Spokojní anglickí zákazníci dávajú čašníkovi aj desaťlibrové sprepitné

Odkedy sa Slovensko stalo členom Európskej únie, zjednodušil sa pre nás nielen prechod hranicami štátov západnej Európy. Nemecko, Francúzsko či Veľká Británia sa stali viac ako kedykoľvek pred tým cieľovými stanicami mnohých mladých Slovákov, ktorí si chceli zarobiť, prípadne štúdiom rozšíriť svoje vedomosti. Jednou z nich bola aj Košičanka Denisa Majerčáková, študentka Osemročného gymnázia na Trebišovskej ulici. Počas tohtoročných letných prázdnin, keď väčšina jej spolužiakov hlavne relaxovala, ona zamierila na britské ostrovy a stihla tam oboje. Zdokonaliť sa v angličtine i vylepšiť svoj študijný rozpočet.

Hneď na úvod treba spomenúť, že to nebola prvá Denisina cesta za kanál La Manch. Po prvý raz navštívila Britániu ako 14-ročná v roku 2002 a po druhý raz v lete 2004. Hoci počas oboch mesačných pobytov stihla nasať z angličtiny koľko sa len dalo, najviac si sľubovala práve z tohtoročných desiatich týždňov. Kým prvé štyri mali mať študijný charakter, zvyšok bol venovaný práci.

"Z Bratislavy som odlietala v polovici júna," spomína Denisa na udalosti spred pol roka. "Let trval asi dve hodiny. Na londýnskom letisku Heathrow už neboli také dôkladné kontroly, ako si pamätám z minulosti. Pred našim členstvom v EU bolo treba ukzovať vstupné víza a pozývacie listy, každého sa pýtali, kam ide, čo bude robiť a dokedy. Teraz stačilo ukázať pas a bolo po kontrole." Zjednodušenie odbavovania i zrušenie vízovej povinnosti sa neprejavili iba na letisku. Kým voľakedy Denisa stretla "na ostrovoch" Slováka iba ojedinele, v lete na nich v Londýne narazila takmer na každom kroku. A najmä na Poliakov, lebo tí tvoria väčšinu návštevníkov z bývalého východného bloku.

"Na letisku ma už čakala sesternica mojej mamy Monika, u ktorej som počas celého pobytu bývala," pokračuje Denisa. "Do Veľkej Británie prišla pred desiatimi rokmi ako aupair. S priateľom, ktorého si tam našla, sa potom vzali a teraz majú štvorročnú dcéru Ivanku. Najprv bývali v Londýne, potom sa presťahovali do Upton Grey. Je to čosi ako dedina veľkosti Myslavy, v ktorej prevádzkujú pub. Na prízemí je reštaurácia s krčmou, na prvom poschodí sa býva. Tam som mala aj ja svoju vlastnú izbu."

Spolužiak z Oravy

Ako sme už naznačili, prvý mesiac Denisa venovala štúdiu. Prihlásila sa na jazykový kurz v okresnom meste Basignstoke, vzdialenom asi 20 minút cesty autobusom. Išlo o školu, do ktorej chodili anglické deti od štyroch rokov, kedy im začína povinná školská dochádzka, až do šestnástich, kedy sa povinnosť vzdelávať končí. Táto škola vychovávala študentov v rôznych oboroch, napríklad kaderníčka, krajčírka alebo kuchár. Jej absolventi mohli ísť rovno pracovať, alebo po absolvovaní akéhosi dvojročného postgraduálneho štúdia pokračovať na vysokej.

"Táto škola organizovala letné jazykové kurzy pre neanglicky hovoriacich študentov. V skupine nás bolo 13. Najmladší bol 15-ročný Iračan, ktorý nevedel po anglicky ani ceknúť a najstaršia 48-ročná Holanďanka. Okrem mňa tam bol zo Slovenska jeden chalan z Oravy, ktorý prišiel do Anglicka za priateľkou. Potreboval sa z angličtiny naučiť aspoň základy, lebo si tiež našiel prácu. A bola tam i Češka, ktorá zas prišla za manželom." Zvyšok bol takmer z každého konca Európy. Traja Poliaci, dve Španielky, Talian, Francúz i Rakúšanka. Okrem Denisy a jednej Maďarky, ktorá pricestovala iba kvôli kurzu, tam všetci niekde pracovali a preto si potrebovali zlepšiť jazykové znalosti. Podmienkou účasti na kurze síce boli aspoň aké-také základy angličtiny, ale nikto to nekontroloval. Vzali každého, kto sa priblásil. A, samozrejme, zaplatil.

Vyučovanie prebiehalo dvojfázovo. Prvá časť, od 9. do 12. hodiny bola venovaná najmä gramatike, druhá, od 13. do 16. hodiny, zas konverzácii a zlepšovaniu slovnej zásoby. Na rozdiel od prvej časti už tá druhá povinná nebola. Napriek tomu si ju Denisa pochvaľovala viac. Gramatiku už totiž ovládala a skôr si ju potrebovala vyskúšať v hovorovej reči. Diskutovalo sa na rôzne témy a tým, že ich popoludní bolo menej, mohli sa učitelia každému venovať viac. "Ja som toho Oravčana presviedčala, aby chodil aj na popoludňajšie štúdium. A nielen preto, že si ho zaplatil. No povedal, že on má problémy pochopiť a naučiť sa už gramatiku. Keby chodil aj konverzovať, bolo by toho na neho veľa. Navyše, mal aj zamestnanie, pracoval ako čašník. Mimochodom, v Anglicku je strašne veľa Slovákov, ktorí pracujú ako čašníci."

Súčasťou kurzu bolo aj niekoľko výletov do okolia. Danisa spolu so spolužiakmi navštívila mesto Salisbury, kde si obzreli najmä pamiatky a boli aj v meste Winchester, ktorý je známy univerzitou. Známkovanie si Košičanka neužila vôbec. Veď načo skúšaním kontrolovať niekoho, kto si sám zaplatil kurz. Jediným záverečným dokladom bol iba certifikát o účasti.

Končila o polnoci

Kým prvé štyri týždne Denisa vypomáhala v pube iba občas popoludní alebo cez víkend, po absolvovaní kurzu sa z nej stala plnohodnotná pracovná sila. Monika s manželom - šéfkuchárom, jej zverili reštauráciu s približne 25 stolmi. Súčasťou bol i približne rovnako veľký salónik, ale ten sa otváral iba v prípade akcií či väčšieho návalu hostí. V krčme, do ktorej sa vedelo natlačiť aj 50 ľudí, Denisa vypomáhala iba zriedka, a tiež iba v čase "špičky". Mimochodom, v Anglicku platí pravidlo, že roznášať alkohol môže čašník až po dovŕšení 16 rokov veku. Dovtedy smie maximálne zbierať poháre alebo utierať stoly. A čapovať môže až od 18 rokov.

"Keď som nastúpila do reštaurácie, hneď ma začali do všetkého zaúčať," spomína Denisa na svoju kariéru čašníčky. "Kontakt so zákazníkom, systém objednávania, roznášku jedla a po čase aj účtovanie a inkasovanie peňazí. Väčšinou sme na to boli dve, ale niekedy som bola sama a veru, poriadne som sa nalietala." Šichta začínala Denise o 10. hodine. Odvtedy si všetko nachystala tak, aby mohli o 12. hodine otvoriť. Obedy sa podávali do 14. hodiny a krčma bola otvorená ešte o hodinu dlhšie. Následovala pauza, vyplnená prípravou na večernú zmenu. Tá sa pre reštauráciu i krčmu začínala o 18. hodine. Varilo sa do 20. hodiny, no v prípade záujmu aj o polhodinku dlhšie. Keď sa reštaurácia zavrela, Denisa šla pomôcť do krčmy. "V Anglicku platí systém tzv. licencií," vysvetľuje. "Majiteľ krčmy môže čapovať a mať otvorené podľa toho, akú si zaplatí. Tam, kde som bola ja, sa čapovalo do 23. hodiny. Po nej sa už nesmelo naliať nikomu. Krčma sa zatvárala o polnoci." Naliať po 23. hodine sa neoplatilo, policajti chodili na kontroly až príliš často....

Tento rok už Denisa s roznáškou jedla veľké problémy nemala. Vlani, keď v reštaurácii občas vypomáhala, ju správnu techniku ukladania tanierov na ruku naučil kolega, ktorý vyše 35 rokov nerobil nič iné, iba čašníka. Napriek tomu sa jej pár "nehôd" prihodilo. "V Anglicku majú vo zvyku zákusky podlievať smotanou," približuje Denisa gastronomické špeciality "ostrovanov". "Keď som jeden tanier so zákuskom ukladala na stôl, druhý sa mi naklonil a smotana skončila na stole. Inokedy sa mi zas ´podarilo´ rozbiť pohár. Mala som ich na tácke asi 12. Postupne som ich skladal na stôl a vo chvíli, keď ostali dva, neudržala som tácku vo vodorovnej polohe a poháre s vínom z nej skĺzli. Našťastie, smotanou ani vínom som nikoho zo zákazníkov neobliala."

Ako všade inde, aj v Anglicku dávajú spokojní zákazníci sprepitné. Väčšinou dve-tri libry, v prípade vyššieho účtu aj desať. V "Denisinom" pube neplatilo, že sprepitné ostáva tomu, kto držal kassu. "Všetko sa hádzalo do spoločnej pokladničky a na konci týždňa sa obsah delil medzi všetkých. Teda reštauráciu, krčmu i kuchyňu. Komu koľko, určovala Monika. Mne sa väčšinou ušlo päť až osem libier."

Výlet do Londýna

Denisa nebola jediná Slovenka, ktorá u Moniky bývala a pracovala. V kuchyni bola zamestnaná Ľuboslava, ktorá u nich pred niekoľkými rokmi začínala ako aupair. Potom začala vypomáhať v kuchyni, až v nej napokon ostala a stala sa z nej kuchárka. Druhou pomocníčkou bola Košičanka Erika, ktorá sa domácim starala o dcéru. Erika bola v Anglicku už od apríla, kedy prerušila vysokú školu a prišla si privyrobiť ako au-pair. Nevyužila žiadnu agentúru, Monika si ju zohnala sama. "Erikina pracovná doba začínala okolo 10. hodiny a končila večer, keď dala Ivanku spať. Okrem umývania a kŕmenia sa s ňou po celý čas hrala, alebo chodila von či do kina. Monika bola po celý čas v pube, takže starať sa o dcéru nestíhala."

S Erikou absolvovala Denisa niekoľko výletov. Ten najväčší bol do Londýna, kde si expresne rýchlo pozreli niekoľko najznámejších objektov. "Za šesť hodín sme pobehali Houses of Parliament, Big Ben, Tower Bridge, Tower of London i Londýnske oko. Ide o známe ruské kolo, z ktorého je nádherný výhľad na mesto. Stihli sme aj svetoznáme Múzeum madamme Tussaud´s. Ja som síce dnu nebola, lebo som ho videla pred dvoma rokmi a vstupné 20 libier (jedna libra je asi 67 Sk) mi bolo ľúto ´vyhadzovať´ dvakrát. Erika však na prehliadku šla a expozícia sa jej páčila."

Práve v súvislosti s návštevou múzea zažila Denisa krušné chvíle. S Erikou sa totiž dohodla, že až prehliadku skončí, má prísť za ňou do Covent Garden. Je to trhovisko, na ktorom pracoval jeden Denisin spolužiak z kurzu a ona ho chcela navštíviť. "Erike som presne vysvetlila, ako sa metrom do Cover Garden dostane. To som ale netušila, že časť trate bude kvôli nedávnym teroristickým útokom uzavretá. Keď som na to prišla, dostala som strach, že sa Erika niekde stratí. Rýchlo som sa vracala späť a vypisovala jej esemesky, čo stálo cez slovenský roaming celý majetok... Keď som prišla na miesto a Eriky nebolo, v duchu som si predstavovala, ako niekde blúdi. No po chvíli sa pokojná objavila. Povedala, že sa na cestu opýtala nejakej babky a tá jej pomaličky vysvetlila, kade má ísť. A zdržala sa vraj preto, lebo stretla spolužiačku a zarozprávali sa..." Okrem Londýna spolu navštívili aj sídlo britskej kráľovskej rodiny vo Windsore, univerzitu Eton a previezli sa loďou po kanáli rieky Temže.

Keďže Denisa šla do Anglicka aj zarobiť si, príliš veľa nemíňala. Kúpila si iba niekoľko kusov oblečenia, aj to iba v akciách so zľavou. "Vtedy idú ceny šialene dolu. Pulóver, ktorý by som tu ťažko zohnala, ma vyšiel na tri libry a v podobných cenách sa tam pohybovali všetky veci. Tiež som si kúpila niekoľko anglických kníh. Žiadne romány, šlo mi hlavne o angličtinu. V akcii ma vyšli na jednu libru." Po odrátaní 300 libier za kurz i ostatných výloh si Denisa doniesla na Slovensko v prepočte približne 50 tisíc korún.

Aj keď nám Rómovia, žiadajúci v Británii o azyl, veľkú reklamu neurobili, Denisa sa s negatívnym postojom ku Slovákom nestretla. "Väčšinou nás dávajú do jedného vreca s Poliakmi, Maďarmi, Rusmi či Slovincami. Všetci sme pre nich bývalý východný blok." Dobré meno však mali Slováci na škole, ktorú Denisa navštevovala. Dvoch študentov z predošlých kurzov si dokonca pamätali po mene, takí boli dobrí. Chválili aj Košičanku, lebo už na začiatku kurzu vedela viac, než mnohí ostatní na jeho konci.

Spokojná bola aj Denisa. Zarobila si a svoje vedomosti z angličtiny posunula na kvalitatívne vyššiu úroveň. "Spojenie práce a štúdia v Anglicku môžem každému odporučiť," vraví Denisa. "Táto forma vzdelávania dá určite viac, ako dve hodiny angličtiny týždenne na nejakom drahom kurze, kde sa jeden učiteľ venuje 40 študentom." My len dodávame, že agentúr, ktoré takéto pobyty sprostredkujú, je v Košiciach niekoľko.

Róbert BEJDA

Autor: Nemohli pojednávať

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári