Českého herca Pavla Zedníčka desí predstava, že by namiesto herectva stál od večera do rána pri nejakom stroji

Veľké fúzy mi narástli preto, lebo som bol lenivý sa oholiťFúzy a veľký ´frňák´ sú poznávacím znamením českého herca Pavla Zedníčka. Rovnako aj

Veľké fúzy mi narástli preto, lebo som bol lenivý sa oholiť

Fúzy a veľký ´frňák´ sú poznávacím znamením českého herca Pavla Zedníčka. Rovnako aj dobrá nálada, ktorú si vždy zabalí do príručnej batožiny, aby ju mal poruke. S úsmevom a v dobrej nálade si našiel čas aj na rozhovor s nami, keď do Košíc zavítal spolu s kolegyňou Janou Paulovou. V rámci Českých dní prišli pobaviť tunajšie publikum šteklivou hrou "Bez předsudků".

S hrou Bez předskudků sa dvojica hercov predstavila aj za veľkou mlákou v New Yorku, košické predstavenie však bolo prvé pred slovenskými divákmi. "Všade doteraz sme sa stretli s rovnakým úspechom. Je to dané asi tým, že táto hra je veľmi dobre napísaná, aj keď musíme priznať, že oproti talianskej pôvodnej verzii sme ju museli dosť upraviť. Bolo to totiž až príliš pikantné. Táto hra však hovorí o večnej téme - vzťahu muža a ženy, ktorá je zaujímavá pre puberťákov a aj pre dôchodcov," nazdáva sa P. Zedníček.

Veľmi si pochvaľuje to, že partnerkou mu je v tejto hre J. Paulová a nie celkom na škodu je, že na javisku sa nachádza aj posteľ. "No to viete, že posteľ je dobrá vec a nie je na škodu. Neležíme v nej počas celého predstavenia, veď by to ani nešlo. Ale musím sa priznať, že keď trebárs máme niekde zájazdové predstavenie a prídeme na javisko skôr, tak si ľahneme do tej postele a oddychujeme."

Dobrý oddych pred predstavením si P. Zedníček neodoprie. "Napríklad v Košiciach nám neostalo nič iné, ako si pred predstavením na chvíľu ľahnúť, lebo nám tu v hoteli prichystali husu s lokšami, kapustou a knedlíkmi. K tomu ešte zákusok a už som mal pocit, že prasknem. To predsa treba poriadne pretráviť v posteli," smeje sa herec. Vraj patrí medzi labužníkov, keď je však hladný, zje hocičo. "Len mi prosím neservírujte červy, ktoré sa hýbu na tanieri..."

Na východ sa vždy teší

P. Zedníček naposledy Košičanov rozosmial pred približne troma rokmi. "Tu na východe vždy bolo skvelé publikum, na ktoré sa tešíme. Stále viac a viac sa však obávam toho, či Slováci úplne rozumejú všetkým slovám, ktoré používame. Pre mňa je slovenské publikum kamarátom. Nemám však rád, keď sa hovorí o Čechoch a Slovákoch oddelene. Pre mňa neexistujú žiadne hranice a to sa pritom o mne často hovorí ako o Moravákovi žijúcom v Prahe. Je pravda, že som sa narodil na Morave, no nerád ľudí takto delím."

Trochu ho však mrzí to, že tak ako sa jemu spred očí strácajú slovenskí herci, tak sa aj on stráca slovenským divákom. "Je to úplne iné, ako keď sme spolu nakrúcali filmy, seriály a inscenácie, keď sme mali spoločnú televíziu. Niektorí vaši herci hrajú v českých filmoch, inak sa nám však strácajú z myslí..."

P. Zedníček si zahral v množstve filmov, popularitu mu však priniesla najmä televízia. Či už prostredníctvom množstva seriálov, v ktorých sa objavil, alebo vďaka populárnej súťaži Kufor, ktorú dlhé roky uvádzal. "Televízia je ´mocná čarodejka´, ktorá dokáže divy. Keď ste na obrazovke každý mesiac či týždeň, dá sa povedať, že divákom leziete do kuchýň a obyvačiek, ste akoby ich sused, ich ďalší člen rodiny. Televízia je zdrojom zábavy, no dôležité je to, čo v nej ľuďom ponúkneme. Lebo všetky tie programy ako Big Brother či VyVolení sú iba o úpadku kultúry. Som z toho smutný a dúfam, že sa to obráti k lepšiemu."

Za reláciu Kufor, vďaka ktorej sa stal veľmi populárny, je vďačný. "Nikdy som nemal chuť si na to zanadávať. Robili sme to takmer 12 rokov raz do mesiaca a bola to celkom dobrá zábava. Samozrejme, že súťažiaci museli aj čosi vedieť, ale viac-menej sme tam iba blbli... Nebolo to o veľkých peniazoch ale o srande. Keď mi to ponúkli, povedal som si - veď ja také čosi neviem. Skúsili sme to však a celkom to šlo. Našli sa mnohí takí, ktorí mi vraveli - čo to robíš, si predsa herec a moderuješ televíznu súťaž. Pozrite sa však, čo všetko dnes herci v televízii uvádzajú..."

Nie všetko môže byť geniálne

Televíznu zábavu v posledných rokoch najmä v Čechách doslova zaplavili seriály. "Seriálové herectvo je náročné na čas, keď sa raz začne nakrúcať, tak to trvá veľmi dlho. Ak sa však seriál vydarí, tak to človek robí s chuťou. Musím však povedať, že veľa seriálov sa ´podarilo nepodariť´, ako to s úsmevom nazývam a že pri mnohých som si o nich myslel, že budú vydarené, ale už si to nemyslím... Je to síce ´blbé´, keď sa to nevydarí, no ale nemôže byť predsa všetko geniálne."

Spomedzi tých vydarených si P. Zedníček rád spomenie na seriál Arabela se vrací. "Tam som si zahral dedka, ktorý je vlastne bábätkom. A úplne najlepší seriál, ktorý som robil, sú podľa mňa Chobotnice z druhého poschodia. Zaujímavý bol aj Malý pitaval z veľkého mesta. Ten som robil takmer hneď, ako som začal hrať. Ale musím povedať, že napríklad Nováci, ktorých sme aj s Janou Paulovou robili pre Novu, tak to už nebolo ani zďaleka ono..."

Chobotnice z druhého poschodia sú vydareným seriálom o dvoch nezbedných potvorkách z prapodivnej hmoty. "Je skvelé, že sú stále také populárne a pravidelne ich reprízujú. Najmä teraz pred Vianocami i počas sviatkov. Mňa iba teší, že prostredníctvom tohto seriálu som sa dostal do takej spoločnosti vydarených vianočných programov ako je Mrázik, S tebou ma baví svet či Tri oriešky pre Popolušku. Teraz počas Vianoc budú možno hrať aj niektoré z rozprávok, v ktorých som si zahral a musím priznať, že nakrúcanie rozprávok je jednou z najlepších filmárskych prác. Vždy je to pohodička a veľká zábava a ja si rád zahrám nejakého pašeráka alebo lúpežníka..." Počas sviatkov sa však zrejme rozprávkam, v ktorých účinkoval, bude P. Zedníček vyhýbať. "Veľmi nerád sa totiž vidím na obrazovke... Keď už som prinútený sa na seba pozrieť, tak to iba vtedy, keď si potrebujem film pozrieť, aby som zistil, čo som počas nakrúcania spravil dobre a čo naopak zle."

Dcéra sa vybrala v otcových šľapajách

Keď pred časom P. Zedníček uvádzal televízny program Ptákoviny, ako hosť sa po jeho boku objavila i jeho dcéra Lucia. "Dnes už má druhé dieťatko a našťastie to vyzerá tak, že showbiznis ju nezláka, ale že jej stačí hrať v divadle. Najprv som ju aj od toho divadla veľmi odhováral - keď mala 15 rokov, tak som jej vyhovoril to, aby šla študovať na konzervatórium. Potom neskôr to však už nešlo a ona sa rozhodla pre divadlo. Čo už, je dospelá, nech si robí, čo chce..."

Samotného P. Zedníčka k herctvu a divadlu vraj viac-menej priviedla náhoda. "Chodil som na kožiarsku priemyslovku v Zlíne a tam sme mali divadelný krúžok. Dosť ma to začalo baviť, dokonca som začal chodiť na hodiny k jednému hercovi a prihlásil som sa do brnenskej Janáčkovej akadémie. Vravel som si - nevezmú ťa, tak sa nič nedeje a predstavte si - oni ma vzali... Som vďačný za to, že to všetko nakoniec takto dopadlo, veď ja si ani len neviem predstaviť, čo by som dnes robil. Možno by som robil v nejakej fabrike na spracovávanie koží a od večera do rána stál pri nejakom stroji... Bŕŕ. Hrozná predstava."

Našťastie sa P. Zedníček upísal herectvu. Už počas štúdií na vysokej škole hral v Divadle na provázku, neskôr pokračoval spolu so svojimi kamarátmi a kolegami Jiřím Bartoškom a Karlom Heřmánkom v Činohernom studiu v Ústí nad Labem, spoločne nastúpili id do Divadla na zábradlí a v roku 1992 založili Divadlo Bez zábradlí, no krátko na to sa každý z nich vybral svojou cestou.

Poznávacím znamením P. Zedníčka, vďaka ktorému si ho s nikým nespletiete - iba ak so slovenským hercom Mariánom Zednikovičom - sú jeho fúzy. "Ono mi to nejak narástlo a ja som bol lenivý sa holiť. Je to vlastne pre mňa aj akási spomienka na deda, lebo ten nosil celý život fúzy. On si ich však aj vykrúcal a na noc si zakladal takú pásku, aby u pekne stáli do hora. Ja tie svoje mám už dlho a som s nimi spokojný. Občas ich musím kvôli filmu ´zhodiť´, ako naposledy, keď som nakrúcal film Kúsok neba. Vtedy ma ľudia na ulici nespoznávali - vraveli si, ten veľký frňák poznáme, ale kde sú fúzy..."

P. Zedníček uznáva, že to, ako vyzerá, sa neraz podpísalo pod to, akú rolu v divadle či filme dostal. "Viete, s takýmto nosiskom a fúzami napĺňam predstavy o šoférovi náklaďáku alebo o robotníkovi vo fabrike. Othella by som si asi zahrať nemohol, aj keď jeden nikdy nevie, či by sa nenašiel najaký režisér, ktorý by mi takúto rolu ponúkol. V Bratoch Karamazovcoch som hral aj s tými mojími fúzami a dokonca s dlhými vlasmi. Poniektorým kritikom sa to nepáčilo, ale herectvo musí byť koniec-koncov o tom, čo a ako dokážete zahrať a nie o tom, ako vyzeráte." Divákom však v pamäti utkvel najviac práve ako šofér - sanitkár v sérii fimov o Básnikoch či ako vodič kamióna v Chobotničkách z druhého poschodia.

Popularita našťastie nikdy P. Zedníčkovi nepriniesla negatívne zážitky. "Väčšinou sú na mňa ľudia milí. Spoznajú ma, usmejú sa... Nájdu sa však aj takí, ktorí vravia - vy herci, vy nič nerobíte, iba zarábate veľké peniaze... No keby to bola aspoň pravda... Nájdu sa kadejakí ľudia, ja sa však nemôžem sťažovať a väčšinou sú reakcie ľudí na mňa príjemné."

Ťažko si predstaviť, že by tomu mohlo byť inak, lebo P. Zedníček pôsobí veľmi priateľsky a veselo. Rovnako ako jeho prezývka, ktorá sa na neho pred rokmi doslova nalepila a pod ktorou ho poznajú jeho priatelia ale aj fanúšikovia - Čmaňa. "Bolo to poriadne dávno, vari v Brne na JAMU, keď sa raz na mňa môj dobrý kamarát Bolek Polívka zadíval a povedal mi - Čmaňa. Mirek Donutil sa ho pýta - ty počuj, prečo si mu povedal Čmaňa? Bolek to zdôvodnil svojrázne - veď sa na neho pozri, to je celá Iva Janžurová. Tým to zhaslo a od vtedy som proste Čmaňa," dodal P. Zedníček s úsmevom.

Dátum narodenia: 1. november 1949

Znamenie: Vodnár

Miesto narodenia: Hoštice - Heroltice

Ukončené vzdelanie: JAMU v Brne

Rodinný stav: rozvedený, dcéra Lucia

Relax: dobré jedlo

Výber z filmovej a televíznej tvorby:

2005 Ona je žena, seriál

2005 Kousek nebe

2004 Strážce duší, seriál

2004 Jak básníci neztrácejí naději

1997 Lotrando a Zubejda