Prijali dieťa obhryzené potkanom, so syfilisom i s polámanými rukami

Deti nechcené. Deti odhodené. Deti ako celospoločenský problém riešený štátom. Takto možno definovať drobizg nachádzajúci sa ústavnej starostlivosti štátu. V Detskom domove a Domove sociálnych služieb na Hurbanovej ulici (zaužívanejší je "Červený breh") sú umiestnené bábätká, ktorých sa ich mamtky zriekli, len čo prišli na svet. Ale sú tu aj deti, o ktoré sa rodičia nedokázali postarať, deti s rôznymi postihnutiami i deti, čakajúce na adopciu.

Drvivá väčšina týchto detí, až 98 percent, je rómskeho pôvodu. Z tých zanedbateľných dvoch "bielych" percent by bolo možné na prvý pohľad dedukovať, že sociálna situácia "nerómov" je celkom priaznivá. Že takmer neexistujú "biele" krkavčie, či od alkoholu závislé matky, alebo matky v existenčnej kríze...

Nie je to však celkom tak. Absencia "bielych" detí v detskom domove je zásluhou adoptívnych rodičov. A tí majú záujem len o deti so svetlou pokožkou. "´Biele´ zdravé dieťa ide na adopciu v priebehu mesiaca," hovorí riaditeľ domova JUDr. Štefan Jutka. O rómske deti taký záujem nie je. Genetika je veľmi silná, aj keď dieťa vyrastá v prostredí detského domova, určité zvyklosti u neho zostávajú.

Deti si vyberať nemožno

Detský domov na Hurbanovej ulici je zariadením ústavnej výchovy pre stovku detí do šiesteho roku života. Pre Košičanov je skôr známy ako Dojčenský ústav. Pod týmto názvom z minulosti funguje už 41 rokov. Polovicu všetkého maloletého osadenstva domova tvoria deti s postihnutím mentálneho a fyzického charakteru.

"Kapacitne nepostačujeme situácii, ktorá je v tejto oblasti na východnom Slovensku. V rámci kraja máme viac ako stovku detí, u ktorých už prebehlo rozhodnutie súdu o ústavnej výchove, ale nie je ich kde umiestniť. V podstate by sa už jeden veľký detský domov naplnil len s deťmi čakajúcimi na umiestnenie," poukazuje riaditeľ na veľký problém východu, zapríčinený početnou rómskou skupinou i slabým sociálnym zabezpečním ľudí. Na západnom Slovensku je situácia opačná. V Bratislave je problém detské domovy zaplniť.

"Základným naším cieľom je, aby sa tieto deti dostali naspäť do biologických rodín na základe rozhodnutia súdu, k adoptívnym rodičom alebo do pestúnskej starostlivosti," vysvetľuje JUDr. Jutka. Od momentu, kedy sa matka dieťaťa zriekne, je kedykoľvek pripravené na adopciu. Stáva sa, že o takéto dieťa prejavia záujem jeho príbuzní (tety, starí rodičia). Týmto rodinným väzbám sa pri adopcii dáva prednosť.

Úrad práce sociálnych vecí a rodiny vedie zoznam ľudí, ktorí sú potencionálnymi rodičmi. Musia však splniť určité podmienky. Pracovníci overujú ich psychologickú i ekonomickú stránku. Keď v hodnotení obstoja a v poradovníku sa dostanú na prvé miesto čakateľov, úrad im ponúkne dieťa, ktoré je práve voľné. Nie je možné, aby si dieťa vyberali z viacerých.

"Máme mnoho detí, ktorých rodičia sú neznámi," pokračuje JUDr. Jutka. "Keď matka opustí dieťa, nechá ho na ulici a odcestuje do zahraničia, tak jej totožnosť nikdy nezistíme. Noví rodičia sa niekedy chcú dozvedieť, z akej rodiny to dieťa pochádza. Veľakrát však o tieto informácie záujem nemajú. Vychádzajú skôr z údajov zo zdravotnej karty a pri staršom dieťati z pohľadu psychológa." Je vraj lepšie o rodičoch nevedieť. Spoliehať sa v tomto prípade možno len na vlastné pocity, veď záruka neexistuje ani pri vlastných deťoch...

O počerné má záujem zahraničie

Deti, pre ktoré sa v priebehu pol roka nenájdu adoptívni rodičia na Slovensku, sa dostávajú do zoznamu Centra medzinárodnej adopcie v Bratislave. "Musíme im predložiť materiály dokumentujúce vývoj a súčasný stav dieťaťa. Obsahujú lekársku správu a video na ktorom je nafilmovaný jeho vývoj, ktorý sa každý druhý mesiac aktualizuje."

Ide v drvivej väčšine o rómske deti. Zahraničným záujemcom o adopciu počernosť ponúkaných detí nevadí. Predsa len majú iný pohľad na život, veď na rozdiel od nás, nežili dlhé roky v izolácii od okolitých štátov a na multikultúrnosť sú zvyknutí viac. "Napokon, keď tu prišli Taliani, veľký rozdiel medzi nimi a našim dieťaťom nebol..." Traja bývalí ústavní zverenci sú vo Filadelfii, jedno dieťa je v Kanade, dve vo Francúzsku a ďalší traja v Taliansku. "Z Francúzska tu prišli rodičia, ktorí si už jedno dieťa adoptovali z Číny a jedno chceli naše." Detský domov zaraďuje do náhradnej rodinnej starostlivosti v priemere 16 až 18 detí ročne.

Sú aj také, ktoré boli na základe súdneho rozhodnutia odobraté zo svojej rodiny z ekonomického alebo iného dôvodu. Ak rodičia majú toľko veľa detí, že o ďalšie sa už nedokážu postarať, alebo sami nemajú kde bývať, alebo má dieťa také zdravotné postihnutie, ktorému nedokážu zabezpečiť výchovu vo svojich podmienkach. Domov má k dispozícii odborný personál - rehabilitačné sestry, špeciálnych pedagogických pracovníkov i psychológa. "Ak sa dieťa dostatočne fyzicky zmobilizuje a dá dohromady, vraciame ho do biologickej rodiny," vraví riaditeľ.

Zďaleka nie všetky deti sa darí umiestniť k adoptívnym, alebo biologickým rodičom. Pochopiteľne, o zdravotne postihnuté deti záujem nie je. V zmysle zákona č. 305/2005 z roku 2005 budú tieto deti umiestňované do tzv. profesionálnych rodín. "Takáto rodina si do svojej domácej starostlivosti zoberie do opatery niekoľko detí a za to dostáva plat," objasňuje riaditeľ. "Opatrovatelia by mali mať určité vzdelanie, stredoškolské alebo vysokoškolské s pedagogickým zameraním. Je obrovský problém nájsť takýchto ľudí. Záujemcov o takéto zamestnanie je u nás veľmi málo, pretože je to skutočne ťažká práca. Ide o hyperaktívne ťažko zvládnuteľné deti alebo mentálne a fyzicky postihnuté."

Profesionálny rodič je zamestnancom detského domova, ale svoju prácu vykonáva doma. Má všetky povinnosti i výhody klasického zamestnanca nárok na dovolenku, nemocenské. "Zákon predpokladá, že v roku 2007 detí do jedného roka by nemali byť umiestnené do zariadenia ústavnej starostlivosti. Snahou do budúcnosti je detské domovy v terajšej forme zrušiť."

Maximálne tri

Ako nám riaditeľ prezradil, profesionálne rodičovstvo je finančne "zaujímavé" až pri viacerých deťoch. Jeden rodič môže mať tri deti, resp. manželia šesť. To je však aj konečné číslo, pretože jeden človek nemôže fyzicky a psychicky výchovne zvládnuť viac detí. Okrem toho sa takáto možnosť zamestnania ľahko môže zneužívať. Zo zahraničia sú známe prípady, keď profesionálna opatrovateľka držala svojich zverencov zavretých v klietkach. "My takéto rodiny nemáme. Niektoré detské domovy už s tým skúsenosti majú. Ale boli s nimi značné problémy. Doriešená nie je ešte praktická realizácia zákona v praxi. Mnohokrát si ľudia myslia, že to zvládnu, ale po čase zistia, že výchova takýchto detí je dosť zložitá."

Ústav na Červenom brehu je jediný v Košickom kraji, ktorý poskytuje starostlivosť deťom do jedného roka. Preto je aj jeho vybavenie špecifické. V takzvanej mliečnej kuchyni sa päťkrát denne pripravuje pre dojčatá strava za dodržania prísnych hygienických podmienok. Detské fľaše, cumlíky, prádlo je potrebné sústavne sterilizovať. Ďalšie špeciálne vybavenie potrebujú deti s psychickým a fyzickým narušením. Sú tu umiestňované deti, ktorým prostredníctvom dialýzy vymieňajú krv osem hodín nepretržite. Deti, ktoré prijímajú potravu cez hadičku i také, ktoré sa vôbec nehýbu.

Ústavní zverenci sú vychovávaní k pravidelnosti, dennému režimu a zásadám platiacim v spoločnosti. Keď dovŕšia tri roky a majú samostatné hygienické návyky, začínajú navštevovať škôlku. "Výchovné ciele sú pretavené do mesačných plánov, v rámci ktorých vychovávatelia, zdravotné sestry a opatrovateľky s deťmi nacvičujú rôzne úkony. Od chytania predmetov, loptičky, hrkálky až k určitej koordinácii pohybov. Naše deti vystupujú na rôznych akciách, teraz idú tancovať v programe občianského združenia Úsmev ako dar."

Pracovať v detskom domove si vyžaduje určité povahové a charakterové vlastnosti. Vychovávateľky, zdravotné sestry a opatrovateľky musia byť obdarené veľkou mierou trpezlivosti a lásky. "Nepovedal by som, že je to práca, ale skôr, že to je poslanie. Mnoho žien si naše deti natoľko obľúbi, že si ich berú k sebe na víkend, alebo sviatky." Je pochopiteľné, že medzi vychovávateľkami a ich zverencami sa vytvárajú aj bližšie vzťahy. Veď aj medzi týmito deťmi sú také, ktoré sú milé, šantivé, hravé. Spievajú, do každej hry sa aktívne zapájajú. "Naším pracovníčkam dovolíme, aby si ich brali domov, pretože je to pre dieťa spestrenie jeho života. Keď príde naspäť, je trochu ťažšie zvládnuteľné, pretože si rýchlo zvykne na to, že ´vonku´ bolo stredobodom pozornosti a páči sa mu to. Keď sa vráti a je opäť ´jedno z deviatich´, je nespokojné."

Šokujúce prípady

Personál domova musí mať občas silný žalúdok. Neraz dáva "dokopy" deti v totálne zúboženom stave. Prichádzajú sem zavšivavené, zablšené, s telíčkom samá chrasta i so svrabom. Po hygienickej očiste ide okomžite na izolačku, aby sa zistilo, či nemá nejakú prenosnú chorobu. Z Čane im napríklad policajti doniesli dieťa, ktoré malo nohy poobhrýzané od potkanov. Dostalo sa k nim aj týrané dieťa, ktoré malo polámané obe ruky. V podobnom stave ešte dnedávna prichádzali aj deti z Vodárenskej ulice.

"Máme sifylitické deti, ktoré sa s chorobou už narodili. Liečime ich, ale úplne vyliečiť sa tieto deti nedajú. Ťažké prípady sa k nám dostávajú z Trebišova." K opusteným detičkám prichádzajú v domove všelijako. Zrieknu sa ich rómske ženy alebo študentky už v pôrodnici. Niektoré nájdu pred vchodom do ústavu. "Nedávno nám tu nechala tri deti ich stará mama, pretože matka deti opustila."

Deti z detských domov nie sú dostatočne pripravené pre reálny život. Ako by aj mohli, keď so o nich stará tím pracovníčok a všetko dostanú bez námahy. Jedlo im donesú i odnesú a aj poriadok urobí niekto iný. Tento systém ich k samostatnosti veru nevedie. "V rámci transformácie detských domovov realizujeme projekt, ktorý by mal deti lepšie pripraviť do reálneho života. Preto sme našu starú kotolňu prerobili na satelitný domček, v ktorom žije 10 detí. Nazývame ich skupinou rodinného typu. Tieto deti musia žiť tak, ako iné deti v domácnosti." Učia sa pomáhať, vykonávať činnosti, ktoré by museli robiť, keby žili v normálnych rodinách. Keď vyrastú budú si musieť uvariť, poumývať za sebou riad, chodiť na nákupy a sami hospodáriť so svojimi vychovávateľmi.

Deti na Červenom brehu po materiálnej stránke nestrádajú. Dostanú všetko, čo potrebujú. Chýba im však to, čo im takéto zariadenie dať nemôže. Citovú potrebu dieťaťa totiž dokáže naplniť iba rodič. Počet zverencov a striedanie osôb na službách to neumožňuje. Na jednu opatrovateľku pripadá deväť detí. "Ona sa nestačí otáčať, aby ich ustriehla, nie ešte to, aby sa každému jednému osobitne venovala, zobrala ho na kolená. Dotyk dieťaťu proste chýba. Ináč im nechýba nič. Čo sa týka materiálnej a zdravotnej starostlivosti, myslím si, že ani moje deti takú určite nemali."

Súčasnou filozofiou štátu je zredukovať finančné prostriedky, ktoré sú vynakladané na starostlivosť o sociálne odkázané deti. "Ja som toho názoru, že povinnosťou štátu je starať sa o školstvo a sociálne odkázané deti. V krajinách kde sa to pustilo zo štátnych rúk, to nikdy dobre nedopadlo," upozorňuje JUDr. Jutka.

Či sa nám to ako daňových poplatníkom páči alebo nie, štát by sa o tieto deti postarať mal, ak nechceme čeliť ešte väčšiemu problému ako je tento. Ak týmto opusteným deťom spoločnosť nezabezpečí výchovu, "vychovajú" sa sami. A budeme mať v uliciach viac malých a neskôr i dospelých kriminálnikov.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári