páru, ktorý neprestával veriť, že jeho dom raz oživí detský smiech, sa totiž po dlhých rokoch narodili rovno tri bábätká. Svet bol zrazu naruby - radosť, ktorá ide ruku v ruke so starosťami, si však šťastná dvojica vychutnáva plnými dúškami. A prečo nie, veď Sára, Sofia a Samko sa majú k svetu, nižšiu váhu pri pôrode veľmi rýchlo dohnali. Hoci svojich rodičov zamestnávajú doslovne 24 hodín denne, 34-ročná Alena a 33-ročný Peter by nemenili. Pred pár dňami v poschodovom dome na okraji mesta pribudli vianočné dekorácie a pravdaže, stromček. Z každého kúta už dýchajú Vianoce, na tri postieľky v niekdajšej obývacej izbe padá mäkké svetlo žiaroviek, do ktorého svieti päť párov očí, plných lásky a šťastia. Bodaj by nie, Malíkovci sa chystajú na prvé Vianoce v pätici. Po desiatich rokoch bude k štedrovečernému stolu patriť aj vysnívaný a vytúžený detský džavot.
Vytúžené šťastie
Alena Malíková dnes už len vzdialene spomína na to, ako celé tehotenstvo preležala v nemocniciach v Michalovciach a Košiciach, či na to, ako jej prvýkrát povedali, že v jej tele nerastie jedno ale až tri bábätká. Peter hneď na to začal doma veľké úpravy dal do poriadku dom, v obývačke vyrástli tri postieľky, vyučený elektrikár začal zháňať baldachýny, fľaše, kočíky, oblečenie, plienky. Malíkovské trio prišlo na svet 27. júna, v poslednom týždni ôsmeho mesiaca. "Napriek tomu, že boli tri, som pribrala len 20 kilogramov. Museli mi dávať injekcie na rozvoj pľúc, lebo práve ôsmy mesiac je rizikový. Pôrod cisárskym rezom prebehol bez väčších problémov, Sofia a Sára mali po 1500 gramov, Samko 2150. Na potrebných 2500 gramov sa dostal veľmi rýchlo, takže domov ho pustili skôr," spomína Alena. Ako hovorí Peter, Samkov príchod bol "ostrým nácvikom" na to, že o pár týždňov sa radosť, ale najmä starosti strojnásobia. "Jedno dieťa? To je paráda, doslovne sme si to vychutnávali," smeje sa muž, ktorý mimochodom vyrastal ako jediné dieťa v rodine. "Chodili sme sa pozerať ako spí, či dýcha, nosili sme ho na rukách, kŕmili. Petrova mama nám chodila pomáhať, čo robí dodnes s tým rozdielom, že vtedy sme boli traja na jedno dieťa a teraz som neraz sama na tri," smeje sa Alena.
Ako je to možné?
Ako hovorí Peter, genetická dispozícia na dvojčatá sa vyskytla u jeho bratranca, dnes už majú po 40 rokov. Malíkovci však neverili, že by sa mohla prejaviť aj u nich. Priznáva, že túžil po viacerých deťoch:"Ale nikdy by som nepovedal, že to bude naraz.(smiech)" Obaja dodávajú, že príchod dievčat, po ktorom už bola doma "kompletná zostava" im poriadne zmenil život: "Dni leteli ako voda, chvíľami sme mali dojem, že nerobíme nič iné, len sa staráme o ne. Papali každé tri hodiny, prešla dobrá hodina, kým sme ich všetky pokŕmili, chvíľu bol pokoj a už bolo zase potrebné chystať jesť. Medzitým nejaké prebaľovanie, hojdanie na rukách a znova to isté kolečko až do neskorej noci a v prvých mesiacoch aj počas nej." Keďže Peter ako živiteľ rodiny bol stále v práci, Alene pri starostlivosti pomáhala a pomáha dodnes jeho mama. "Aj tu spáva, lebo drobce si svoje ešte donedávna vyžadovali aj v noci, teraz zase vstávajú skoro ráno. Svokor je teda istým spôsobom slamený vdovec," dodáva Alena.
Režim dňa
Ako hovorí, dnes už majú trojičky zabehaný režim dňa, ktorému sa dospelí museli prispôsobiť. Deň pre ne začína ráno o štvrtej, keď prichádza prvé kŕmenie. "Potom ešte na chvíľu zaspia a o siedmej začínajú oficiálne raňajky. Čochvíľa už budú mať pol roka, ale zatiaľ sme im dávali len Bebu, čaj a ovocné šťavy. Možno by ich večer viac zasýtila kaša, ale lekárka nám odporučila počkať," vysvetľuje Alena. Po siedmej už drobčekovia nezaspia mama s babkou sa s nimi hrajú, "rozprávajú", varujú ich. "Najukecanejší" je vraj Samko, ktorému sa po dobrých raňajkách malé ústočká nezatvoria, jeho bľabot a výkriky neraz počuť až na ulicu. "Dopoludnie rýchlo zbehne a okolo jedenástej-dvanástej nasleduje ďalšie jedlo, po ktorom si zdriemnu, ale už naozaj len na pár minút. Posledných pár týždňov už cez deň spia veľmi málo, ale má to výhodu pospia si v noci," dodáva trojnásobná mama. Na večerný rytmus predchádza rodinka už okolo piatej podvečer, kedy všetky tri bábätká absolvujú kúpanie, prebaľovanie a "večeru" - kým sa k nej dostanú, je takmer sedem hodín. "Okolo ôsmej alebo trochu neskôr zaspávajú a spia až do rána do štvrtej. A potom všetko odznova," hovorí Alena. Pravdaže, v dennom kolotoči sa nájde čas aj na prechádzku v kočiariku, návštevu lekára a pod. Varenie, upratovanie či oddych v ňom veľa miesta nemajú, našťastie, Alene pomáha babka. "Bez nej by som neurobila vôbec nič, nemohla by som ísť ani do obchodu," usmeje sa.
Trojité počty
Apropos, obchod tri deti znamenajú aj trojité výdavky. Malíkovci priznávajú, že Bebu a plienky kupujú naraz a vo veľkom. Šikovný Peter si už vytypoval obchody, kde je to najlacnejšie jeho prvé "veľké" nákupy poriadne šokovali pánov obchodníkov. "Našiel som v Humennom obchod, kde mali najlepšiu cenu. Pýtal som sa, koľko balení majú, predavačka povedala, že dosť a keď upresnila, že sedem, povedal som, že zoberiem všetky, čo ju mierne prekvapilo. Navyše som sa pýtal, kde ich ešte môžem kúpiť - poslala ma teda do druhého obchodu ich siete. Tam som pochodil podobne, tiež som zobral všetky balenia, čo mali a pýtal sa, kde ich môžem kúpiť viac. Tam ma poslali naspäť - do obchodu, kde som už všetko vykúpil! A bolo po nákupoch. Dalo by sa povedať, že som vykúpil plienky v celom Humennom. (smiech)" Denne potrebuje každé z trojčiat v priemere 5 plienok, čo je asi 15 denne krát 30 dní v mesiaci = 450. Skúste si to vynásobiť priemernou cenou jednej plienky. Mesačne je to 5-6 balení krát asi 350 korún, vychádza to na viac ako 2-tisíc korún. Ďalšou kapitolou rodinného rozpočtu je Beba: "Jedno balenie? Čo ste! Veď to majú na dva tri dni! Vždy idem naraz do Michaloviec alebo Humenného. Jednu sa kupovať neoplatí, my všetko len vo veľkom." Pre zaujímavosť jedna 750-gramová hypoalergénna Beba stojí asi 370 korún a Malíkovcom vydrží asi 2 dni. Za mesiac ich teda spotrebujú 15, čo je takmer 6-tisíc korún. Podškrtnuté zrátané, jeden mesiac ide len na plienky a mlieko okolo 10-tisíc korún…
Tri, ale každé iné…
Pravdaže, Malíkovci to tak neberú, tí si skôr všímajú, koľko ich minitrio pribralo, čo nové Samko "rozpráva", aké má Sára ušká, či Sofiu bolí bruško, že sa im začínajú prerezávať prvé zúbky, že sú zase hladné, že chcú ísť na ruky, že, že že… "Niekedy je tu čistý blázinec okrem nich totiž máme aj retrievera Nely a väčšinou to býva tak, že pes breše, deti plačú, Alena hľadá kabelku, len ja som akosi nad vecou," hovorí Peter. Zároveň pripomína: "Samko je asi po mne, on je z nich najpokojnejší. Sára a Sofi, to sú veľmi aktívne dievčatá keď sú hladné, musí to byť hneď, či skôr už pred hodinou bolo neskoro (smiech)" Samka od jeho dvoch sestričiek rozlíši aj laik okrem toho, že má už sedem kilogramov a je najokrúhlejší, nosí nohavice. A ako rozoznajú rodičia Sáru a Sofiu? "Materský inštinkt," hovorí mama Alenka. "Ja podľa ušiek kdesi som čítal, že uši sú ako odtlačky prstov, neexistujú dvaja ľudia s rovnakými. A verte, že je to pravda," vraví otec Peter.
Prvé Vianoce
Podobne ako v tisíckach iných domácností aj u Malíkovcov to začína dýchať blížiacimi sa Vianocami. Hoci drobčekovia ešte nesedia a z celých Vianoc budú asi vnímať len svetielkujúci vianočný stromček, slávnostne prestretý stôl (z ktorého žiaľ, zatiaľ nebudú môcť nič jesť), vôňu ihličia, plamienky sviečok a to, že mamka aj ocko budú pár dní doma, dospelí sa na ne chystajú ešte starostlivejšie ako po iné roky veď prvýkrát ich bude pri stole "až" päť. Peter ešte tento týždeň začne prípravy na "malíkovskú" rodinnú špecialitu guľky z kapra v rybacom vývare so želatinou: "Je to starý rodinný recept - prababka ho získala od grófskej rodiny, ktorá mala kaštieľ v Strážskom. Postup je taký zložitý, že to robím len jediný raz v roku, hoci inak veľmi rád varím. Práve týmto jedlom sa u nás začína štedrá večera."
Po rodinnom tajomstve prichádza na rad kapustnica, tá malíkovská je bez údeniny, ale za to s dobrou domácou klobásou, ryžou a cestovinou, nakrájanou na trojuholníky. Recept vraj pochádza z Čabaloviec, odkiaľ je Petrov otec. Samozrejmosťou sú "bobaľky" s makom a kapustou. Na stôl patria aj rybie prsty so zemiakovým šalátom toto je najmä Alenine menu. "Bojí sa kostí v kaprovi, preto si osobitne kupuje rybie prsty, " vysvetľuje jej manžel. Prezrádza, že nejaké osobitné darčeky na prvé Vianoce trojčatá neodstanú: "Oblečenia a hračiek majú na tri roky dopredu, ale chceme im kúpiť detské centrum, kde je šmýkačka a všetky možné atrakcie -cez leto už budú chodiť. Bude to ich vlastný detský raj. Už som na to našiel to správne miesto v záhrade."
Trojčatá ako samozrejmosť
Obaja rodičia priznávajú, že reakcie okolia na tri kočiariky s troma nápadne podobnými bábätkami v nich boli rôzne. V dobe, keď si nejedna mladá dvojica poriadne rozmyslí už druhé dieťa, pôsobia ako atrakcia. V obchode, na prechádzke či u lekára padá stále tá istá otázka: Ako to zvládnete? "Každý na nás pozerá, ako na čosi zvláštne, ale my nič iné, ako tri deti naraz nepoznáme. Niekomu sa narodí jedno, nám tri naraz - nevieme porovnať ako to je, že máte "len " jedno dieťa. Pre nás sú samozrejmosť tri," smeje sa hrdý otec. Už dnes vymýšľa ako upraví dvor a záhradu pre tri deťúrence. Pribudnúť by malo bludisko, spomínaný detský raj, hojdačky…A viete čo je najzaujímavejšie? Počas celého rozhovoru Alena a Peter len okrajovo spomenuli starosti, stále sa opakujúci a mimoriadne náročný denný kolotoč, nedostatok spánku, času na seba, svoje záujmy, málo oddychu či obrovskú finančnú záťaž. Pre nich je to vedľajšie, svoje trojčatá berú ako obrovský dar. Dar, ktorý sa nedostáva každému. Myslime na to - my možno doma tiež máme dvojčatá, trojčatá či štvorčatá - s tým rozdielom, že na viackrát....
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
