Keď si na Mont Blancu zapálil, myslel si, že mu roztrhne pľúca
V jeden septembrový deň pred piatimi rokmi sa stretli košickí milovníci vysokohorského lyžovania a začali dumať, čo náročnejšie by mali vymyslieť. Už ich prestalo baviť spúšťať sa z kopcov s upravenými traťami, kde stačí len pokrčiť nohy, správne sa odraziť a ísť. Slovo dalo slovo, nápad striedal nápad, až sa zrodil Skialpinistický klub Plesnivec Košice, dnes zastrešený Slovenským telovýchovným združením Bratislava.
Predsedom skialpinistického klubu je Dušan Adamík a odborným radcom František Adamík. Zhoda priezviska nie je náhodná, sú to syn a otec, pre ktorých sa hory, lyže, sneh a adrenalín stali pred rokmi srdcovou záležitosťou a zmyslom života. "Obaja sme dobrí lyžiari. Aspoň my sa tak hodnotíme, pretože zatiaľ sa nám ´na drevách´ nič vážne nestalo. Zrejme i preto máme odvahu provokovať prírodu a zdolávať kopce. Najprv sa na lyžiach, prípadne pešo, doškriabeme na niektorý vrchol, potom sa po snehu, niekde spestrenom zľadovatelými úsekmi, spustíme dolu," niekoľkými vetami zhrnul F. Adamík, čomuže sa to venujú.
"Prax" získavali na slovenských kopcoch
Prvé kroky v skialpinizme začali robiť v našich veľhorách, teda vo Vysokých a tiež v Nízkych Tatrách. Dnes tam niet jediného aspoň trošku náročnejšieho kopca, ktorý by neprekonali smerom hore, aj dolu. Neboli by to však Adamíkovci, keby im stačili slovenské hory.
"Náš prvý zahraničný výjazd bol rovno na najvyšší vrch Európy Mont Blanc. Vybrali sme sa do Chamonix. Je to jedno z vážnych skialpinistických miest. Cítili sme, že by sme tento ´kopček´ mohli pokoriť," nezaprel hrdosť F. Adamík, ktorý sa rozhovoril o nekaždodennom úspechu trojice košických skialpinistov vo francúzskych Alpách. Východzím bodom na Mont Blanc bol pre nich Aeguille d´ Bionassay, kde sa psychicky pripravili na zdolanie svojho cieľa. Keď sa im podarilo dostať sa tam, kde si to naplánovali, zbalili všetku výbavu a spokojní sa vrátili domov, pretože si preverili, že na Mont Blanc majú. "O trochu neskôr sme sa k nemu vrátili. S tým, že teraz už ideme naostro, teda prekonať Mont Blanc. Vybrali sme si trasu Mont Blanc - Mont Maudit - Mont Blanc du Tacul s dojazdom do Vallé blance."
Mont Blanc je hranica medzi Francúzskom a Talianskom a vedie naň nespočetne veľa túr. Adamíkovci sa spolu s Ing. Štefanom Túrym rozhodli pre cestu cez Aguille d´ Bionassay, ktorá vedie ako keby stredom steny štítu. "Keď sme sa dostali k Valodovej chate, vedeli sme, že výstup máme v hrsti. Chata totiž leží vo výške asi 4000 metrov, takže k vrcholcu, teda na 4807 m, to bol už len ´kúsok´. Hore som bol spokojný sám so sebou, že som to zvládol. Oslávil som to tým, že som si zapálil cigaretu. Neuvedomil som si, čo so mnou urobí. V prvom momente som myslel, že mi pľúca roztrhne. No druhú cigaretu som už zvládol v pohode," zažartoval na svoj účet D. Adamík, pre ktorého bol výstup v roku 2001 prvým zdolaním Mont Blancu. Otec bol na Mont Blancu spolu už päťkrát, syn zatiaľ "len" dvakrát.
Pravda, až také jednoduché dostať sa hore, teda v duchu prišiel, videl, zvíťazil, to nebolo. Výstupu predchádzala poctivá príprava. Hlavne vo Vysokých Tatrách a v období, keď sa sneh začal topiť a na kopcoch bol zľadovatelý povrch, aby sa čo najviac priblížili alpským podmienkam.
