a.ha. Do Košíc pricestoval pred pár dňami s predstavením Mafiánske historky. A kým na televíznej obrazovke pôsobil ako veľký slušák, ako Paula v historkách to poriadne ´roztočil´. Aký je teda skutočný Martin Vanek? Aj o tom sme sa rozprávali pred košickým predstavením v Jumbe.
Diváci vás z televíznej obrazovky poznajú hlavne ako detského zabávača, na divadelných doskách sa teraz prezentujete v predstavení pre dospelých. Čo vám je milšie?
- Je to jedno, či hrám pre detské alebo dospelé publikum, každé treba baviť naplno. Považujem za prirodzené, že keď niekto hrá pre deti, hrá aj pre dospelých v rámci istej duševnej hygieny, aby sa nezbláznil. Je fajn, keď si človek vie od každého - detského i dospelého publika, nechať istý odstup. Potom to môže aj spojiť a funguje to veľmi dobre.
Mafiánske historky sú však príkladom nezlučiteľnosti publika - už len kvôli vulgarizmom, ktoré hra obsahuje.
- Táto hra je úplný odskok od detského publika práve tým slovníkom. Zaujímavé je, že som tak v bežnom živote nikdy nerozprával a priznám sa, že som s tým mal aj dosť veľký problém na javisku. No potom som sa pár dní pred premiérou viezol v bratislavskej MHD, kde nastúpili 14-15 ročné dievčatá a ony s tým problém nemali. Presvedčili ma tak, že to nie je nič nezvyčajné ani strašné a že je to normálna, bežná reč súčasných ľudí. Nielen mladých, ale aj istej vrstvy, o ktorej hráme.
Vás úplne obišlo vulgárne obdobie?
- Úplne. Igor (Adamec, herec a kolega, s ktorým robil aj reláciu Kakao, pozn. redakcie) ma ukazuje ako exota. Lebo som vždy nosil sandále, tesilové gate a prvé rifle som si kúpil až ako 21-ročný. Nikdy som nefajčil, ani na záchode, nepil som alkohol. Ani neviem, kde sa to vo mne nabralo. Možno z rodiny, alebo som bol fakt tak totálne mimo všetkého. Ja sa teraz po rokoch od skončenia gymnázia na stretnutiach dozvedám, že som asi žil nejaký paralelný, virtuálny svet. Až teraz zisťujem, kto kedy s kým, kde sa pilo, kto už vtedy drogoval... A ja som o ničom nevedel. Asi som fakt chodil do inej triedy. (Smiech)
Neboli ste členom žiadnej partie?
- Ja som si vytváral svoje partie. Založil som divadelný krúžok, krúžok pantomímy a našiel som si ľudí, ktorí mi ´slúžili´ na vianočné večierky, na ktoré sme naskúšali rôzne kúsky, donútil som ich spievať, tancovať.
Aj baby ste balili na serióznosť a galantnosť?
- Samozrejme. Hoci baby v tom období berú viac na takých grázlov, ktorí vedia odvrknúť, trošku sa pobiť, vyfajčiť nejakú tú cigaretku. Ale, popravde, necítil som sa mimo všetkých vecí, len som mal svoj svet. No čo vám budem hovoriť - kto z gymnázia by chodil na operu? Tak som musel ísť sám.
A čo teraz?
- Doteraz nefajčím, pijem minimálne. Keď ma svokra minule donútila kúpiť si na Vianoce pivo ku kačke, tak sme dve pivá na Veľkú noc vylievali, lebo ich u nás nemal kto vypiť.
Napriek tomu všetkému ste sa nikdy necítili iný ako ostatní?
- Je to zvláštne, ale nie. My sme boli s Igorom spolužiaci na vysokej škole a je to neuveriteľné, ale ja som za 4 roky v Prahe navypil jediné pivo. Z rečí som vedel koľko kde stojí a aké je a keď som mal chuť, tak som so spolužiakmi povymetal žižkovské krčmy, no ja som tam s nimi sedel vždy so žltou malinovkou. Bol som potom ochudobnený o potýčky s policajtmi, alebo v metre o nebezpečné situácie, ale zistil som, že som o veľa neprišiel. Raz sme totiž šli s Igorom z Malej strany a skupinka už mala svoju hladinku a zažil som značný šok, keď kolega Adamec, ktorý už mal isté promile v krvi, začal chodiť po Karlovom moste po kamennom okraji a mával rukami. Tým, ktorí mali hladinku, sa to veľmi páčilo a smiali sa, no vo mne driemala zodpovednosť a strašne som sa bál. Možno som vtedy urobil zle, že som si tú hladinku nevyrovnal s nimi. (Smiech)
S takými vlastnosťami ste museli byť na vysokej škole hotový ženský ideál. Mali ste zástupy ctiteliek?
- Myslím, že som bol braný ako dosť zvláštny človek, ale na vysokej škole a v divadle nejaké dievčata boli.
Čím vám potom imponovala práve vaša manželka?
- Robil som také amatérske divadlo a všimol som si ju na konkurze, kde sedela a ja som ju strašne nastrašil. A z tohto zvláštneho stavu vzniklo nejaké puto, červík, ktorý hlodal, až kým to neskončilo doma s rodinkou.
Humoristi sú vraj doma tichší a utiahnutejší. Platí to aj na vás?
- Ako kedy. Ale väčšinou som naozaj tichší, utiahnutý, niekedý mrzutý. Človek nemá vždy na veselie a zábavu náladu. No rád si poblbnem s deťmi. Manželka sa na mňa hnevá, lebo to robievam pred spaním a potom je zle.
A situáciu zachraňuje a ukľudňuje potom zväčša ona?
- Nie, nie. Keď som doma, tak okúpať deti a dať ich spať je moja robota. Aj ráno vstávam o šiestej, teraz som to posunul na pol siedmu, zobudím deti, pripravím im raňajky a odnesiem ich do školy a škôlky.
Čo pre vás rodina znamená?
- Bez rodiny sa cítim dosť bezradný a veľmi mi chýba. Keď sme predtým chodili na zájazdy do Mexika, Japonska, tak som sa vždy veľmi tešil, bolo to pre mňa dobrodružstvo. Ale teraz, keď odchádzam na 5-6 dní, už mi veľmi chýbajú a už by som sa s nimi rád podelil o zážitky.
Takže čím dlhší zájazd, tým vyššie telefónne účty?
- Samozrejme. Prvé dni sú ťažšie. Potom si človek zvyká na nové a ku koncu má už zas silnú potrebu podeliť sa o to, čo zažil. Lebo predsa len, inak sa o to delí s kamarátmi, ako s vlastnou rodinou.
Na čo sa najbližšie tešíte?
- Na Vianoce.
Kvôli deťom, alebo aj kvôli sebe?
- Mne vydržalo vianočné nadšenie dosť dlho, 6-7 rokov dozadu som ešte mal pocit, že je to úžasné. Potom prišiel ten čas, že už to nefunguje a musím si atmosféru v sebe vytvoriť umelo. Takže sa už radšej zameriam na deti.
Aký ste, čo sa týka nakupovania darčekov?
- Keď som bol mladší, darčeky som vyrábal, pretože si myslím, že tie sú najvzácnejšie. Ale čím je človek starší, tým viac sa v ňom tvorivosť zabíja. No musím sa aj priznať, že nenávidím obchody a manželka so mnou aj nerada nakupuje, lebo po 10 minútach v nákupnom centre sa strašne potím, začnú sa mi triasť ruky a keď sa obzerá výrobok z každej strany, dokedy má trvanlivosť... Ide ma poraziť. Ale rád obdarúvavam, takže vždy niečo kúpim.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
