najmä s módnymi prehliadkami. Menej ľudí však pozná tvorivú dušu a vnútorný svet Anny Nagyovej. Ako sama vraví, "mám v živote protekciu".
No nie je to celkom tak. O niekoľko mesiacov oslávi 50 rokov a tie boli poznačené poctivou prácou, a tak trochu aj tvrdohlavosťou. "Človek môže študovať, snívať, ale život sa s nami zahráva všelijako. Aj so mnou. Viem sa úžasne nadchnúť pre svoje ciele a naučila som sa ísť za nimi tvrdohlavo. Aj za cenu toho, že občas dostávam facky. Výsledok si potom o to viac vážim."
Vyštudovala keramiku a jej snom bolo stať sa sochárkou. Osud jej však nedoprial dosiahnuť akademický titul. Založila si rodinu, porodila dve deti, a keď trochu podrástli, vrhla sa do vydavateľskej činnosti. "Pracovala som v štátnom vydavateľstve, zorientovala som sa a až potom som začala samostatne. Vydavateľstvo je totiž riziková práca. Treba si nájsť dobrého autora, ilustrátora, ale potom je tam ešte veľa mravenčej práce, kým sa kniha dostane na pulty kníhkupectiev. Tá životná protekcia je aj o tom, aby človek dostal šancu a naplnil ju. Teší ma, že aj po 100 rokoch ľudia nájdu v knižniciach knihy, ktoré som vydala."
Začala odbornou publikáciou pre zubných lekárov a tá sa napokon stala vynikajúcou učebnicou. Keďže mala malé deti a vycibrené výtvarné cítenie, prišla túžba vydať rozprávkovú knižku. "Podarilo sa mi nájsť autorku zo Starej Ľubovne Maju Mikovú a vtedy ešte neznámu ilustrátorku Danu Žitňanovú-Čumovú. Tak vznikla Cukríková škôlka ilustrovaná ako maľovanka, aby deti mohli obrázky dotvoriť. Vyšla v roku 1997 a aj dnes má svoje čaro." Z celej série ostali už len tri knihy a tie, ako vraví, zdedia jej deti Ľudovít a Monika.
Spomienky z detstva na múdreho a svojrázneho riaditeľa prešovskej hvezdárne, ktorý sa jej neraz prihováral, keď hľadala odpovede na životne dôležité otázky, ju motivovali k tomu, aby vydala ďalšiu knihu. Vtedajší riaditeľ Imrich Szeghi totiž roky zbieral šarišské klapancie z regiónu Prešova, Sabinova aj Bardejova. "Publikácia, Šariš še šmeje, ktorú ilustroval Fedor Vico, vyšla tesne pred Vianocami, ale pán Szeghi sa už vydania nedožil. Je v nej veľa čistého zdravého rozumu a čas preveril, že v tomto regióne má svoje pevné miesto."
Svetlo sveta uzreli aj ďalšie knihy a po čase si Anka začala hovoriť, "Nagyová, už dosť, posuň sa ďalej." Posun nastal v podobe vydávania časopisu Image, v ktorom bola nielen šéfredaktorkou, ale aj autorkou niektorých príspevkov. Mimochodom, časopis vychádza dodnes. Jedného dňa ju opäť napadla myšlienka a aj keď vedela, že vstupuje na ťažkú cestu, vykročila. "Otvorili sme sa svetu, ale vonku o nás vedia veľmi málo. Ako lokálpatriot som túžila propagovať rodné mesto a to nielen doma. Tak akosi vznikol nápad vydávať slovensko-anglický magazín Moje mesto Prešov - My city Prešov. Myslím, že sme jediné mesto, ktoré má vlastný cudzojazyčný magazín, aj keď vydávať ho je veľmi ťažké." Obsahuje doteraz nepublikované zaujímavosti z histórie, pripomína osobnosti mesta, ale dýcha aj vidinou budúcnosti.
Vráťme sa však k jej dráhe výtvarníčky. Po 30 rokoch je jasné, že v živote zúročila všetko. Dar talentu, aj to, čo roky trpezlivo učila. Potvrdzuje to aj jej výtvarný návrh na ocenenie pre najlepších podnikateľov mesta Prešov - Opálové zrnko. Ukázalo sa, že tento moment umocnil jej úvahy o návrate k tvorbe. Dozrela a túži vrátiť sa k celoživotnej láske - hline. "Keramika je poctivé remeslo, pri ktorej sa chyby netolerujú. Už si kreslím návrhy a čoskoro sa do toho pustím. Moja téma je anjelská a nosím ju v hlave už dlho. To, čo sa vo mne obrúsilo a uložilo, pretlmočím inak."
Stanovila si teda ďalší cieľ a ľudia, ktorí ju poznajú, vedia, že iste nebude posledný. Vari aj preto o sebe vravieva, "som úspešná v práci, ale nie v peniazoch. Robiť a zarábať je veľký rozdiel. Ženy podnikateľky to majú dnes veľmi ťažké, ale pre mňa je oveľa dôležitejšie, že som v tomto meste zanechala stopy".
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
