Veľký tanier a na ňom malé nič

Vari niet krajších sviatkov ako Vianoce na horách. Populárna košická fitneska Marietta Žigalová okúsila ich čaro pred troma rokmi v talianskych Dolomitoch. "Organizovala som jednu súťaž o najsympatickejšiu fitnesku a najsympatickejšieho kulturistu a odmenou pre nich bol predĺžený sviatočný víkend v Dolomitoch. Spojili sme to aj s vystúpením pre hotelových hostí."

Typický horský penzión plný turistov. "A neskutočne krásna výzdoba, všetko nádherne svietilo. Hostitelia pre nás vytvorili takú domácu atmosféru, ktorú ešte viac umocnili vianočné sviatky. O hostí sa stará celé pokolenie majiteľov hotela, od babky a dedka, cez ich deti, až po vnúčatá. Aj na Štedrý deň nás obsluhovali v typickom tirolskom oblečení, i muži mali na sebe dlhé ´fertuchy´. Bolo to veľmi milé."

Štedrovečerný stôl má aj na severe Talianska typickú stredoeurópsku podobu, aj keď klasickú slovenskú kapustnicu a kapra by ste v jedálničku márne hľadali. "Rýb však bolo na výber, lososov nevynímajúc. Všetko skvele okorenené, všade rozvoniavala bazalka, provensálske korenie... Stolovanie bolo pre nás asi najväčším zážitkom. Jedlo sa podáva celý večer, mali sme zo sedem chodov. Ale nie tak, ako sme zvyknutí u nás, že každý má zo všetkého koľko sa mu ráči. Položili pred vás veľký tanier a na ňom malé nič. Typickí Taliani. A namiesto kapustnice šošovicová polievka." Vraj, aby bol neskôr dobrý ohňostroj...

Pozornosť hostiteľov však bola výnimočná. "Sami si zistili, že náš syn Marián má počas sviatkov narodeniny, takže okrem snoubordu pod stromčekom od rodičov ho čakalo ešte jedno prekvapenie - torta od domácich."

Len na polnočnú omšu vo vianočných Dolomitoch akosi nezvýšil čas. "Aj sme sa chystali, že pôjdeme do dedinského kostolíka, ale napokon sme skončili vo vitálnom svete nášho penziónu."

Štefana Sviteka počas Vianoc najviac očarili zasnežené bavorské dedinky

V Nemecku klope na vráta ´Weihnachtsmann´

Počas niekoľkoročného pôsobenia v nemeckej basketbalovej bundeslige sa Štefan Svitek zriedkakedy dostal na vianočné sviatky domov. Aj rodinka si musela zvyknúť, že v sviatočný podvečer nezaklope na vráta ich obydlia Dedo Mráz, ale tamojší ´Weihnachtsmann´. "Deťom sa však rozžiaria očká stále rovnako. Syn Marco mal tri rôčky, keď to už začal vnímať. A dodnes, keď má už osem, chce tomu veriť, že darčeky ukladá pod stromček Ježiško. V Nemecku mu deti zvyknú písať svoje želania, u nás to nebolo inak." A manželka Gabika sa o všetko postarala. "Nielen Marco a štvorročná Sophie, aj ja sa teším z každého, hoci i malého darčeka. Veď som bol odchovaný na socializme, tak si to viem vážiť. Ale písať Ježiškovi už nemusím, lebo dobre vie, že mám veľmi rád knihy a poteší ma aj cédečko..."

Pre Nemcov sú Vianoce veľký sviatok. "Pripravujú sa na ne už dávno vopred, patrične ctia všetky adventy, všetky tradície. Nábožensky sú veľmi založení, kostoly sú počas sviatkov stále plné. Bývali sme na severe, kde je viac evanjelikov, ako naša rodina, i na juhu Nemecka, kde je zas, podľa mňa, krajšia atmosféra počas Vianoc. Zasnežené bavorské dedinky majú svoje čaro."

