Pobyt v koncentráku ju naučil, akú hodnotu má krajec chleba

V Českom centre nebolo minulý týždeň voľnej ani jednej stoličky. Ľudia ho zaplnili do posledného miestečka. Prišli sem preto, aby sa stretli s človekom, ktorého život odzrkadľuje väčšinu udalostí od 30. rokov minulého storočia až po dnešok. Vládu Maďarov, fašistické prenasledovanie, väznenie v koncentračných táboroch, povojnové obdobie, socializmus... Prekladateľka, tlmočníčka, filmová novinárka a rodáčka z Košíc Katarína Pošová, pôsobiaca 56 rokov v Prahe, toto všetko zvečnila v knihe "Jsem, protože musím..."

Hlbokú ľudskosť a múdrosť cítiť z každučkého slova a dokonca i z tónu príjemného hlasu. Ten akoby dokázala dostať aj na papier. S rozprávačským talentom, okoreneným sebairóniou, v knihe pútavo opísuje svoju cestu životom. Je popretkávaný sériou negatívnych, ale v konečnom dôsledku rozhodujúcich šťastných náhod.

"Chcela som, aby sa kniha volala ´Viac šťastia ako rozumu´, pretože to považujem za typické pre celý môj život a celú moju povahu. Naozaj," presviedčala nás 75-ročná K. Pošová. "Ale riaditeľovi nakladateľstva sa to zdalo banálne, tak vybral text z básničky, ktorú som v ´lágri´ napísala. Ja som pokrčila ramenami a súhlasila, pretože mamička a pán riaditeľ majú vždy pravdu."

Kniha, ktorá vyšla v českom vydavateľstve Prostor, je životným príbehom K. Pošovej rodenej Bárkányovej. Napísala ju filmová publicistka Pavla Frýdlová po prečítaní denníka, ktorý si 14-ročná Katarína začala písať v decembri 1944 v pracovnom koncentračnom tábore Glowen vo Wittenbergu. Denník sa stal osou knihy a je písaný formou dopisov otcovi, ktorého videla naposledy na rampe v Osviečime v júni 1944. Katarína bola presvedčená, že sa s ním po vojne stretne. Listy písala počas celého roka, kedy spoločne s mamou vystriedali viaceré pracovné koncentračné tábory. Vtedy ešte netušila, že domov, do rodných Košíc, sa vráti sama...

Spokojné detstvo

Katarína Bárkányová vyrastala v bohatej maďarsko-židovskej rodine architekta a stavebného podnikateľa. Svoje detstvo strávila v dome, ktorý dnes Košice reprezentuje v Jakabovom paláci. "Kým som sa dostala z jedálne do detskej izby, bola som už znovu hladná," s humorom opisuje priestrannosť tejto stavby. Barkányovci ju dostali ako svadobný dar od zámožného otca nevesty, ktorý mal na Spiši významné postavenie a vlastnil veľa dôležitých nehnuteľností.

"Otec už ako školák, keď chodieval s triedou na školské výlety do Košíc, obdivoval krásnu novogotickú stavbu Jakabovho paláca. Neskôr sa stal architektom." Výsledkom otcovej práce sú stavby ktoré sú pýchou Košíc. Jednou z jeho prvých, bola budova synagógy, dnešného Domu umenia. Aj stará košická plaváreň, v ktorej K. Pošová prežila všetky letá svojho detstva, bola jeho výtvorom. Okrem toho v Košiciach postavil strednú školu a niekoľko obytných domov.

Postava otca hrala vo formovaní života Kataríny veľmi dôležitú úlohu. Napriek tomu, že bola jedináčik, výchova bola prísna. Otec bol v "okresávaní" dcéry mimoriadne dôsledný, nesentimentálny a neobmäkčiteľný. "Vyrástol v chudobných pomeroch, preto bol zvyknutý so všetkým šetriť. Vedel, koľko práce je potrebnej na to, aby sa na stole objavil krajec chleba. A toto ma naozaj poznamenalo. Naučil ma vážiť si ľudskú prácu a za to mu po celý svoj život nemôžem byť dosť vďačná."

Nežnejšej a zhovievajšej výchovy sa Kataríne dostalo od mamky. Nebola to však mama, akú si predstavujú súčasníci. Keďže vyrastala v zámožnej rodine, o vedení domácnosti toho veľa nevedela. "Ale dalo sa s ňou hovoriť o všetkom. Aspoň do tej doby, kým som ju mala. Teda do puberty..," smutne konštatuje K. Pošová. Spomína si, ako ju v zime vždy starostlivo kontrolovala, či má natiahnuté nenávidené teplé "bombarďáky".

"Moji rodičia neboli zvlášť uvedomelí Židia. Nikdy sa to u nás nepopieralo, ale nikdy sa to ani nejako nezdôrazňovalo. Nedodržiavali sme žiadne židovské tradície a zvyky. Neviem o nich nič. Dnes aj ľutujem, že som sa o to nezaujímala viac a nepočúvala strýka, ktorý mi o tom chcel rozprávať," hovorí na margo svojich židovských koreňov. Vyzerá to tak, že jediným symbolom, ktorý ju do tejto "kategórie" zaraďuje, je šesťcípa židovská hviezdička, hompáľajúca sa na jej retiazke. "A aj to ju nosím len preto, lebo sa mi páči a nie z dodržiavania tradícii."

Osudný "apel"

Keď nemecká okupácia dorazila do Košíc, idylickému detstvu Kataríny bol koniec. Bývanie v Jakabovom paláci v dobe protižidovských nálad niektorým ľuďom "klalo" oči. Preto sa presťahovali do trojizbového bytu v dome, nachádzajúceho sa v jeho tesnej blízkosti. Vybudoval ho otec už dávnejšie. Neskôr im zhabali Fordku a spolu s ďalšími židovskými rodinami sa museli "nasťahovať" do mestskej "cehlárne". Odtiaľ ich Nemci v špinavých vagónoch transportovali do koncentračných táborov. V Osvietime sa rodina rozdelila. Katarína ostala s mamou, o otcovi už viac nepočula.

"V 14 rokoch uvažuje človek úplne ináč. Brala som to skôr ako nejaké dobrodružstvo a nevedela som, čo ma čaká. Bola som mladá, nezaťažená, prežívala som to ako nejakú zmenu. Tento vek bol pre mňa rozhodne veľkou výhodou," spomína K. Pošová. Práca v tábore pozostávala poväčšine z vykladania a nakladania všelijakých vecí (vojnovej koristi) z áut do rôznych miestností a naopak. Jedla bolo málo. Boli to neidentifikovateľné polievky neznámej, alebo žiadnej chute, ktoré im vŕzgali v ústach od čiastočiek hliny.

Väčšinu času Katarína prežila v takzvanom revíre, čo bola táborová nemocnica. Chytila totiž každú detskú nemoc, pred ktorou ju doma mama starostlivo ochránila. Čierne kiahne, čierny kašeľ... S tým súvisí tragická náhoda, ktorej však vďačí za svoj život. "V jedno dopoludnie prišiel za mnou na ´infekčku´ šéflekár a prepustil ma. Moja mama sa na mňa chodila pozrieť každý deň, ale vtedy, kvôli niečomu banálnemu neprišla a ja som jej preto nemohla povedať, že som prepustená z nemocnice." V ten večer sa však konal veľký "apel", kde sa vyberali práceneschopní, starší a chorí ľudia. Matka, ktorá o prepustení netušila, poprosila selektujúceho, aby ju premiestnil k chorým kvôli dcére.

"Povedali nám, že títo ľudia pôjdu niekde, kde nebudú musieť tak ťažko pracovať. Zavreli ich do iného bloku a neskôr niekam odviezli nákladným autom. To auto sa naspäť vrátilo iba s ich šatami..." Napriek tušeniu si mladá Katarína smrť matky dlho nechcela pripustiť. Dúfala, že po vojne sa s ňou znovu stretne. Až oveľa neskôr, sa dozvedela, že jej mamu s ostatnými ľuďmi odviezli k moru, zobliekli a zastrelili.

Zbŕkly vydaj

Vo svojej knihe hovorí K Pošová aj o tom, že i v takých krutých podmienkach, aké v koncentrákoch vládli, môže byť človek v určitých chvíľach šťastný. Prežiť utrpenie jej pomohla protestantská viera, ktorej prepadla ešte v Košiciach, keď jej rodičia usúdili, že ich snáď zachráni pokrstenie. "V tej puberte som náboženstvu absolútne prepadla. Verila som tomu, že koncentrák je trestom za naše hriechy. Ale aké hriechy mohlo to 14-ročné blbé dievča mať? Mne to však vtedy pomohlo." Dospievajúce dievča si takýmto spôsobom dokázalo vysvetliť absurdnosť svojho života v pracovných táboroch.

Posledný dopis otcovi napísala v eufórii z čerstvo získanej slobody. To ešte netušila, že s rodičmi sa doma nestretne. Na železničnej stanici v Košiciach, vystúpila sama a nemala kam ísť... Bývala v rodinách u svojich príbuzných až dovtedy, kým sa ako 16-ročná zbrklo nevydala za študenta medicíny s ktorým sa zoznámila pri transporte do Osviečimu v dobytčom vagóne. Jedine v tomto kroku videla únik z toho, aby nasledujúce roky nemusela stráviť u svojich tetičiek mimo Košíc ako "dievča pre všetko". Domáce práce ju veľmi nebavili, neznášala dirigovanie, ale hlavne, nechcela, aby ju tety nútili chodiť do školy, čo dodnes ľutuje.

