Na huby do kapustnice treba chodiť v Nórsku s kosou

O hokeji sa v Nórsku píše veľmi málo. Skúpe celoštátne denníky mu na športovej strane nedajú viac ako pár riadkov. Aj to len preto, že tam tie výsledky musia byť. Väčší priestor by možno dostal Jágr, keby zobral ´Verešku´ k nejakému fjordu na medové týždne, alebo keby na niektorý zo zimných štadiónov počas zápasu zaútočili teroristi. Jednoducho, musí to byť bomba!

Miestne noviny sú kúštik iné. "U nás vychádzajú dvoje a po každom našom zápase je v nich hokej na dvoch až troch stranách," vraví Pavol Zůbek, jedno z košických hokejových dvojčiat, ktoré pôsobia v drese fredrikstadských ´Hviezd´ (Stjernen) už šiestu sezónu. Tak bolo aj po návrate mužstva z Trondheimu, z posledného ligového zápasu pred trojtýždňovou novoročnou prestávkou. Červení potvrdili dobrú formu i ambície prehovoriť do boja o titul, v Trondheime nenechali ani bod, vyhrali hladko 5:1 a ešte viac si upevnili svoju pozíciu v UPC Ligaen za tohto roku suverénnym Storhamarom.

Z novinových titulkov kričalo jediné meno: Martin Kariya. Na fotografiách chlapčenská tvár, s typickými, jemne šikmými očami. Podobnosť s Paulom evidentná. Najmladší z trojice kanadských hokejových bratov dal v Trondheime gól, na ďalší prihral, a opäť ho vyhlásili za hviezdu zápasu. Trojhviezdičkovú. "Je to veľmi dobrý chlapec, strašne rýchly. Má dvadsaťšesť rokov a prišiel k nám z univerzitného tímu na začiatku tejto sezóny. Prvé dve kolá ešte nestihol, lebo nemal vybavené papiere, ale odvtedy žiari v každom zápase. Je fakt dobrý," pochvaľuje si Pavol posilu zo zámoria. "Aj celý mančaft vyzerá v tejto sezóne veľmi dobre. Po vlaňajšom štvrtom mieste máme našliapnuté dostať sa vyššie. Už dlhšie sa vo Fredrikstade čaká na titul..."

Presnejšie dvadsať rokov. Na konci sezóny 1985/86 dvíhali hráči klubu Stjernen Hockey trofej pre ligového šampióna nad hlavy naposledy. Dvojnásobný majster Nórska však stále patrí k tamojšej klubovej elite. A košické dvojičky k jeho elitným útočníkom. Hoci už nie sú žiadni mladíci. Do Stjernenu prišli, keď mali tridsať. "Bolo to v roku dvetisíc. Po odchode z Košíc sme jednu sezónu odohrali v Spišskej Novej Vsi a cez nášho agenta v Prahe sme mali viacero ponúk zo zahraničia. Väčšinou však išlo o kluby, ktoré chceli buď jedného centra, alebo iba krídlo. Žiaden oboch. Iba zo Stjernenu prišla taká ponuka," nevedeli si Peter a Pavol predstaviť, že by sa každý pobral v inú svetovú stranu.

"A zdá sa, že tu to už dohráme," smeje sa mladší Peter, ktorý pred 36-timi rokmi vykukol na svet o desať minút neskôr ako Paľo. Jeden ako druhý, len tie dva centimetre, o ktoré je Paľo vyšší, si nik nevie vysvetliť. "Asi ho trošku niekde museli natiahnuť."

"Peťo je o to silnejší," pokúša sa Pavol vyrovnať ten rozdiel. Aj doma je ešte veľa ľudí, ktorým nie je nič platná ani táto rozlišovacia pomôcka. Nieto ešte tam, kde ich poznajú len pár rôčkov. "Zo začiatku s tým boli problémy aj na ľade," spomína Peter. "Najmä pri striedaní, keď prichádzajúci spoluhráč nám videl iba tvár a číslo nie. Neraz sa stalo, že nás bolo na ľade viac ako bolo treba. A to už nevravím o novinároch. Zámena našich fotiek je celkom bežná vec. Alebo rozhovor robili s jedným, ale v novinách vyšlo, že sa zhovárali s druhým. Aj to sa stalo."

Doma to bolo jednoduché. Peter hral centra, Pavol krídlo. Prvý mal na chrbte dvadsiatku, druhý trinástku. V Nórsku k nej Paľo pridal dve cifry, aby to fanúšikovia mali ešte jednoduchšie. "S pätnástkou som hrával už v košickom doraste, ale keď som prišiel do áčka, tam ju mal Vilo Belas. Ako mladý som nemal nárok. Až v Stjernene som sa k nej opäť dostal." Peter čísla meniť nemusel. "Dvadsiatku mám vlastne celú kariéru, aj keď vo VSŽ som si na ňu musel rok počkať. Najskôr ju mal Oto Sýkora, kým sa pobral do Nemecka, potom Jabcon. Po ňom som ju zdedil ja."