Vysvietené okná i záhrady, vyzdobené stromčeky, celkom ako u nás. A predsa kúštik clivo, keď ste mimo domova. "Človek sa vonku clivote neubráni. Prirodzene, že počas Štedrého večera padne aj nejaká tá slza, keď si spomeniete na domov. Vianoce sú pre mňa najkrajším sviatkom v roku. A vôbec nie sú o tom, že počas sviatočnej večere musí byť plný stôl. My sme sa snažili dodržiavať naše tradície, kapustnicu a kapra, pre Nemcov sú to párky a zemiakový šalát. Na stole nemusí byť polka svine, aby ste vedeli, že sú Vianoce, Štedrý večer nie je o prežieraní."

Vodnopólový legionár Roman Poláčik si v Stredomorí užil Vianoc dosýta

Popri Kréťanoch sú Slováci diétny národ

Na Kréte je dobre. Hoc ste aj kresťan v pravoslávnom svete. Pri tom návale turistov si vraj miestni zvykli uctievať vianočné sviatky aj viackrát do roka. Podľa svojho, i želania hostí. "Majú prehľad, veď veľa cestujú, vedia kto má kedy sviatok, takže boli ochotní oslavovať Vianoce aj s nami, my sme sa potom prispôsobili im," spomína si svetaskúsený vodnopólový borec Roman Poláčik na svoj angažmán na stredomorskom ostrove. "Aj keď sme ešte 23. decembra hrali v Aténach. No na Štedrý večer som pozval kapitána mužstva i niektorých spoluhráčov na večeru. A potom sme Vianoce oslávili tradične, po našom, v rodinnom kruhu, s dcérkou Nicol a manželkou Viktóriou. Bol aj stromček, i keď len umelý, aj darčeky. Voľakedy som sa snažil kupovať pre dievčatá aj oblečenie, či obuv, ale už som tvrdo rezignoval. Dúfate, že sa potešia pekným topánkam, a ony sú raz veľké, raz malé, inokedy široké, alebo úzke. Tak to praktizujem tak, že pod stromček ide nejaká drobnosť, a potom istý finančný obnos. Nech si vyberú samé."

Keď atmosféra Vianoc a radosť z darčekov u kresťanov už pomaly vyprchávala, boli tu sviatky ďalšie - pravoslávne. "Oni ich berú veľmi vážne. A nemôžete odolať, keď vás pozvú. Ba, chtiac-nechtiac, musel som aj na pravoslávnu omšu. S celým mančaftom, išli sme povinne. Po grécky som nerozumel nič, lebo po dvoch týždňoch učenia išli knihy pod posteľ, taká bola pre mňa gréčtina ťažká, ale nejako som tú bohoslužbu prežil. Spoluhráči však museli vysvetliť kňazovi, prečo sa nechcem nechať požehnať tou metličkou aj ja, že som katolík. Ešte nám aj loptu posvätili, také to bolo pre nich dôležité."

A potom sa hodovalo. "Nič také som ešte nevidel. Bolo to klasické obžerstvo. Na stole bolo všetko čo ste len chceli. Aj my máme toho dosť, ale popri nich sme len diétny národ. A zakaždým sa musíte s každým bozkávať, vari trikrát. To všetko však patrí k ich štedrovečerným zvykom. Pre nás to boli dosť ťažké dni, našťastie potom bolo dva dni voľno."

Prvý sviatok vianočný slávil Ladislav Vidumanský pohárovým víťazstvom

Ešteže tam tiež poznali ´krumpli´ šalát

Ladislav Vidumanský hral pólo za Mladosť Záhreb ešte keď Juhoslávia žiarila vo svojej celosti. A veru, sviatok-nesviatok, hralo sa aj vtedy, keď boli Vianoce. "Pamätám sa veľmi dobre, lebo hneď na prvý sviatok vianočný nám naprogramovali finále Juhoslovanského pohára proti Partizanu Belehrad. Tak sme Štedrý deň oslávili iba spoločnou večerou a to bolo všetko. A na druhý deň sme zosadili Partizan z trónu."

Druhý rok už bolo všetko ako má byť. "V katolíckom Záhrebe som vítal Vianoce s rodinou. Namiesto kapustnice rybacia polievka, namiesto kapra sušený morský bakalár. Aspoňže ten ´krumpli´ šalát aj tam poznajú. A keď sa nám náš stromček trošku málil, pod veľký sme sa vybrali po večeri na námestie. Aj tam Ježiško priniesol komu čo bolo treba. Vedel, že v pyžame spím zriedka a ponožky nenosím. Aspoň vtedy, keď bolo teplo. Bol to paradox, ale počas sviatkov ste si ho v Juhoslávii mohli tiež užiť. Hrali sme v Splite, kde bolo sedemnásť stupňov a večer sme sa vrátili do zasneženého Záhrebu."

Ivan Rosival prešiel africkému colníkovi cez rozum - že štedrovečerný prípitok (slivovica) je domáci liek

Aj v Ugande majú Vianoce, len svätí sú trochu iní - čierni

V africkej Ugande je náboženských sviatkov celá kopa. "Svoje majú katolíci, evanjelici, moslimovia i časť populácie, ktorá sa nedá ničím presvedčiť, neuznáva Boha a verí v nejakých duchov. Ale keď majú sviatok jedni, druhí tiež nerobia a sedia doma. Aj keď nevedia prečo nerobia. Hlavne že je sviatok," ocitol sa Ivan Rosival, niekdajší košický basketbalista, pre Európana v takmer neznámych končinách sveta. V hlavnom meste Ugandy, v Kampale, prežil troje Vianoc. Ako učiteľ i tréner chlapcov na miestnej univerzite. "Iba malá skupina ľudí, tí čo študovali v Európe alebo v Amerike, poznala tie zvyky. A tak vianočné sviatky potom aj oslavovali. Pre väčšiu skupinu ľudí, katolíkov, to však neznamenalo, že si počas Vianoc môžu niečoho dožičiť viac. Bola tam totiž strašná chudoba. Potraviny, mlieko, soľ, cukor, mydlo, mali na prídel, takže sviatočným jedlom boli vo väčšine rodín banány, či už pečené alebo varené. Na darčeky nebolo ani pomyslenia..."

Drobnosti, čo poslali známi zo Švajčiarska, Rosivalovci radšej rozdali. "Oni nám poslali aj taký ministromček, mal vari dvadsať centimetrov. Aby nám aspoň trošku pripomínal vianočnú atmosféru. No manželka sa vedela postarať, že na sviatočnom stole to vyzeralo tak, ako by sme boli na Štedrý deň doma." Aj keď vonku bolo vyše tridsať stupňov a na Vianoce sa kúpali v bazéne. "Kapustu do kapustnice zohnala na trhu, lebo aspoň zelenina tam bola, kúpili sme rybu vylovenú z Nílu, ba aj zemiakový šalát sme mali. Akurát bez majonézy. A nechýbal ani domáci orechovník a makovník. Ale svokra musela mak aj s orechami poslať vo veľkom predstihu, lebo tri mesiace trvalo, kým balík zo Slovenska do Kampaly dorazil. Mohol mať presne jedno kilo, tak to rozdelila na polovicu. A od starého otca sme mali aj fľašu slivovice. Alkohol sa síce nesmel prenášať, ale colníka som presvedčil, že je to domáci liek," bolo v ďalekej Ugande aj na pravý, slovenský prípitok.

Aj do kostola sa dalo ísť, lebo svoj mali v meste katolíci, evanjelici, i moslimovia svoju mešitu. Len na jedno bolo Slovákom ťažko si privyknúť. "Že Panna Mária, Svätý Jozef i Ježiško boli čierni."

Pripravil: Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári