Okrem divadelných predstavení pre deti, ktoré robí s Martinom Vanekom, účinkuje v divadle a.ha, v novozaloženom D-klube a má reláciu v rádiu Twist. Do Košíc pricestoval pred časom s hrou Mafiánske historky, ktorá sa teší veľkej diváckej odozve. Pred tým, než na javisku stvárnil učitelíka Laca, stihli sme si trošku poklebetiť.
V tomto období máte rozbehnutých niekoľko projektov. Na núdzu sa teda sťažovať nebudete?
- Keď je to nahusto, je to dobré, pretože má človek prácu. Síce na ňu nadáva, ale zas ho živí a teší. My, čo sme na voľnej nohe, prežívame dve fázy - najprv prácu naháňame, a keď ju zoženieme, tak na ňu nadávame.
Dá sa umením uživiť?
- Už to robíme dosť dlho, tak vyzerá, že áno. Dokonca to vyzerá tak, že sa dá uživiť aj bez televízie. Akurát sa musí človek poriadne obracať.
Nebolo vám spočiatku za televíziou smutno?
- Smutno-nesmutno, som realista a viem, že každá relácia má svoju životnosť. Bežne prežijú programy 3 roky, dobré 5 rokov a programy, ktoré sú držané vedením, o čosi viac. Nám sa podarilo bez mimoriadnej podpory akýchkoľvek vedení ostať na obrazovke 9 rokov, aj keď sme medzičasom prestriedali televízie. A to je na detský program dosť. Nemyslím si, že by sme boli na obrazovke ostali omnoho dlhšie, aj keby televízie detské programy robiť chceli. Ale situácia je teraz taká, že ich ani robiť nechcú. Peniaze radšej dávajú do reality šou a na detské programy kašlú. Nakúpia to v tzv. košoch, kde k filmom dostanú animované veci a vysielať tie je pre nich pohodlnejšie ako investovať do vlastného programu. Nevravím to preto, že to už nerobíme my. Sme už obstarožný materiál. Ale sú tu ďalší, ktorí by to robiť vedeli. No poviem vám ešte niečo. Nie je mi to ľúto, pretože čím je horšia televízia, tým viac bude divák chodiť do divadla. A to som rád, pretože svoju budúcnosť vidím v divadle. Teraz ale musíme s Vanekom trošku odležať, aby si diváci zvykli, že nie sme milí ranní kakaovníčkovia, ale že robíme normálne zábavné veci pre dospelých.
Máte už v hlave nejaký projekt pre dospelé publikum?
- V tejto chvíli nie, ešte neprišiel čas. Teraz dávame dohromady divadlo D-klub. Je to zábavné bratislavské divadlo, ktoré má vyplniť medzeru na trhu slušným zábavným repertoárom. To znamená, že prídem do divadla, zabavím sa, ale nie je to kopanie sa do zadku, žiadna bulvárna zábava. Lebo bulvárne divadlá tu sú. No je tu ešte stále obrovská sila ľudí, ktorí majú vkus a chcú vidieť pekného Tennessie Williamsa, šikovne urobeného Roalda Dahla alebo možno niečo múdre, čo sa vytvorí, ako kedysi Lasica so Satinským.
Sú títo páni pre vás vzorom?
- Boli mojím absolútnym vzorom celé detstvo. Miloval som ich humor. Dodnes mám doma vinylové platne so všetkými vecami, ktoré urobili. Je tiež pozoruhodné, že keď ideme na chalupu, kam som gramofón aj vinylky odniesol, tak to púšťam deťom. A tie sa rehocú, až im slzy tečú. Je to živý, moderný, kvalitný humor, ktorý stále zabáva.
Bolo obdobie, keď ste uvažovali, či má vôbec zmysel robiť umenie a koketovali ste s niečím iným?
- Problém je, že s čím. Dom nepostavím, ľudí by som liečiť nevedel, mohol by som jazdiť na električke. Ale nie, nerozmýšľal som o tom. Rozhodol som sa živiť divadlom a zábavou, a tak sa o to snažím. Raz to ide lepšie, raz horšie, ale to je v každom povolaní. A samozrejme, boli už rána, keď som si povedal, že sa mi nechce, že by som bol najradšej v posteli. Ale potom prídem do divadla a dodá mi to energiu.
Na čo sa najbližšie tešíte?
- Sme tu nová partia, prvýkrát spolu mimo Bratislavy, dávame sa dokopy. Tak sa teším, že sa pri pivku porozprávame. Teším sa aj na predstavenia, ktoré si v decembri nenechám ujsť - Garderobiéra a Rusalku. A mám radosť aj z blížiacich sa Vianoc, že pôjdeme nakupovať a že čo-to aj dostanem. A potom na lyžovačku...
Zdá sa, že radosti máte dostatok.
- Veď pre radosť človek žije.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
