Keď tam klokana odstrelíte, ešte vám za to aj poďakujú

Melbournčanom sa máli ukazovať svetu chýrny tenisový areál iba raz do roka, keď tam vždy v januári lietajú loptičky počas jedného z turnajov Masters, prišli na to, že jedna z luxusných arén by sa dala využiť aj inak. Ponúkli sa FIG (Medzinárodnej gymnastickej federácii) i FINA (plaveckej), že pre nich nebude problém rozložiť tam gymnastické náradie, ba umiestniť aj bazén. Aréna Roda Lavera vošla najskôr do dejín gymnastického športu. Minulý týždeň sa v nej uskutočnil svetový šampionát.

Pre Košičana Samuela Piaseckého bol po maďarskom Debrecíne a americkom Anaheime tretí v poradí a po úspechoch v seriáli Svetového pohára sa chystal v jednej zo ´svojich´ troch disciplín zaútočiť prinajmenšom na druhú dvadsiatku. V takmer dvestočlennej konkurencii by však musel predviesť mimoriadny výkon. No so známkami pod deväť bodov nebol nárok. Nad deväť sa nedostal v prostných (s 8,812 b skončil 24.), na bradlách (8,700 b, 39. miesto), ani na hrazde (8,600 b, 45. miesto), a po prvom dni si mohol šampionát až do konca vychutnávať v úlohe diváka. "Smola. Cítil som sa totiž výborne, po dlhej sezóne som vôbec nebol unavený. Konkurencia však bola obrovská, na prvú desiatku by mi asi nestačilo ani to, keby som zacvičil za 9,50 či 9,60. Tých východzích desiatok bolo na každom náradí okolo dvadsať, šancu by som mal možno vtedy, keby ich bolo len osem. Na bradlách som mal smolu, že som sa pri jednom prvku posunul príliš dopredu, a aj keď som urobil všetky prvky, neboli vo väzbe, čo sa odzrkadlilo na známke."

Na hrazde sa neudržal pri jednom z veľtočov a hneď bolo pár desatín vťahu, a prostné, aj keď ich, na počudovanie, zacvičil najlepšie, už situáciu nemohli zachrániť. Finále viacboja i na jednotlivých náradiach si už vychutnával v hľadisku. "Vôbec ma neprekvapilo dvojnásobné víťazstvo Japoncov, ani veľký rozdiel, akým porazili ostatných. Tých chlapcov poznám, videl som ich napríklad na univerziáde," komentuje Samo návrat pretekára z krajiny vychádzajúceho slnka na svetový gymnastický trón po 31 rokoch. "Ale viac som čakal od Číňanov, tí najlepší tam vôbec neboli, akoby ich šterili na olympiádu v Pekingu." Brazílčana Hypolita, ktorý v prostných vybojoval pre svoju krajinu historické zlato, považuje tak trochu za blázna. "Naozaj, ale on tak skáče stále. Má doslova strašný odraz, akoby skákal na trampolíne. Kým on skáče do výšky, my do diaľky. Do jedného radu vtlačí aj päť sált, kým ja iba tri."

Tak trochu posledný slovenský gymnastický Mohykán (nádejné družstvo mužov sa po núspešnej olympijskej kvalifikácii prakticky rozpadlo) bol aj v Melbourne iba sám. Dve dievčatá (Zuzanu Sekerovú a Veroniku Adamskú), s ktorými k protinožcom cestoval, dva a pol týždňa temer nevidel. "Každý mal iný program, tréningový i súťažný. Na samotu som si na cestách už zvykol, ale keby som sa nekamarátil s Čechmi, asi by som celý čas sedel iba na hoteli. S nimi som chodieval aj do krčmy. A môžem povedať, že keď sa pre nás súťaže skončili, posledný týždeň sme si to celkom pekne užívali. V Melbourne bolo príjemne teplo a športovec predsa musí dopĺňať veľa tekutín. Nie som síce veľký pivár, ale tamojšie pivko mi celkom chutilo," bolo príjemné zbaviť sa súťažného stresu a nezávidieť iným, že ďalej musia bojovať o cenné gymnastické bodíky.

Na začiatku však bolo inak. "Desať dní pred šampionátom sme bývali u slovenských rodín žijúcich v Austrálii, a každý u inej," všetko zorganizoval košický novinár Andrej Bučko, ktorý sa tam usadil pred niekoľkými rokmi. "Aj pre českých pretekárov. Mňa s trénerom sa ujali dvaja starší manželia, pani bola z Brna a jej muž z Bratislavy. Boli veľmi radi že nás vidia, starali sa o nás tak, až mi to niekedy bolo blbé," povozili košického mladíka po všakovakých atrakciách. "Boli sme v zooparku, akomsi safari na africký spôsob, kde sme videli všelijaké zvieratá na ktoré na tom kontinente natrafíte. Samozrejme, klokany nemohli chýbať. Tie v zoo sú celkom krotké, také prítulné ako mačky u nás. Keď už nie živé, aspoň nejaké plyšové som si odtiaľ priniesol, ako suveníry, známym, aj do telocvične. Tam už berú klokanov ako odpad, sú doslova na každom kroku. Keď nejakého odstrelíte, ešte vám aj poďakujú. Ale na tanieri sú výborní, grilovaného klokana vám vrelo odporúčam," okoštoval Samo aj miestnu špecialitu. "Slovenské rodiny však pre nás pripravovali aj slovenské jedlá, ja som tam jedol dokonca aj bryndzové halušky, alebo aspoň čosi také, čo sa na ne malo podobať. Bryndzou bol syr feta, ktorý má k nej asi najbližšie..."

Keď už nebola zlatá medaila zo športového boja, ku kúsku zlata sa dalo prísť aj inak, vlastnoručne. "Navštívili sme zlatokopecké centrum, kde sme si starým spôsobom mohli naryžovať zlato. Ja som nenašiel nič. Ale kedysi boli aj takí, čo našli sedemdesiatkilový kus. Dodnes ho tam majú v trezore, ako dôkaz, že to bola pravda."

Gymnasta-negymnasta, reprezentant-nereprezentant, len čo Samo vybalil kufre po dlhej ceste, hneď sa musel doma postaviť za pult stredoškolského bufetu, kde si trošku na živobytie privyrába. "Nikto to za mňa neodkrúti. A nejakú korunku predsa treba," bude sa chystať v amatérskych podmienkach aj na ďalší šampionát. Tentoraz európsky, v apríli, v Grécku. "Pôvodne mal byť v Záhrebe, ale Chorváti sa zriekli organizácie. Federácia ho dala Grékom, a tí ho radi prijali, najmä kvôli svojím pretekárom a medailovým nádejám. Pre nich vraj nie je problém urobiť šampionát zo dňa na deň."

Bohuš MATIA

Autor: Premiéra v Divadle Thália

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári