Igor Kočiš mal svoje štvrté zlato vypočítané na gramy a minúty
Od roku 1991, keď nastúpil do funkcie trénera juniorskej, ešte federálnej reprezentácie, taký triumf na svetovom šampionáte nezažil. A to k zisku titulu majstra sveta priviedol trebárs dvakrát Alexandra Sásiho i Jaroslava Horvátha, na začiatku nového tisícročia sa podpísal aj pod tri tituly Igora Kočiša, či zlato Štefana Havlíka. Do čínskeho Šanghaja cestoval Košičan Milan Čížek s poltuctom borcov, všetci sa prebojovali do finále a štyria z nich sa vrátili s medailou. V oficiálnom hodnotení národov (bolo ich takmer šesťdesiat) na 59. majstrovstvách sveta kulturistov, stojí čierne na bielom: 1. Slovakia, 2. Egypt, 3. Italy...
Bielo-modro-červená vlajka s dvojkrížom na troch vŕškoch má v konkurencii 174 národných federácií, členov Medzinárodnej federácie kulturistiky a fitnes (IFBB), už dlhé roky výsostné postavenie. A v tejto sezóne stúpala najvyššie v Pohári národov v kulturistike žien, párov, fitnes i mužov. V Shanghai International Gymnastics Center hrali slovenskú hymnu na počesť Igora Kočiša a Andreja Mozolániho, bronzovou medailou dekorovali Adama Cibuľu i Juraja Vrábela.
"Hádam najťažšie vybojovanou je medaila Andreja Mozolániho," hodnotí svoje sexteto v Šanghaji Milan Čížek. O drastickej ´liečebnej´ kúre 29-ročného Žilinčana vo farbách košického klubu Veterinary, keď v horúcej vode za dvanásť minút musel nechať ešte trištvrte kila zo svojej hmotnosti, aby bol na finále 75-ky pripravený ako sa patrí, sa už písalo. A cení sa aj to, že vo svojej ´kubatúre´ nechal na štíte takých borcov ako je Talian Corrado Maggiore, či víťaz Ázijských hier, Iránec Baitollah Abbaspour.
Svoje si užil aj Košičan Igor Kočiš (ten, naopak, už vyše dvoch rokov reprezentuje trenčiansku Duklu), keď sa, z taktických dôvodov, tesne pred šampionátom rozhodlo, že sa vráti do svojej ´ľahkej´ sedemdesiatky, aj keď bol už ´naprogramovaný´ o kategóriu vyššie, ako na Svetových hrách v Duisburgu. Lenže tam by sa musel o medailu biť práve s Mozolánim...
"Určite sme sa tak nerozhodli preto, že by som sa bál Andrejovej konkurencie v 75-ke. Tá sedemdesiatka však bola schodnejšia cesta k zlatej medaile," tvrdí dvadsaťdeväťročný Košičan. A cestu k nej mal vyrátanú doslova na gramy a minúty. Aj keď trafiť sa nebolo vôbec ľahké.
Chtiac-nechtiac, dolu muselo oveľa viac, než v Andrejovom prípade, až 4,8 kila. Deň pred súťažou. Pre kulturistu možno žiaden problém. Avšak pozor, dámam neodporúčame. Nech je horúca vodná kúpeľ akokoľvek lákavá... "Igor to stíhal na poslednú chvíľu. O šiestej bola v hale prezentácia, váženie, a on bol ešte o trištvrte na šesť na hoteli. Tam sme všetko zrealizovali, kým váha neukazovala ani gram navyše. Zostal s ním jeden člen realizačného tímu, s ktorým sme boli v spojení, aby na váženie dorazili včas. Mal som prehľad kedy nastupuje šesťdesiatka, šesťdesiatpäťka, takže sme vedeli, kedy musia z hotela vyraziť. Mali sme vypočítané, že autom do haly je to päť minút a taxíkom to pokojne stihnú. Igor bol na vážení v pohode," opisuje tréner Čížek chvíle, ktoré už tradične patria ku koloritu hier ľudských svalov.
"Ešte hodinu pred vážením som mal kilo navyše. Ostatní už odišli do haly a ja som zostal na izbe s kamarátom, ktorý na mňa pri potení dával pozor. Keď sme sa doviezli autom do haly, postavil som sa na koniec radu, kde už stáli ostatní súperi z mojej kategórie. Dopredu sa nedá odhadnúť, koľko presne zhodíte, ale ja už zhruba viem trafiť. Bolo to akurát, a to nás vážia na dve až tri desatiny gramu," dostal sa Igor Kočiš na štartovku ľahkej váhy v hodine dvanástej.
Sedemdesiatka je väčšinou doména Európanov, ale nebyť Poliaka Kamila Majeka (strieborného na starom kontinente), Igor by si veru nemal s kým počas súťaže podebatovať. Číňania dokonale využili, že sa ´hralo´ u nich doma a nasáčkovali sa aspoň do nižších kategórií, keď už na tie vyššie ani napchávať sa ryžou nestačí. Slovenskému Kočišovi sekundovali hneď dvaja, ale ´nenapumpovali´ to na viac ako zemiakovú medailu. Igor sa o stupne víťazov podelil s Poliakom Majekom a Iráncom Sohrabom. Ale postavil sa najvyššie. "Vzhľadom na to, čo ma to stálo úsilia i prostriedkov, cením si toto zlato zo svetového šampionátu asi najviac. A myslím, že som ho získal zaslúžene. Aj keď najmä Česi ospevovali toho Poliaka aký je výborný. Bol som presvedčený, že mám aj na Iránca, ktorého sme si natáčali počas semifinále. Vedel som, že treba zlepšiť pózovanie," a zlato bolo na dosah.
Košický kulturista ho získal v konkurencii dvadsiatich súperov, ktorí, až na spomínaného Majeka a jedného Cyperčana, mali mimoeurópsky domicil. "Najmä ľahké váhy boli plné Aziatov, šesťdesiatka bola postavená prakticky pre nich. Adam Cibuľa bol proti nim vlastne sám," cení si Milan Čížek aj jeho bronzovú medailu.
"Číňania totiž majú z čoho vyberať. Do každého športu sa púšťajú systematicky, výsledky očakávajú až po šiestich-siedmich rokoch prípravy. Na začiatku vyberú pre jedno odvetvie vyše päťtisíc ľudí, ročne odpília tisícku a napokon im zostane stovka. Uvidíte, že tento systém im prinesie veľký úspech aj na olympiáde v Pekingu," presvedčený je M. Čížek.
Žiaľ, kulturistika má ´len´ Svetové hry v neolympijských športoch. No nedá sa povedať, že by ´svalovci´ boli ukrátení o spoznávanie sveta, veď len kvôli posledným štyrom šampionátom prelietali pekných pár tisíc kilometrov. Jangon, Káhira, Bombaj, Šanghaj... O exotike týchto končín vari netreba hovoriť. "Rád spoznávam niečo nové, ale cestovanie na súťaže príliš neobľubujem. Čím je to ďalej, tým viac to narušuje systém prípravy. Vzhľadom k príjmu tekutín, čo v horúcom prostredí s vysokou vlhkosťou je veľký problém. Hrozí tam dehydratácia organizmu, časté je skolabovanie pretekára. Z tohto pohľadu bolo v Šanghaji celkom fajn, lebo teplota bola príjemná, pätnásť až sedemnásť stupňov. No v Malajzii alebo na Guame, kde bolo tridsať, tridsaťpäť stupňov, bola vlhkosť neznesiteľná. Hneď ste boli mokrí, i všetko čo ste mali na sebe."
Svetový šampionát sa vrátil do Šanghaja po jedenástich rokoch. Zároveň s medzinárodným kongresom IFBB. Aj preto sa organizátori vytiahli. Súťaže sa konali v gymnastickej hale veľkého športového komplexu. S kapacitou 4-tisíc sedadiel. "Veľmi sa mi páčilo, že aj vedľajšie priestory boli velikánske, vrátane rozcvičovne, kde mali pretekári naozaj komfort, nemuseli sa biť o stroje, činky, jednoručku, ako býva na väčšine pretekov. Hľadisko bývalo väčšinou zaplnené spolovice, najviac ľudí prišlo na finálový deň. A prevládalo mužské publikum," nemuseli rozhodcovia zohľadňovať pri bodovaní aj pišťanie drobných ´šikmoočiek´.
Zvesť o šanghajských medailách dorazila domov oveľa skôr ako ich držitelia. "Keď sa dá, máme vo zvyku zostať v hostiteľskej krajine dva-tri dni dlhšie, aby sme z nej niečo aj videli. Teraz sa to podarilo vďaka môjmu kamarátovi, ktorý má v Košiciach čínsku reštauráciu a zabezpečil nám ubytovanie ešte na tri noci navyše, autobus i sprievodkyňu, a vydali sme sa za kultúrnymi pamiatkami. V Šanghaji som bol aj pred jedenástimi rokmi a veľmi ma prekvapilo, ako sa to mesto, i celá Čína, rozvíja. Za to desaťročie som ho nespoznával. Kým v štátoch máte ´downtown´ a pár mrakodrapov pokope, tam sú doslova na každom kroku. Idete autobusom pol hodinu a míňate mrakodrap za mrakodrapom. Tam totiž stavajú aj obytné bloky do výšky," museli návštevníkov z Európy poriadne bolieť krky z mesta, čo rastie k oblakom.
Darmo, nieto že už nedobehneme ani Japoncov, aj keby nám išli oproti, no čakali by ste aj od Číny takýto ´postoj´? "Šanghaj má sedemnásť miliónov obyvateľov a povedali by ste, že je veľmi podobný americkým mestám, s množstvom firiem sídliacich vo výškových budovách. Aj štýl života je tam podobný. Išli sme sa pozrieť aj do menšieho, ´len´ sedemmiliónového mesta, a celou cestou, dvesto kilometrov, sme míňali menšie dediny či usadlosti, kde je mnoho krásnych novostavieb. Čína sa rozvíja tak rýchlo, že za takých dvadsať rokov sa vyrovná Amerike. Keď má tak vyzerať komunizmus, tak je to super," smeje sa Milan Čížek.
Maov komunizmus pripomínajú vari už len bicykle. Spústa bicyklov. "No aj to sa mení. Keď to porovnám so svojou prvou návštevou, tak na širokánskych cestách patrili zo šiestich prúdov štyri bicyklom a dva autám, a teraz je to naopak. V štyroch prúdoch jazdia autá a v dvoch bicykle. A nenájdete tam auto staršie ako päť rokov, samé nové značky. Iba tie bicykle zostali staré. Také, na akom sa vozil ešte môj dedo. Akoby tí, čo majú bicykel, nečakali, že si ho vymenia za nový, ale že si skôr kúpia nové auto..." Novým národným športom je tam vraj trúbenie. "Pri odbočovaní alebo predbiehaní je to normálne. Ale určite sa netrúbi toľko ako v Káhire. Tam mali šoféri furt ruku na klaksóne, až kým z auta nevystúpili."
Milan Čížek je celkom rád, že v budúcej sezóne mu pas nebude treba. V máji sa uskutočnia majstrovstvá Európy v Bratislave a svetový šampionát koncom roka hneď za rohom, v neďalekej Ostrave. "V prvom rade sa sústredíme na bratislavský šampionát. Pripravujeme už zraz pre adeptov na majstrovstvá Európy, pretože nie je možné, aby sme sklamali vlastných fanúšikov a niekto si povedal, že chce ísť len na svet a na Európu sa vykašle. Naši diváci si zaslúžia vidieť doma celý Top tím," chce reprezentačný tréner nadviazať na úspechy z tohto roku. A veru, bude čo robiť, aby sa slovenské svaly opäť zablyšťali v medailovom lesku.
Bohuš MATIA
Autor: ŠACA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