"Tatranské vrchy majú zväčša výšku okolo dvetisíc metrov. Vo francúzskych Alpách sú kopce ešte raz také vysoké. Vôbec teda nemôže stačiť to, že na tatranský kopec párkrát vylezieme, potom sa z neho niekoľkokrát spustíme a už sa môžeme hrdo biť do pŕs: ´sme pripravení.´ Tatry sú na tréning vynikajúce, ale ak sa nám tam šliape v pohode, na Alpy je to málo. Zo Smokovca sa dostanete do niektorej doliny za dve hodiny, v Alpách za dve hodiny kopec ešte ani nevidno," priznal D. Adamík. Preto musia v našich horách vydať zo seba viac, ako by mali.
Najprv tréning, potom adrenalín
Tréning je jednoducho alfou i omegou. Počas neho najmä veľa lyžujú. Ich partnerom sú tiež bicykle a beh do kopca. Jahodná, Lajoška, Kojšovská hoľa. "Občas makáme aj doma, na dvore. Na každú nohu si trebárs dáme 10-kilové vrece s pieskom. Ďalšie pripevníme na pás, a tak chodíme hore a dolu po schodoch. Prípadne si dám na chrbát šesťročnú dcéru a tú nosím. Našťastie, my s otcom už máme niečo natrénované, takže naša fyzická príprava nemusí byť až taká náročná," tvrdí Dušan.
Pri skialpinizme, ako sa Adamíkovci zhodli, je to síce o lyžovaní, ale ešte viac o lezení po skalách a ľade. "My dvaja sme si museli natrénovať hlavne pre nás predsa len nekaždodennú vec - ako sa správať pri trhline," zaspomínal D. Adamík. Trhlina je miesto, kde sneh stráca súvislosť a prepojenosť. Takže pod vrstvou snehu môže byť buď priehlbina alebo vzniká riziko uvoľnenia lavíny. "Dostupná literatúra hovorí, že trhlina sa dá rozpoznať aj vtedy, keď napadne dosť veľká vrstva snehu. To píšu knihy. Lenže podnebie je dnes také pomiešané, že aj tam, kde by mal byť sneh bielší, ten naznačuje trhlinu, v skutočnosti je sivý. A to môže mýliť," dodal mladší z rodiny Adamíkovcov.
I preto pri extrémoch platí, že dolu z kopca by sa malo ísť približne po tej istej trase akou sa šliape hore. Svojím spôsobom je to kontrola terénu. "Kto spadne na kopci, kde je pekne upravený terén, dobre, spadol. Zodvihne sa a ide ďalej. Kto však padne pri skialpinizme, kde je sklon kopca 40, niekde 50, ba aj viac stupňov, môže zletieť až celkom dolu. A potom ho už nikto nedá dokopy. Opatrnosť je preto namieste." Otec i syn priznali, že isté obavy pred spustením sa z kopca mávajú. No keď ich prekonajú a zídu bez ujmy na zdraví dolu, pocit spokojnosti, čo ich opantá, sa nedá opísať.
"Je to adrenalín, ako sa patrí. My sa chceme báť a radi sa bojíme. Horšie je to s niektorými, čo sú s nami v klube a ešte nemajú tú správnu adrenalínovú hladinu. Stalo sa už, že keď sa pozreli z kopca dolu, zatli sa a koniec. Už nechceli ísť ani hore-ani dolu. V takom prípade, keď vidíme, že vzdialenosť je malá a určite to ´tvrdohlavec´ zvládne, nenápadne do neho drgneme, nech sa dolu zošmýka," rozosmial sa D. Adamík, s ktorým mimochodom, už na kopci "súperila" uvoľnená kopa snehu. Pri výstupe, ale ešte viac pri zjazde, a hlavne vtedy, keď nasneží, sa ľahko môže prihodiť, že sa kopa snehu odtrhne. Vtedy je najlepšie sa čo najskôr posunúť nabok, nech lyžiar spúšťajúcemu sa snehu nestojí v ceste. "Je to síce nepríjemné, ale keď sa čosi také prihodí viackrát, časom si zvyknete."
V skialpinizme im to vraj bez zranení vychádza preto, lebo majú celkom dobré lyžiarske, aj horolezecké skúsenosti. Obom športom sa totiž predtým venovali. "Podľa toho, čo rozprávame, možno vyznievame, že prehnane riskujeme. Nie je to však pravda," zvážnel F. Adamík. "Keď prídeme k terénu, ktorý sa nám nepozdáva alebo sa ukazuje, že sa priaznivé počasie čo nevidieť zmení na zlé, otočíme sa a ideme preč. Sloboda a voľnosť na kopci sú síce krásne, ale blázni nie sme."
Nesúťažia, podstatné je dôjsť
Keď je všetko v poriadku a dá sa šliapať, zväčša idú do kopca na lyžiach, ktoré majú špeciálne viazanie. Sú na nich niečo ako pásy, vďaka ktorým sa lyže nešmýkajú. Pokiaľ sa chcú z vrcholca spustiť dolu, "brzdiace tesnenie" uvoľnia a lyže sú pripravené na zjazd. K tomu, samozrejme, na chrbte majú batoh s horolezeckou výbavou, oblečením i nejakým tým proviantom. Niektoré túry totiž trvajú hodiny a hodiny. Nie je zvláštnosťou vyraziť ráno o siedmej a späť na východzie miesto sa dostať o jedenástej večer.
"Pri skialpinizme nie je podstatné to, byť čím najrýchlejšie hore a ešte rýchlejšie dolu. Základom je kopec zlyžovať. Pokiaľ schádzame viacerí, prvý prejde 20-30 metrov, potom pôjde trochu nabok a čaká na zjazd ďalšieho lyžiara. Po druhom prejde tretí, za ním štvrtý až po posledného." Snažia sa vzájomne sa čakať, pretože nikto nevie, či sa náhodou niečo nestane, napríklad by si niektorý lyžiar zlomil nohu. "Potom, čo s ním, keď ostatní by boli dolu? Už výstup sám osebe je namáhavý. Sily preto treba rozložiť tak, aby sme všetci zošli aj dolu a nemuseli sa po niekoho vrátiť," zdôraznil F. Adamík.
Za päť rokov, čo klub Plesnivec funguje, majú výbornú vizitku. Nikomu sa ešte nič nestalo, po nikoho sa nebolo treba vrátiť alebo volať pomoc záchranárov a helikoptéry. "Zatiaľ to vychádza. Pritom musím povedať, že v klube máme aj členov, ktorí síce dobre lyžujú, no predtým ako k nám prišli, sa zo žiadneho tatranského kopca nespustili. Až s nami," hrdo dodal F. Adamík. Muž, ktorý má mimochodom 71 rokov, i keď by mu ich hádal málokto. Hory a skialpinizmus ho držia v kondičke mladíka. "Aj keď... Iným radím a pritom sa mi samému podarilo urobiť kopanec. Až tak som sa tešil z dobrého snehu, že som pozabudol na vlastnú ostražitosť. Skončilo to niekoľkými saltami a vyvrtnutím kolena. Dolu som zošiel so zaťatými zubami, no po vlastných. Nemohol som predsa chcieť, aby ma ostatní ťahali z kopca vysokého 3600 metrov," nabonzoval na seba F. Adamík.
Pobyt v horách, prekonávanie výšok, hĺbok i samého seba, majú otec i syn radi. Údajne i preto, lebo akonáhle prídu do Tatier, sú z nich iní ľudia. A keď sa vrátia do reality, do Košíc, znovu sú nervózni, nahnevaní, už by chceli ísť na niektorý kopec. "Naozaj nás nemožno udržať na uzde. Naše ženy to dobre vedia, aj preto voči tejto záľube nemajú výhrady. Aj keď pri každom výjazde tŕpnu, či neprídeme domov dolámaní. Trošku nás však poznajú, vedia, že z horolezeckej tematiky niečo už predsa len vieme," zhodli sa otec a syn.
Okrem Mont Blancu majú na svojom konte i pár ďalších úspechov. Nedávno si otec a syn odskočili do rakúskych Álp. Na lyžiach tam pokorili Glosglochner vysoký 3798 metrov. Je to najvyšší kopec vo Vysokých Taurách v rakúskych Alpách. Okrem toho F. Adamík zlyžoval i Etnu a bol tiež na Sahare. V oblasti Taman razetu lyžoval na pieskovcových dunách. Bola to vraj celkom sranda, i keď po piesku sa dá skôr len šmýkať ako lyžovať. Sneh je predsa len príjemnejší.
"Pred pár dňami sme sa vrátili z oblasti Glosglochneru. Rozhodli sme sa pokoriť Fuscherkarkop vysoký 3330 metrov. Kopec má 40-stupňový uhol, miestami aj o 10 viac. Nápad, prečo si zalyžovať práve tam, sa zrodil dosť zvláštne. Otec tam bol možno pred 30 rokmi. Doma má z toho fotografie, ktoré sme si občas pozerali. Veľmi sa tam chcel vrátiť. Tak sme si povedali, že tento sen spoločne naplníme. A podarilo sa," zhodli sa otec a syn, ktorí sa upísali horám a lyžiam.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