K. Pošová mala troch manželov a dve deti. Syna a dcéru, ktorá počas socialistického režimu emigrovala. "Úžasne som si s ňou rozumela. Odišla so svojim priateľom a ja som to vôbec netušila. Bola to snáď najväčšia rana v mojom živote. To, že som prišla o rodičov, to nebola ich vôla, nebolo to ich rozhodnutie. Ale že mi dievča odišlo, som cítila tak, ako keby mi odrezali nohu. Dosť dlho, až päť rokov, som sa prebúdzala s vedomím, že ju už nikdy neuvidím."

Bolo to v čase totalitného režimu, keď sa cestovať do kapitalistického bloku nemohlo. Aj s občasnými telefonátmi na západ bol problém. Dnes je dcéra v Austrálii a K. Pošová si nemôže vynachváliť vynález mobilných telefónov, ktorý jej pri kontakte s ňou uľahčuje život.

Milovaná Praha

"Prahu milujem, dostala som ju darom od osudu. Od detstva som túžila žiť vo veľkomeste. Teraz toho mám vrchovato. Je to úžasné a šťastné mesto, ktoré prežilo storočia bez nejakých vojenských škôd," vyznáva sa K. Pošová z lásky k stovežatému mestu. Má rada jeho architektúru i jedinečnú atmosféru. Hordu turistov, rozliezajúcich sa po každom kútiku, vníma ako niečo, čo k takému mestu proste patrí. "Spoločným rysom Prahy a Košíc je multikultúrnosť. Aj v Košiciach odjakživa spolu žili rôzne národnosti."

V Prahe vystriedala K. Pošová viacero zamestnaní. Od technickej kresličky sa postupne stala organizátorkou kultúrnych akcií v Maďarskom kultúrnom stredisku, produkčnou v televíznej filmovej tvorbe a tlačovou referentkou v Krátkom filme Praha. Od roku 1970 je maďarsko-českou tlmočníčkou, prekladateľkou a filmovou novinárkou.

Pri tlmočení českým hercom, ktorí hrali v maďarských filmoch, spoznala veľa slávnych osobností. Pracovala s takými hereckými kapacitami ako Jozef Kroner, Jiří Menzel alebo maďarskou hviezdou Mari Torocsik. Okrem toho K. Pošová 40 rokov tlmočila na Medzinárodnom filmovom festivala v Karlových Varoch. Prekladala prezidentom Václavovi Havlovi a Arpádovi Genclovi.

V Košiciach nemá kde bývať

Život v koncentračnom tábore značne poznamenal osud K. Pošovej. No aj v tomto prípade tvrdí, že všetko zlé je na niečo dobré. "Nebyť toho, že som tam stratila rodičov, poznamenal ma len pozitívne. Viem si vážiť maličkosti. To že svieti slnko, že je pekne, že stretávam dobrých ľudí. Keď mi jedlo nechutí, alebo dostanem chuť na niečo dobré, viem si vždy spomenúť, čo pre mňa znamenal krajec chleba. To je reflexia, ktorá má ochráni pred tým, aby mi bolo ľúto niečoho, čo nemôžem mať."

K svojej existencii potrebuje K. Pošová minimum vecí. V prvom rade teplo, lebo neznáša zimu, potom jedlo a čistotu. Radosť jej robí vlastná práca a dosiahnuté úspechy. "Zaplať pán Boh, že mám takú povahu, že si naozaj dokážem aj v tých najhorších chvíľach uvedomiť, že by mohlo byť horšie. Je to moje heslo a je to vždy pravda. Žije sa tak rozhodne o niečo lepšie. Jednoducho nerada fňukám a nerada počúvam, keď niekto fňuká. Inak sa snažím byť tolerantná," vraví K. Pošová.

Do Košíc prichádza málokedy z dvoch dôvodov. Je to už pre ňu veľmi ďaleko a: "A nemám tu kde bývať. Ono je to veľmi zvláštne, keď prídete do mesta, kde ste boli doma a odrazu nemáte kde bývať," Počas pobytu v Košiciach zašla na kus reči so svojou priateľkou a cestou autom na železničnú stanicu si obzrela rodný Jakabov palác. "Samotnú ma prekvapilo, že ma to už nedojíma. To je v povahe. Nemám sentimentálny vzťah k predmetom, k neživým veciam. Záleží mi len na ľuďoch."

Už niekoľko rokov sa však K. Pošová pokúša dostať to, čo jej v minulosti vzali. O Jakabov palác však mesto nechce prísť a tak už niekoľko rokov je v reštitučnom spore o túto nehnuteľnosť. "Zverila som to košickej právničke žijúcej v Prahe a ja sa už o to viac nestarám. Kľudne spím aj bez toho domu," povedala nám na záver K. Pošová.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: V PONDELOK 28.11.2005

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári