšt a telegrafov Dr. Fatku, ktorý prišiel na inšpekciu. Hlavný telegraf bol v budove košickej železničnej stanice. Odrazu zo stanice vybehlo asi stokilové prasa a zamierilo si to rovno do parku, ktorému vtedy hovorili francúzsky. Za ním utekali muži v uniformách od najnižších hodností po najvyššie. Kričali, hrozili, smiali sa, podaktorí aj spadli, keď chceli chytiť prasa. Nepodarilo sa to nikomu. Keď si krochkáč poprezeral a poznačil svojím ňufákom záhony kvetov (bolo to v októbri), pošliapal nejednu rastlinu aj hlinu pod stromami, čo trvalo asi pol hodinu, dal si čelom vzad a odobral sa späť do svojho príbytku, do chlievika na železničnej stanici. Bolo to prasa prednostu stanice, ktoré ušlo práve, keď mu priniesli vedro s "obedom".
Či zbadal minister krochkáčov útek, to sa nevie, ale keď Dr. Fatka odchádzal k mešťanostovi na radnicu na Hlavnú ulicu, stalo sa tiež niečo nepredvídané. Splašili sa kone s kočom, ktoré riadil správca veľkostatku hospodárskej školy. Koleso koča, uháňajúceho veľkou rýchlosťou, vošlo do koľají električkovej trate a koč sa prevrátil. Našťastie sa to obišlo bez úrazu. Do tretice v ten istý deň večer o deviatej ťahali kone po Masarykovej ulici prázdny koč. Tí, čo bývali vedľa majiteľa koča aj koní kočiša Vančíka, vedeli, že kone vezú domov svojho opitého pána. Zastali pred bránou a Vančíkovci vedeli, že živiteľa rodiny treba odprevadiť do postele a postarať sa o kone.
Somár kofy Kačaly
K domácim zvieratám Košičanov patrili aj somáre. Chovali ich zväčša trhovníci, ktorí ich zapriahali do kár so zeleninou a tovarom, aby ho denne odviezli na trh. Takého somára mala aj kofa Jánošová, známa pod menom Kačala. Po celé roky nemala žiadne problémy so somárom ani so zákonom, až odrazu sa jej "ťahúň" stal tvrdohlavý a prestal poslúchať. Obaja sa dostali do novín pod titulkom Tvrdohlavá ako jej osol, ba aj do policajného hlásenia. Problém bol v tom, že keď somár priviezol na trh vozík s tovarom a Kačala ho vypriahla, aby voľne behal o uliciach. Odrazu sa zaťal a stál na chodníku, kde prekážal ľuďom. Keď ho odháňali, kopal, hrýzol, takže chodcom nezostávalo iné, ako ho obchádzať a zďaleka sa mu vyhnúť. Keď prišli strážnici, pochodili tak isto a neporadili si ani s Kačalou. Tá zaplatila pokutu, ale somára podľa príkazu neuviazala, lebo "behanie aj státie na chodníku mal zaplatené, preto nech ju stráž neprenasleduje". Tak sa z neho stal najslávnejší košický somár.
Policajti, babka a lastovičky
Azda najkurióznejší je zápis v policajnom raporte, ktorý svedčí o pozitívnom vzťahu policajtov k operencom, akými sú lastovičky. Príbeh s nimi a s babkou sa odohral v tom istom roku, ibaže na sklonku leta. Vtedy vyhlásila lastovičkám vojnu babka Bellušová z Garbiarskej č. 16. Lastovičky si postavili na babkinom dome hniezdo a ona im ho zhodila. Lastovičkám sa tam zrejme páčilo a cez deň si postavili nové hniezdo. Večer ho poriadkumilovná babka zhodila, ako sa píše "žŕdkou". Tak sa to stále opakovalo, až sa ľudia z okolia proti babkinmu počínaniu postavili, lebo dávala zlý príklad deťom. Nepomohlo to. Nakoniec požiadali políciu, aby prišla ochrániť lastovičky. Slová mužov zákona zavážili a babka Bellušová sa s lastovičkami pomerila.
Z bálu rovno do pary
Po Vianociach sa začala šnúra spoločenských podujatí, zábav, bálov. Tie trvali až do rána a keď bol ples v hoteli Schalkház (neskorší Slovan), mnohí páni nešli domov, ale rovno do blízkych parných kúpeľov (na ich mieste neďaleko Všeobecnej zdravotnej poisťovne, je parčík), aby sa v nich zregenerovali. Seniori na ne spomínajú ako na kúpele, ktoré boli vernou kópiou tureckých, s exkluzívnym vybavením a vo vstupnej hale s fontánou a rybičkami. Mali viac bazénov s vodou rôznej teploty, najteplejšia bola v centrálnom okrúhlom, vedľa bola para a z nej sa mohli ísť ľudia ochladiť do ďalších dvoch až s ľadovou vodou. Plavky sa nenosili, kúpele poskytovali špeciálne zástery - fartuchy pre pánov aj dámy. Kúpele poskytovali masáže, bola v nich manikúra a pedikúra a práve s ňou je spojené meno víťaza prvého Košického maratónu. Bol ním Karol Halla, známy odborník na pedikúru. Kúpele sú už iba na fotografiách a v spomienkach - tieto porozprával pred šiestimi rokmi pán Vojtech Mitro.
Stranu pripravila: Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