Vedľa nich hrá za Stjernen v tejto sezóne 67-ka, dvadsaťosemročný švédsky valibuk Henrik Höglund. Pomohlo to produktivite celého útoku. Kto je podľa Petra lepšie krídlo? Bráško či robustný Švéd? "Sú to dva odlišné typy. Henrik je taký drevorubač, 195 centimetrov vysoký chlap, ktorý páli z každej príležitosti. Vždy to do bránky nejako pretlačí. Preto sa obaja snažíme hrať naňho veľa pukov a v streleckých štatistikách je úspešnejší," zvykli košickí ´zubári´ zo začiatku atakovať aj päťdesiatbodovú hranicu v kanadskom bodovaní. "Aj v nórskej lige je to však z roka na rok náročnejšie. Nie je to slabá súťaž. I tamojší hokej je stále tvrdší, zákernejší," odnieslo si to zatiaľ ´iba´ Paľovo rameno, ešte počas druhej sezóny na severe Európy. "Menšie zranenia nerátam, so zlomeným prstom sa dá hrať."

Tvrdosť nie je cudzia ani novému trénerovi, aj keď Kanaďan z Vancouveru Enio Sacilotto už pätnásť rokov brázdi po európskych zamrznutých rybníkoch. Aj s ním je v Stjernene plný stav cudzincov. "V každom mužstve môže byť desať zahraničných hráčov, počas výluky v NHL ich mohlo byť ešte viac. My sme však odtiaľ nemali žiadneho hokejistu." V kádri ´hviezd´ z Fredrikstadu je okrem dvoch Slovákov a Kanaďana Kariyu aj jeden Fín, a plno Švédov. "Čech Hnát je zranený a je už doma," nerobí činovníkom klubu žiaden problém platiť hráčov spoza hraníc. Keď ide o titul...

Poviete si, hokejové mesto. Ale o Fredrikstade to celkom neplatí. "To skôr Hamar, tam je väčšia tradícia, majú najlepšiu halu i prostredie," porovnáva Pavol. "Keď sme proti nim hrali s Košicami v deväťdesiatomsiedmom v Interkontinentálnom pohári, ani sa mi nesnívalo, že raz budeme v jednej súťaži."

Stjernenská hala (Stjernehallen) nepatrí medzi výstavné kusy hokejovej architektúry, ani neponúka veľa sedadiel pre miestnu fanúšikovskú populáciu, oficiálna štatistika hovorí o kapacite 2400 miest. "Do tých dvetisíc ľudí na naše zápasy chodí, niekedy príde i viac, podľa toho s kým hráme. Ale naši fanúšikovia sú veľmi pozitívni," chváli ich Pavol. "No s futbalom sa to vôbec nedá porovnať. V meste je to určite šport číslo jeden. Iba druhý rok hrajú v prvej lige a aj keď vypadli, tak na nich chodilo viac ako desaťtisíc divákov."

No kam sa hrabe taký futbal na lyžiarske náboženstvo? "Keď sú nejaké preteky v bežeckom lyžovaní, tak je to pre nich štátny sviatok." Peter je však celkom rád, že v oblasti, kde s bratom a rodinami žijú, sa snehu nedá veľmi užiť. "Fredrikstad leží celkom na juhu, pri hraniciach so Švédskom, s ktorým spája Nórov novootvorený dlhočizný most. Ani v zime sa tu sneh príliš neudrží, lebo tu máme golfský prúd. Ešte aj teraz, v polovici novembra tu bolo osem stupňov. Už aj v Nórsku je zima akási čudná, aj v Trondheime, kde sme boli hrať, a je osemsto kilometrov severnejšie, namiesto snehu pršalo. No mne to celkom vyhovuje, lebo v zime mi je stále zima. Klepem sa ešte aj tie dve hodiny, keď som vo výstroji. Som skôr teplomilný typ. Ktovie, či sa na záver kariéry nepresťahujem ešte do Španielska. Počul som, že aj tam hrajú hokej..."

Zatiaľ však obe rodiny, Pavol s manželkou Katarínou, štvorročným Paľkom a jedenásťročnou Miškou, i Peter so ženou Zuzanou, trinásťročným Petrom a päťročným Tomášom, obývajú dva útulné štvorizbové byty v trojposchodovom dome, v príjemnom prostredí plnom zelene, asi štyri kilometre od centra Fredrikstadu. Petrova família na prízemí, Pavlova nad ňou.

S hokejom to z detí myslí vážne zatiaľ iba Petrov starší syn. "Tu v žiackom mančafte vyčnieva, ale u nás doma by asi neuspel. V Nórsku nie je taká starostlivosť o hokejovú základňu, veď tí chlapci nemôžu poriadne ani súťažiť. S mladším ani nemám veľký záujem začať s hokejom. Sám sa vyjadril, že bude radšej karatistom, je otrokom tých filmov, čo večne idú v televízii."

Aj Pavlova ratolesť to už na korčuliach skúša. "Ale ťažko povedať, či z toho niečo bude. Určite ho do ničoho nútiť nebudem." Miška hrala hádzanú, ale prednosť dostala škola. "Doma, v Košiciach, kde chodí tiež, aspoň nejaký ten mesiac v roku, jej neodpustia nič. Chceme, aby deti mali aj slovenskú školu. Nechápem, ako to v Nórsku môže fungovať. Keď tam totiž nepustíte dieťa do školy, berie to ako trest. Tam sa vôbec neznámkuje, žiaci si s učiteľom tykajú. Nedokážem si predstaviť, že by tak bolo u nás. Ale nevidel som, že by to nórske deti zneužívali."

Fredrikstad je malé mesto, s prižmúrením oka a priľahlými aglomeráciami má sotva 80-tisíc obyvateľov. "Čo mi tu vadí, je až príliš veľký kľud. Nikto sa nikam neponáhľa, ste radi, keď na ceste stretnete nejaké auto. Doma, v Košiciach, bývame prakticky v centre, pri starej nemocnici, a akosi mi tu chýbajú tie košické križovatky, kúštik adrenalínu keď ste za volantom," prekvapila nás Petrova clivota za rodnou hrudou.

Ani zábavy si našinec v prímorskom mestečku veľa neužije. "Veľa času na ňu ani niet, lebo sme stále v tom tréningovom alebo zápasovom kolotoči. Liga sa hrá trikrát do týždňa, v utorok, vo štvrtok a v nedeľu, takže, keď sme doma, nikde nás to ani neťahá. Zato miestni si radi vyrazia niekam posedieť. Je to však malé mesto, každý vás pozná, a potom sú pletky, keď niekto niekde zbadá hokejistu. Miestni chlapci to však občas risknú, no najmä Fíni si radi vyrazia a vyhodia z kopýtka. A pijú tak, ako by to malo byť naposledy. Ale tí hneď cestovali domov..."

Darmo, hokejista je viac na očiach, jeho životospráva tiež. "Keď tu hrával ešte Oldo Válek, iba raz ho videli, že si z pivovaru nesie domov dve bedničky piva a už sa nálepky alkoholika nezbavil do konca nórskeho angažmán."

Našim dvojičkám by vraj nevadilo, keby všetok miestny alkohol trebárs vypustili do studeného severského mora, len keby to s tamojšou kuchyňou bolo o štipku, vlastne o poriadny kus, lepšie. "Na to, že večer a cez víkend vlastne potraviny v celom meste nezoženiete, sme si už v podstate zvykli. Keď zavrú v piatok o šiestej a otvoria až v sobotu o desiatej, darmo by ste niekde chleba zháňali." Paľa to však stále rozčuľuje. "A už vôbec nechápem ich stravovanie. Je to samý fast food, mac donald, pizza, hranolky, kola. Samé blbosti. Nerozumiem tomu. Polievku? Tú ani nepoznajú. Preto sa stravujeme radšej doma."

Obaja priznali, že sa im už slinky zbiehajú za pravou vianočnou kapustnicou, ktorá u Zůbekovcov nebude chýbať na štedrovečernom stole ani v cudzom svete. Veď ako by to bolo, keď prídu známi, rodinní príslušníci. "Huby už máme pripravené. Tu to nie je zber, ale kosenie, toľko ich je všade na okolí. Nóri ich prakticky vôbec nezbierajú. Ešte tak kuriatka." Rozhodli sa košické hokejové dvojičky tentoraz stráviť sviatky na severe Európy.

No už sa nevedia dočkať, kedy bude doma dokončená nová aréna. Z Košíc odchádzali, keď tú starú sotva zbúrali. "Už sa veľmi tešíme, keď do nej pôjdeme na hokej. Nečakám, že nás pozvú hneď do lóže," vraví Peter. "Budem rád, ak si budem môcť kúpiť lístok. V Košiciach sa totiž nikdy nenosilo, že by bývalí hráči mali nejaké výsady." Aj keď tých jedenásť sezón, čo vedno naháňali gumené čudo po tunajšom ľade, by za úvahu stálo.

Bohuš MATIA

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári