Intímne partie mu posype púdrom, zvyšok tela natrie bejby krémom

Medzi najčastejšie práce, vykonávané Slovákmi v zahraničí, patria rôzne robotnícke zamestnania, starostlivosť o deti či brigády pri zbere ovocia. V posledných rokoch však pribúda aj opatrovanie starých a nevládnych ľudí. Je to práca, o ktorú domáci väčšinou záujem nemajú. Slováci však áno. Jedným z nich je aj Marián Šoltés, ktorý v Nemecku pracuje ako ošetrovateľ od júla tohto roku.

"K tejto práci som sa dostal vďaka debaty s kamarátmi. Opisovali mi, čo to všetko obnáša nakontaktovali ma na košickú agentúru, ktorá to zastrešuje," začína svoje rozprávanie 29-ročný Marián. Do Nemecka sa mu veľmi nechcelo, plánoval sa vrátiť do Prahy, kde pracoval päť rokov. Ale keďže je typom akčného človeka, ktorému nič nerobí problém, povedal si, že to skúsi.

Keď vystúpil na železničnej stanici v meste Obermainsbach, mal veľké nutkanie vrátiť sa späť. Sám sebe sa čudoval, čo tam robí... Ako si mohol trúfnuť ísť pracovať do Nemecka, keď neovláda nemecký jazyk. Marián sa v Košiciach učil tri roky nemčinu, ale to mu vraj nepomohlo. "Keď na mňa spustili svoju bavorčinou a ja som nič nerozumel, dvakrát jedno mi nebolo. Manželku môjho budúceho pacienta som nejakým spôsobom poprosil, nech rozpráva pomalšie a nech nehltá koncovky. Okrem toho je veľký rozdiel medzi rozprávaním mladého Nemca a 80-ročného dedka. Rozumel som len ich gestikulácii."

Slováci sú však šikovní, raz-dva sa oťukajú... Marián výnimkou nebol. Jazyková adaptácia mu netrvala dlho (tri mesiace), dnes sa už so svojou nemeckou rodinou v pohode dorozumie. V čase voľna sa poctivo učil nemčinu pre samoukov.

"Práca ošetrovateľa starých ľudí závisí od zdravotných problémov toho ktorého človeka. Je to individuálne. Niektorí sú immobilní, iní čiastočne chodiaci. Ten môj je ležiaci, s chorobou pľúc, pravú stranu tela má ľahko ochrnutú, ale nedokáže ju používať." Marián tvrdí, že má šťastie, lebo sa dostal do rodiny inteligentných ľudí. Jeho pacient je bývalý starožitník a manželka lekárka-kardiologička. Berú ho rovnocenne a Marián sa tam cíti takmer ako doma. Vie, čo kde majú, akým šekom čo platia a dokonca aj kde ich majú uložené. Vládne medzi nimi dôvera, ktorá sa postupne vybudovala. "V agentúre nám neodporúčali nadväzovať žiadné citové vzťahy. Ale to sa ťažko realizuje. Starká a starký si ma obľúbili a aj ja ich."

Denný režim

Mariánov denný režim v Nemecku je nasledovný: ráno vstávajú okolo 9. hodiny a ten, kto je hore skôr, pripravuje kávu i raňajky všetkým. Väčšinou je to Marián. "Nie je to v mojej náplni práce, ale predsa nebudem čakať, kým mi 75-ročná žena spraví raňajky. Kým sa ona osprchuje, mám to hotové."

Po raňajkách nasleduje pravidelný ceromoniál imobilného pacienta - očista tela v leže na posteli. "Dám si návleky na ruky, utieram ho na mokro, vyšúcham a potom nasucho. Pretieram mu všetko," smeje sa Marián. "Musím, pretože tam ´dolu´, má zavedený kateter. Ale odporné mi to nie je. Starký si z toho sám robí srandu a hovorí, že sa mu každých desať rokov zmenšuje o jeden centimeter a že už je taký malý, že keď prídem nabudúce, bude z neho žena."

Potom Marián namastí pacientovi celé telo krémom, keď ho bolí noha, tak mu ju masíruje. Intímne partie zasype púdrom. "Treba ho s niečím natrieť, lebo vyschne. Používam ´bejby´ krém. Mimochodom, starký má také hladké telo, že ani ja také nemám." Nasleduje holenie a potom dedka ho posadí, aby mohol pozerať televízor, alebo ho s invalidným vozíkom vynesie pred dom do záhrady.

"Sedieť ho dávam vždy, keď je to možné. Chcem aby vdržal čo možno najdlhšie. Pretože ak už bude len ležať, to nebude dobré... Už keď vidím, že sa mu nechce sedieť ´mignem´ do kuchyne umývať riad, aby som sa na niečo mohol vyhovoriť, prečo ho nedám ležať. Snažil som sa mu to vysvetliť a on si je vedomý, že je to pre neho dobré." Marián naučil starkého poďakovať, poprosiť a pozdraviť po slovensky i maďarsky. Učia sa navzájom.

Obed väčšinou varí Marián, pretože keď je starký obriadený, nevydrží len tak nečinne sedieť. Je vyučený kuchár-čašník a varenie ho baví. "Neviem nič nerobiť, musím so sebou stále narábať. Tak idem variť a oni sú len radi. Chutí im všetko, čo navarím. Moja pani, tak ju nazývam, bola najviac prekvapená z granadírskeho pochodu. Nevedela si predstaviť, ako môžu chutiť cestoviny a zemiaky spolu. Veľmi radi majú aj spišské pirohy. A odkedy ochutnali lečo, tak za ním ´šalejú´."

Mariánov pacient konzumuje jedlo dosť komplikovane. Pravú ruku používať nemôže, pretože ju má ochrnutú a neovládateľne mu "skáče". "Preto som ho naučil jesť ľavou, ale aj to je problém, lebo mu na nej chýba ukazovák a prostredník. Okrem toho som ho naučil ľavou rukou podpisovať šek, pretože pravou to bolo hrozné."

Po obede majú starkí pravidelnú siestu do tretej hodiny. Potom pijú čaj, ku ktorému si dávajú zákusok. Aj ten upečie Marián. "Baví ma skúšať nové recepty. V podstate sa tam ďalej zdokonaľujem vo svojej profesii."

Po večeri si zvykne s nimi posedieť a "podiškurovať" pri fľaši červeného vína. Spoločne riešia krížovky, starký lúšti a Marián kolónky vypisuje. Večerná hygiena pozostáva z umytia sa nad lavórom.

Všetky tieto bežné denné úkony, znamenajú pre Mariána neustále dvíhanie starkého z postele na invalidný vozík i špeciálnu toaletu, uspôsobenú tak, aby tento úkon mohol opatrovateľ vykonávať čo možno najľahšie. "Väčšinou ho pri ´tom´ obriaďuje starká, ja ho len posadím na to WC, ktoré vyzerá ako stolička, pod ktorou je vymeniteľné vedro."

Táto práca si vyžaduje človeka s dobrou fyzickou kondíciou. Marián mal istú dobu problém so zápästím, pokiaľ si ruka na túto záťaž neprivykla a pokiaľ si nenašiel spôsob, ako ju pri dvíhaní starkého čo najmenej prepínať. "Ruka ma veľmi bolela. Cítil som šľachy aj kosti," ukazuje na pravé zápästie. "Už som ani varešku nevládal držať v ruke. Neviem si predstaviť, že by to mala zvládnuť žena. I keď viem, že to robia. Zrejme majú len úplne ležiacich pacientov, ktorých polohujú. Ale aj to je samozrejme veľká záťaž na chrbticu."

Napriek tomu, ho táto práca viac vyčerpáva psychicky. Tvrdí, že toto zamestnanie je len z 20-tich percent o fyzickej stránke, zvyšok je psychológia. "So starkými je treba vedieť vychádzať, veľakrát vytušiť, čo potrebujú a prispôsobovať sa. Keď ráno vstanem so zlou náladou, tak doma tomu môžem nechať voľný priebeh. Tam nie. Tam sa človek musí kontrolovať, byť usmievavý aj keď mu niekedy do smiechu nie je. Nie som tam od toho, aby som bol nervózny."

Denne si Marián musí viesť evidenciu o zdravotnom stave starkého, kde si zaznamenáva čas a úkon, ktorý s ním prevádzal. Je to preto, aby kolega, ktorý ho bude striedať, vedel, čo sa zo starkým dialo. Keď ma voľno, stále si niečo nájde, s čím sa zamestná. Porúbe drevo na záhrade, učí sa nemčinu, prezerá si knihy z domácej knižnice. "Majú tam toľko kníh, že sa v nich hrabem, hoci tomu vôbec nerozumiem. Ale sedieť len tak, nedokážem."

Navštívil Mníchov, videl hrať bayern

Mesto kde "Mariánova rodina" býva, Obermainsbach, sa nachádza blízko Regensburgu. Je to malé mestečko ktoré by sa skôr dalo nazvať väčšou dedinou. Veľké možnosti na trávenie voľného času Obermainsbach neposkytuje. Nachádza sa tam len malá krčmička, do ktorej si občas zájde pokecať s čašníčkou z Čiech.

Regensburg bol založený Rimanmi a v 19. storočí sa stal jedným z najdôležitejších miest Nemecka. Dnes sa radí k najkrajším. Pozoruhodné je historické centrum, kde hlavne počas teplých dní ľudia radi sedia na terasách reštaurácií a kaviarní. Obyvatelia Regensburgu kladú dôraz na kvalitu a osobitosti. "Je tu množstvo malých obchodíkov a remeselnícke cechov, kde si dá kúpiť napríklad originálny klobúk či voňavé mydlo. K miestnym špecialitám patria rôzne druhy údenín a mäsových výrobkov." Najtypickej stavbou pre Regensburg je dóm sv. Petra, unikátna gotická stavba. "Ide o najlepší príklad gotického štýlu v Bavorsku (podľa brožúrky). Tie vitráže na oknách boli skutočne obdivuhodné." Nachádza sa tu i najstaršia hudobná škola na svete.

Marián si nemohol nechať ujsť príležitosť navštíviť aj hlavné mesto Bavorska Mníchov, vzdialený od jeho dočasného nemeckého bydliska 120 km. Okúsil aj atmosféru futbalového zápasu Bayernu Mníchov. "To sa nedá porovnať so zápasmi na Slovensku."

Vo všeobecnosti Nemcov veľmi v láske nemá. "Keď som pracoval v Prahe, tam ich bolo neúrekom. Len jedli, pili Absint a cirkusovali. A tí môj názor ovplyvnili. Je pravdou, že teraz som si na základe tejto rodiny svoj názor trošku poopravil." Dôvodom je to, že ľudia, ktorí do tejto rodiny chodia na návštevy, sú naozaj dobrí a slušní. Akonáhle vystrčí päty z domu, už to tak nie je. "Mám pocit, že Nemci sa veľmi pretvarujú. Úplne ináč sa ku mne predavači v mäsiarni správajú, keď idem na nákup s mojou pani. Vtedy sú úctiví, ale keď som sám, ich správanie sa otočí o 180 stupňov. Z cudzincov sú zrejme nervózni. So Slovákmi nemajú problémy, skôr s Turkami."

Marián tvrdí, že aj tam medzi ľuďmi vládne závisť a nespokojnosť. Nezamestnanosť stúpa, ľudia sa búria, pretože im štát chce zvýšiť DPH zo 16 na 19 percent. "Nie sú na to zvyknutí a ´šalia´ z toho. Nemajú sa tak dobre ako voľakedy. Určitá časť ľudí áno, ale potom je to tiež o sociálke a živorení."

Nemecký manželský pár si Mariána obľúbil. Možno preto, lebo je k nim zakaždým slušný, úctivý a predovšetkým veselý. "Myslím si, že ma majú radi hlavne kvôli mojej ´papuli´. Vraj som do ich života vlial optimizmus. Ak sa starký pominie, jeho pani chce, aby som zaopatroval aj ju. Má ešte veľa plánov, chce cestovať. Ale ako to bude, to sa uvidí. Ona si je vedomá toho, že je chorá, veď denne berie viac tabletiek ako jej nevládny manžel."

Marián túto prácu bude vykonávať dovtedy, kým o neho bude mať táto rodina záujem. "Toto je asi moja prvá a posledná rodina, pretože to už viac robiť nechcem. Nie je nejaká špinavá robota a ani ponižujúca. Som kuchár, moje remeslo ma baví a k nemu sa aj chcem vrátiť." Viac prácu ošetrovateľa robiť nechce, nie kvôli samotnej robote, ale zrejme preto, lebo sa obáva toho, aký prístup by k nemu mali v inej rodine. Sú mu totiž známe prípady, kedy sa pacienti správali k ošetrovateľom nadradene, opovržlivo a dehonestujúco. "Ak by som sa dostal k takým ľuďom, behom 20 minút som zbalený a išiel by som preč. Radšej sa tomu vyhnúť ako to zažiť, pretože neviem, čo by sa mohlo stať. Možno by som bol agresívny..."

Marián pracuje jeden mesiac v Nemecku a mesiac je doma. Cestovné mu prepláca agentúra. Výšku svojho zárobku nám prezradiť nechcel, pretože interné pravidlá agentúry, mu to nedovoľujú. V každom prípade je však omnoho vyšší, ako by ako ošetrovateľ zarobil u nás.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári