súčasnosti študuje jazz v Grazi, spieva v zoskupení All Time Jazz Trio. Tomu v máji pokrstil herec Milan Lasica debutové cédečko First Take. Fanúšikovia si Luciu spolu so skupinou mohli tento rok vychutnať na festivale BJD alebo na Feste v Banskej Bystrici, koncom roka sa predstavia vo viedenskom Joe Zawinul´s Birdland. L. Lužinská je známa aj ako hlasová konzultantka striebornej SuperStar Martiny Šindlerovej. Niektorí si jej tvár možno pamätajú z čias, keď hrala v Radošinskom naivnom divadle. V Košiciach sa predstavila na nedávnej párty rádia Kiss.

Ako sa dívate na súťaž SuperStar? Prihlásili by ste sa do nej?

- V mojom veku ťažko hovoriť, čo by bolo, keby. Keby som mala 19 a bola by takáto súťaž, určite by som sa do nej prihlásila. Lebo ak potrebujete spievať, využijete každú príležitosť a veľmi nad tým nerozmýšľate. No keď už má človek 27 - 28, spytuje sa sám seba, čomu sa chce venovať, či k tomu potrebuje takúto publicitu a či je to ten správny smer.

Nemyslíte, že súťaž mnohým superstaristom mohla viac poškodiť ako pomôcť?

- Poškodiť to môže ľuďom, ktorí nevedia, čo v živote chcú. Tým, ktorí vedia, čo chcú a sú bežci na dlhé trate, zakopnutia na malých tratiach vadiť nemôžu. Lebo môžete urobiť tisíc kiksov, no urobíte jednu dobrú vec a tá vás vynesie. Musíte si len stáť za tým, čo robíte a musíte to robiť s plným nasadením. Lebo kto nič nerobí, nič nepokazí. A byť alibista, stáť vzadu a čakať, že pre mňa niekto napíše úžasnú pesničku, ktorá bude hitom a ja ju dobre naspievam, pretože mám k tomu všetky technické možnosti, to je pre mňa málo. K tvorivosti mi to nestačí.

V súčasnosti sa venujete hlavne jazzu...

- Nevnímam ostré hranice, čo sa týka hudby, pretože dnes sa už prvky jedného štýlu prelievajú do druhého. A keďže som v pope nikdy nebola nejako zaraditeľná a mnohí ma omylom prirovnávali i k šansónu, hľadala som hudbu, ktorá by ma oslovila. Tak som sa dostala k Elle Fitzgerald, Billie Holliday a tam som počula, čo sa dá s ľudským hlasom urobiť. Navyše to nie je len o tom, ako sa chcem prezentovať, je to spôsob života. Povedala som si, že chcem nájsť maximálne možnosti, čo dokáže ľudský hlas zo seba vydať a čo som schopná v tomto živote zo seba dať ja a uvidíme. Neviem, kde skončím o 5 - 10 rokov, ale momentálne som stretla týchto ľudí a robím hudbu, ktorá ma baví, pretože ma veľmi inšpiruje, dáva mi slobodu a poskytuje mi všetko, čo na javisku potrebujem.

Kedysi ste stáli na doskách znamenajúcich svet. Je vaša terajšia cesta celkovým odklonom od divadla?

- Vždy som si plánovala život, vedela som, čo chcem na budúci mesiac, rok. Ale prišla som do veku, keď som pochopila, že je to hlúposť. Aj tak je všetko inak, ako som si plánovala. A niekedy sa k tomu, čo chcete, dostanete úplne z nečakanej strany. Aj k herectvu som sa vlastne dostala tak, že som veľmi chcela spievať, no v tom čase nebolo u nás možné študovať spev tak, ako som chcela. Ako 17-ročná som teda bola u Adrieny Bartošovej, ktorá mi povedala, že mám niekoľko možností, ale aj na VŠMU sa vyučuje spev a dnes sa veľmi orientujú na muzikál a tieto smery, takže mám čas, aby som sa vyprofilovala, stretla sa s kreatívnymi ľuďmi a rozhodla sa, ako sa môj život a moja kariéra budú vyvíjať. Skúsila som to, vzali ma a vyštudovala som herectvo, ktoré ma bavilo. Niekoľko rokov som bola telom i dušou herečkou, ale potom som zistila, že hudba je pre mňa dôležitejšia. Že ju potrebujem k životu.

Zistili ste to na cestách v Japonsku?

- Áno. Šla som tam z viacerých dôvodov. Skončila som školu, rok som tvrdo pracovala, hrávala veľa predstavení a robila mnoho vecí, no zistila som, že v tom nachádzam len málo kreativity. A v tom čase mi prišla ponuka do Japonska. Vlastne, prišla trikrát. Dvakrát som ju odmietla, pretože som si vravela, že tu mám svoj život, svoju prácu. Napokon som sa však ocitla v období, kedy som začala pochybovať a potrebovala som zistiť, čo v živote chcem, kto som. A samozrejme, jedným, ale nie najpodstatnejším dôvodom, prečo som to prijala, bol aj fakt, že som potrebovala aspoň čiastočne finančnú istotu.

Čo ste tam robili?

- Spievala som v dvoch kluboch. Bolo to také nadnesené, ohlásili ma ako bielu speváčku z Európy, prišla som tam v róbe, v dymovej clone, šialené efekty. A odspievala som tam dve veci...

Čo ste robili zvyšok dňa?

- Spočiatku som spala, potom som sa začala učiť japončinu, chodiť na prechádzky a prinútila som sa spoznávať tamojšiu kultúru. Nech si z tej cesty aj niečo prinesiem. Chcela som spoznať ľudí, ich myslenie, pohľad na svet, lebo spočiatku som tomu nerozumela.

Čo vám dal polrok na inom kontinente?

- Predovšetkým som zistila, že chcem naozaj robiť hudbu. A že keď vypadnete z určitého zabehnutého prostredia, stávate sa iným. Takže som zistila, že sa človek môže zmeniť vždy, keď sa pre to rozhodne. Spoznala som nových ľudí a dokázala som si s nimi porozumieť, hoci bola medzi nami jazyková bariéra.

Mal pobyt v Japonsku aj nejaké negatíva?

- Spočiatku som videla veľa negatív. Veľa som plakala, schudla som, nerozumela som tam ničomu, nevedela som sa rozprávať. Ale potom som si našla veľa priateľov a teraz si myslím, že mi to nevzalo nič. Možno falošné ilúzie a predstavy o mojom živote, ktoré som predtým mala. Ale to je v konečnom dôsledku zas iba pozitívum.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári