charity, zatiaľ čo jej muž prespáva v útulku pre bezdomovcov. Vlaňajšie Vianoce trávila rodina spolu, tieto budú smutnejšie.
"Bývali sme v trojizbovom byte, ale kvôli nedoplatkom sme ho boli nútení predať. Peniaze sa rýchlo rozkotúľali a my sme časom prišli aj o prenajatý byt. Ocitli sme sa na ulici, dva mesiace sme žili v garáži. Bola som v ôsmom mesiaci tehotenstva, keď som sa dostala sem," hovorí žena, ktorá so štyrmi deťmi obýva v zariadení maličkú izbičku. Keďže z materskej len tak-tak vyžije, vie, že jej želanie mať rodinu pokope vo vlastnom byte, je ružovým snom. Takéto nesplnené túžby má každý obyvateľ krízového centra na Alejovej.
Podľa jeho vedúceho Mariána Beluška sú osudy klientov rôzne, spája ich obyčajne to, že pochádzajú zo sociálne slabších vrstiev. Do krízového centra prichádzajú týrané ženy, ktoré ušli od manželov, mladí po opustení detských domovov, no najmä ženy s deťmi, ktoré prišli z rôznych dôvodov o strechu nad hlavou. Niekedy za to môže ich nezodpovedný postoj k vlastnému životu, inokedy zložité rodinné pomery. Tak alebo onak, nevedia čo ďalej a podať pomocnú ruku nemá kto.
"Krízové centrum funguje v Košiciach tretí rok a je financované z príspevku samosprávneho kraja a charity. Na jeho chod prispievajú aj samotní klienti podľa svojich možností. Momentálne ich je vyše sedemdesiat - desať jednotlivcov a 17 rodín," poznamenáva Marián Beluško.
Pracovníci krízového centra sa snažia jeho klientov naučiť, ako vyjsť so skromnými prostriedkami, ktoré majú k dispozícii. Učia ich tiež šiť, tkať či pracovať s hlinou. Pri terapii v dielňach získavajú ženy pracovné návyky i pocit užitočnosti. Výrobky obyčajne slúžia ako prejav vďačnosti sponzorom, no uvažuje sa, že by bolo v budúcnosti možné ich predajom získať nejaké finančné prostriedky na zlepšenie vybavenia krízového centra.
Je smutnou realitou, že práve v predvianočnom období počet klientov krízového centra rastie. Pritom pre jeho obyvateľov je veľkým snom to, čo je pre mnohých z nás úplnou samozrejmosťou. Potvrdzuje to životný príbeh 19-ročnej Adriany. Rómske dievča vyrastalo spolu s bratom-dvojčaťom odmalička v detskom domove. Bolo o ňu postarané po všetkých stránkach kým nedovŕšilo 18 rokov. Odrazu mala mladá žena odísť, ale nebolo kam...
"Sociálna sestra sa obrátila na charitu, ktorá mi pomohla. Som tu niekoľko mesiacov a snažím sa byť aj užitočná. Naučila som sa tkať koberce, vyskúšala som si hrnčiarsku výrobu, rada kreslím a pomáham ostatným. Túžim pracovať ako ošetrovateľka, ale zatiaľ sa mi nedarí nájsť vôbec žiadnu prácu. Čo by som v živote najviac chcela? Pracovať, mať rodinu a nejaké bývanie," hovorí, útle žieňa s plachými očami.
Ako môžeme pomôcť
"Ľudia chcú pomôcť, ale nevedia ako. V súvislosti s charitou im napadne najčastejšie obnosené šatstvo, ale nám by sa skôr zišiel nábytok, rôzne kuchynské náčinie a najmä potraviny. Privítali by sme aj zvyšky látok, ktoré sa dajú použiť na tkanie kobercov a najmä pomoc dobrovoľníkov ovládajúcich nejaké ručné práce a mohli by pracovať s našimi klientmi v dielňach," vysvetľuje riaditeľ Arcidiecéznej charity Ján Dečo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
