dôchodku sa zhostil digitálnej tvorby. Počítačová grafika mu učarovala najmä preto, lebo rýchlo a pohotovo reaguje pri ponímaní myšlienky výtvarnou formou a farebnosťou.
Ateliér má vo svojom malom byte v centre Košíc neďaleko rodného domu Alexandra Eckerdta. Mal šťastie na učiteľov, ktorí ho zasvätili k výtvarnému umeniu. Jedným z nich bol Ľudovít Feld. Ako jedenásťročný pod jeho vedením kopíruje obrazy starých majstrov a získava obdiv k maliarstvu. Do jeho života hlboko zasiahla neskoršia návšteva parížskej Galérie moderného umenia.
"Až tam ma po maturite priviedlo moje hľadanie harmónie, spojenia myšlienky s výtvarnou formou. Bol to pre mňa doslova šok. Zistil som, že to, čo robím a čo ešte len chcem robiť, bolo už urobené dávno predo mnou. A tak som radšej vyštudoval vedu o umení a estetiku na Karlovej univerzite v Prahe. Po ukončení som začal pracovať ako kunsthistorik na Pamiatkovom ústave v Košiciach. Začal som pripravovať podklady k vyhláseniu centra mesta za Medzinárodnú pamiatkovú rezerváciu z hľadiska umelecko-historického stavebného fondu, ako i zásad jeho obnovy a rekonštrukcie. Neskôr som sa stal dokonca tajomníkom komisie primátora pre túto obnovu. Výtvarnému umeniu som sa však neprestával venovať. A robil som aj monumentálnu tvorbu." hovorí Dušan Solčány.
Realizoval sa aj v kostýmovej tvorbe. Vytvoril niekoľko incsenácií pre Štátne divadlo a Slovenskú televíziu.
"Nerobilo mi problém navrhovať kostýmy. Tam totiž narábaš tiež s materiálom, musíš reagovať na dobu, v ktorej sa hra odohráva. Musíš brať do úvahy postavu a režijnú koncepciu a prispôsobiť tomu všetko, tak aby kostým vyjadroval charakter. Neoblieka sa len dobovo, ale aj štýlovo. Napríklad som robil v tandeme so scénografom Jankom Hanákom Othela. Desdemona bola biela Othelo v zlatom a Jago bol celý v tvrdej koži. Kostým sa stal súčasťou charakteru postavy. Mal som vzťah k opere, do sveta vážnej hudby ma uviedol vtedajší operný šéf a režisér Kornel Hájek. Záujem o vážnu hudbu mi ostal dodnes. Väčšina mojich posledných vecí súvisí s dielami Mozarta, Wagnera, alebo Bacha," prezrádza Dušan Solčány.
Hudba je dôležitou súčasťou jeho tvorby. Veľká časť jeho počítačovej grafiky vychádza práve z konkrétnych skladieb. Atmosféru pretavuje do dynamických farebných kompozícií.
"To ma na tom najviac vzrušuje, vyjadrenie atmosféry... 'zapisujem' si vlastne myšlienky do počítača, varírujem, hľadám formu. Málokto však dnes dokáže vnímať abstraktné umenie. Zaujímavé na pri tom je, že hudba je vlastne najabstraktnejšie umenie a pritom ju ľudia ľahšie vnímajú ako výtvarno. Asi preto, že vo výtvarnom umení má každý snahu porovnávať. ‚Ale toto nemôže byť strom, veď je fialový,' čudujú sa ľudia. Ale prečo by nemohol byť, keď máš takú náladu a cítiš to tak? Vôbec nie je podstatné, či je strom zelený, alebo žltý. Ide o pocit, momentálnu náladu, rozpoloženie autora. Pre mňa pri maľovaní nie je podstatné to, čo vidím, ale to, čo cítim. Krajina ako taká len vyvolá nejakú predstavu, ktorá sa zlúči s tvojím pocitom. Lebo farba, kompozícia a štýl je len prostriedkom k vyjadreniu citov alebo myšlienok. Lebo tieto samy o sebe vytvárajú umenie pre umenie."
Podľa neho bez myšlienky je každé dielo prázdne. Potom vznikajú takzvané hluché maľby, môžu byť síce perfektne kompozične zvládnutné, ale nič nehovoria.
"Ako v literatúre, kde samo slovo o sebe nič neznamená. Každý štýl má rôzne možnosti, ktoré treba prispôsobovať zámeru umelca, obsahu, výpovede. Nemôžem maľovať ženu kubisticky, lebo tá musí byť jemná. Tak ako aj v hudbe. Wagner je tvrdší a Mozart zasa jemnejší. Nie som zástancom toho, že dobrý umelec je ten, kto vytvorí štýl. Snažím sa prispôsobiť štýl tomu, čo chcem povedať. Lebo štýl je forma, tak ako v hudbe. Tá je tiež rozmanitá. Vyhovuje mi počítačová grafika, lebo je v nej toľko možností a variácií. A môžem lepšie dosiahnuť aj farebnosť. Má to aj technické výhody. Škoda, že počítačová grafika je ešte stále zaznávaným umením a mnohí ju považujú za menejcenné umenie. Ale potom by neboli dnes vzácne ani Warholove serigrafie, či Muchove plagáty," hovorí D. Solčány.
Ako človeka, ktorý sa celý život venoval dejinám umenia a popri tom aj tvorbe, ho mrzí, že sa z dnešného umenia vytráca duch a nielen v maliarstve. "Mám pocit, že celá kultúra je už zopár rokov na úpadku. Ani na školách sa neučí poriadne výtvarná výchova. Mladí ľudia sa nemajú kde naučiť vnímať obrazy. Tá škála, ten rozsah výchovy chýba. Ten vzťah poznať niečo hlbšie tu nie je. Je to celosvetový problém a je vizitkou konzumnej doby. Asi by sme sa mali vrátiť ku klasickým hodnotám. Lebo stará pravda hovorí, že kto nepozná minulosť nepozná ani svoju prítomnosť a budúcnosť už vôbec nie," zamýšľa sa Dušan Solčány.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
