* Zbúrali Sokoľ, aby odvrátili ohrozenie nedobytnej Hradovej, ktorú zo strachu uhorskí magnáti zdemolovali
Košickí mešťania mali poistku bezpečnosti mesta na svojom hrade
Hrad bol v stredoveku miestom, ktoré dávalo záruku bezpečnosti pre obyvateľov pod ním. Zvyčajne sa týčil na najvyššom mieste, odkiaľ bystrozrakí pozorovatelia mapovali pohyb konských záprahov, jazdcov i peších odrazu v niekoľkých chotároch. Výnimkou nebol ani Košický hrad na Hradovej pod tunajšou výhliadkovou vežou. Hradová má názov po hrade, to je isté. Isté nie je, kedy hrad vznikol. Obdobie jeho vzniku je zahalené ani nie tak tajomstvom, ako nedostatkom písomných zmienok pred 13. storočím. Tých neskorších je dosť.
Poistka bezpečia mesta
Dobyť hrad znamenalo pre útočníka dobyť všetko, čo len bolo možné: bohatstvo, moc, územie. Pre ochrancov znamenalo "byť na hrade" zabránenie týmto snahám a poskytnutie bezpečnosti na tom území, ktoré ochraňovali, v tomto prípade Košiciam. Nebezpečie číhalo zo všetkých strán aj na obchodné karavány. Tie často prepadávali dokonca aj vojaci z kráľovských hradov, aby ich ozbíjali. taký zbojnícky zvyk zaviedol palatín Omodej z rodu Abovcov, zástupca kráľa, po panovníkovi prvý muž, ktorý vládol na východnom Slovensku (ako Matúš Čák na západnom). Nejeden kupec, čo vyšiel s nákladom tovaru smerom na Spiš do Poľska, len čo opustil košické teritórium, stal sa obeťou zlodejov v kráľovských vojenských mundúroch. Ozbrojenci, lúpežníci rytieri, prepadávali aj furmanov s tovarom pre košický trh. Aj pre toto Košičania pripisovali veľký význam obrane a opevneniu mesta proti uzurpátorským spôsobom a snahám. Tomu slúžil aj ich hrad.
Nikdy, v žiadnych zachovaných dokumentoch sa neuvádzal ako kráľovský a nikdy žiadnemu feudálovi nepatril. Kto ho vybudoval do podoby mohutnej stavby s niekoľko metrov širokými múrmi trojhrannej veže, slúžiacej na obranu, i kruhovej veže, aj mohutného opevnenia, za ktorého štyri metre hrubými múrmi mohla vydržať dlho aj najpočetnejšia vojenská posádka, to sa nevie. Tento typ stavby bol neobvyklý u feudálnych obytných hradov. Najstaršie vyobrazenie Košického hradu je vo Viedenskej obrázkovej kronike z čias pamätnej bitky pri Rozhanovciach. Iluminátor kráľovskej kancelárie ho znázornil ako štvorhranný mohutný objekt s vyčnievajúcimi vežami. Košickí mešťania považovali Hadovú za poistku svojej bezpečnosti, za niečo, čo "zdupľovávalo" aj obrannú schopnosť mesta a jeho bezpečnosť.
Nešetrili peniazmi
Na mestské opevnenie ani na údržbu a financovanie hradu, čo bolo zakotvené aj v mestskom nariadení Košičania peniazmi nešetrili. Niektorý košický mešťan zomrel bez závetu, jeho pozostalosť rozdelilo mesto na tri časti. Z nej dve išli na opevnenie a objekty Košického hradu. Zvyčajne však aj prvú časť určili na verejnoprospešné ciele.
Hrad bol obrannou dominantou Košíc, pod ktorou mali Košičania záhrady a vinice. Dnes nieto po nich ani stopy, hoci vinice boli vôkol Košíc od Opátskeho cez Červený breh až po Vyšné Košice, kde bola aj Hradová. Dnes si nevieme predstaviť, že na týchto miestach, kde je napr. Dojčenský ústav, botanická záhrada, boli rozmiestnené nepriateľské vojská a vrhali ničivé strely na mesto pod sebou a že ich útoky odrážali kanónmi práve z Košického hradu. Z doterajšieho výskumu sa usudzuje, že hrad bol asi skôr ako osídlenie Košíc a že siahal až do Ťahanoviec, kde je zvyšok múru.
Zámena s hradom Sokoľ
To, že Košický hrad upadol do zabudnutia, pripisuje historik prof. Halaga aj mäteniu odbornej a laickej verejnosti zamieňaním s hradom Sokoľ. V 30. rokoch minulého storočia uverejnil profesor zemepisu Martinka svoje predstavy o tom, že hrad na Hradovej sa volal Sokoľ, a že písomné údaje o Sokoli sa vzťahujú na Hradovú. Dokladá to aj údajmi o kráľovských poľovačkách. Tie v tamojšom revíri určite boli, lebo hrad bol kráľovským majetkom. Prechádzal z jedného majiteľa či užívateľa na druhého, ktorý ho dostal za verejné služby od kráľa a o ktorý prišiel, ak sa panovníkovi spreneveril. Sokoľ bol však jeden hrad a na Hradovej druhý.
Vzájomná rivalita
Medzi obidvoma územiami patriacimi k hradom, boli vymedzené hranice. Je známe z dokladov, že Košičania chceli dostať to vlastníctva Sokoľ, aby zabránili jeho opakovanému darovaniu nejakému feudálovi, ktorý sa neštítil zbojstiev, narušovaniu hraníc Košíc, poškodzovaniu majetku. Košičanom sa podarilo dostať Sokoľ do dražby a ponáhľali sa v roku 1421 s jeho zbúraním. Lenže mocnejší bili iní rivali. Okolo 40. rokov 15. storočia videli uhorskí magnáti v Hradovej objekt, ktorý ich ohrozoval. O tom sa presvedčili aj počas dvojmesačného obliehania. Vojská boli umiestnené po celej západnej strane od Šibenej hory po Červený breh. Čo nedokázali zbraňami, to urobili "vyšším" príkazom, podľa ktorého mal byť Košický hrad na Hradovej zdemolovaný v roku 1445 pod dohľadom Juraja Pozgonyho. Ešte dlho pretrvávala spomienka na hrad v ústnom podaní aj v moderných dokumentoch o jeho nezničiteľnosti vojskom, keď sa v kúpno-predajných zmluvách pre lepšiu identifikáciu uvádzalo: "pod horou zbúraného starodávneho hradu Košice".
* Najluxusnejší hotel na území Slovenska bol košický Schalkház
Pred plesovou sezónou mali tancmajstri plno už v novembri
Aké to len boli bály v košickom Schalkháze! Aj potom, keď ho premenovali na Slovan.Hovoria mu teraz "starý Slovan". Odvtedy, ako ho zbúrali, takej sály v Košiciach niet a hádam ani nebude. "Je ho škoda" - spomínajú skôr narodení Košičania, ktorí v ňom ako mladí pretancovali nejednu plesovú sezónu a v jeho kaviarni prečítali spústu novín pri dobrej káve.
Krédo majiteľov: dobré meno hotela
Bol to v tom čase naozaj najluxusnejší hotel na území Slovenska. Jeho zakladateľom bol v roku 1873 Leopold Schalkház, kaviarnik a obchodník s vínom. Po ňom prevzal jeho správu syn Leopold. Hotel mal v celom Uhorsku dobrý zvuk nielen čo do ubytovacích služieb, ale aj vynikajúcej kuchyne. Vysokú úroveň mali aj kaviarenské služby a jeho salóniky - modrý, ružový, sála veľká ako jazdiareň. Slúžili aj ako kultúrno-spoločenské centrum. I napriek zmenám jeho majiteľov si udržal svoj názov až do roku 1945, kedy ho premenovali na Slovan.
Leopold Schalkház ml. bol predsedom Spolku hoteliérov, hostinských a čašníkov. Čašník, ktorý u neho pracoval - František Schubert, bol zase predsedom košického Spolku čašníkov. Obaja sa dostali do zoznamu významných košických osobností. Po všetky roky existencie Schalkházu išlo jeho majiteľom o šírenie dobrého mena hotela, reštaurácie a kaviarne. Košickí seniori radi spomínajú na podujatia v ňom, na koncerty, divadelné predstavenia, bály, na nedeľňajšie posedenia pri káve a novinách, po dopoludňajších bohoslužbách a korzovaní s rodinou po Hlavnej.
Bol pre každého
"Schalkház bol pre každého" - spomína nestorka košických klobučníčok pani Budešová. "Mali tam plesy spolky, živnostníci, učitelia, mestskí úradníci, štátna správa aj samospráva, mládež. Plesovú sezónu tradične ukončili cigánskym bálom. Večerné šaty si vtedy dávali šiť. Mnohí, aj dobre situovaní muži si požičiavali smokingy, fraky, cylindre, dámy róby najmä ak išli na viaceré plesy. Karnevalové masky si požičiavali u Festyovej, ktorá mala aj veľký výber plesových toaliet, kožušníci kožuchov, lebo každá dáma sa chcela hoci aj nie vlastným popýšiť. Šperky požičiavali klenotníci."
Tancmajstri a ich školy tanca mali už v novembri obsadené kurzy pre mládež, v decembri i začiatkom januára pre vážených košických úradníkov a honoráciu. V rýchlokurzoch ich naučili základy tanečných krokov noviniek, aby nezostali na parkete v hanbe. V Košiciach bolo niekoľko vynikajúcich známych učiteľov tanca. Jedným z nich bol Karol Kinszky, ktorý usporadúval kurzy tanca od roku 1876. Bol majiteľom tanečnej školy na Hlavnej č. 20 a ako člen správnej úč. spol. hotela Schalkház poriadal kurzy v jeho sále. Boli známe aj ako "škola pre telesnú kultúru, ktorá bola stále plná. Popularite sa v tom istom období tešil tanečný majster Jozef Köhegyi, ktorého žiaci a žiačky sa prezentovali svojím tanečným umením aj na vystúpeniach v divadle. Tanečný majster Anton Mayer sa vo vlastnej tanečnej škole venoval najmä výuke spoločenského tanca a poriadal kurzy aj v Prešove a Jágri. Špičkou medzi tancmajstrami bol Arpád Révész, choreograf divadla v Košiciach. V svojej škole vo Vitézovom dvore vyučoval novinky spoločenského tanca z Paríža pred plesovou sezónou. Dostal dokonca ponuku na miesto profesora baletu na akadémii v Paríži.
Na ples sa dali ľudia odvážať vtedajšou osobnou "taxislužbou" - kočmi. Koče mali "parkovisko" na terajšej Roosveltovej, odkiaľ sa zboku vchádzalo do Schalkházu na plesy. Hostia, ktorí tam boli ubytovaní, chodili spredu, z Hlavnej. A potom prepuklo to, na čo dnes starší nostalgicky spomínajú.
* Mestskí radní proti vodovodu a kanalizácii
Cesta pokroku nebola vždy jednoduchá. I v takých prípadoch, keď išlo ani nie tak o technickú vymoženosť, ale o hygienickú nevyhnutnosť - zavedenie vodovodu a kanalizácie. Že postačia studne a žumpy v takom meste, akým boli Košice v roku 1898, kedy bol podaný návrh mestskej stavebnej komisie na zabezpečenie hygieny, to tvrdili členovia mestského zastupiteľstva. Argumentovali tým, že to budú vyhodené peniaze, ktoré sa dajú využiť na niečo iné. Aj v roku 1903 protestovali proti inštalácii ako veci nepotrebnej pre občanov. V marci toho istého roku na mimoriadnom zasadnutí mestského zastupiteľstva však jeho členovia zmenili názor a 45 hlasmi proti 43 rozhodli v prospech veci, ktorá mala stáť vrátane dláždenia a úpravy ulíc 3 milióny korún. S výstavbou sa začalo v roku 1905, po piatich rokoch rozhodovania a dvoch rokoch prípravných prác.
Voda mala byť privedená do vodovodu z 83,8 percenta z prameňov a z 16,2 percenta zo studní. Počas výstavby vznikli spory s dodávateľom kanalizačných prác pre jeho neodborný prístup, takže mesto muselo zmeniť firmu, ktorá zabezpečila projekt do konca roku 1907. Počas výstavby sa menila výdatnosť prameňov, s čím sa nepočítalo a boli problémy s čistením vody z Hornádu. Po inštalácii vodovodu do domov začali ľudia plytvať vodou, takže proti nadmernému plytvaniu sa museli zaviesť vodomery, ale aj obmedzenia spotreby aj s pokutami pre jej nadmernosť. Na jednu osobu a deň pripadlo v roku 1908 50 litrov vody. So zavedením vodovodu a kanalizácie a s nimi súvisiacimi úpravami ulíc a ich vydláždením sa zlepšila aj čistota verejných priestranstiev. Začali polievať ulice, zanikli žumpy pri verejných budovách, skultúrnila sa prevádzka reštaurácií, hotelov a kultúrnych zariadení. Podľa správy z roku 1912 bol vodovod zavedený do 3695 bytov v 1572 budovách, v 85 obchodných miestach a 693 dvoroch, 79 percent vody spotrebovali domácnosti, 12 percent verejné budovy, zvyšok na hygienu mesta a hasenie požiarov.
Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
