Na dosku s kolieskami sa stavajú aj napriek polámaným rukám a nohám

Skejtbording je adrenalínový šport, ktorý má svoje korene v Amerike. Jeho vyznávačmi sú väčšinou deti v dospievajúcom veku. Časť verejnosti vidí skejterov ako mládež, ktorá sa nevie spratať do kože, robí hluk a ničí spoločný majetok, napríklad schody či zábradlia. No sú aj takí, ktorí vidia krásu tohto športu a obdivujú vrtkosť, s akou jazdci "na doskách s kolieskami" zvládajú rôzne prekážky. V Košiciach ich možo denne vídať napríklad pred Bielym domom. Boli sme sa za nimi pozrieť.

Pred budovou magistrátu na Tr. SNP práve "vyčíňa" skupinka skejterov. Chlapci majú dosky na kolieskách doslova prilepené k teniskám. Šikovne sa s nimi kĺžu po zábradlí, skáču z múrika (dosť vysokom aj pre zoskok na pevné nohy) a robia otočky tak grandiózne, ako artisti v cirkuse. Ako to len dokážu?! Vďaka rokom tvrdého drilu.

Dlažba, ktorou je pokrytý areál magistrátu, je zatiaľ najlepším "skejt parkom" v Košiciach. Preto sa tu schádzajú chlapci z rôznych kútov mesta. Ani skejtpark na Sídlisku Ťahanovce neprekonal u skejterov obľúbenosť dlažby pred Bielym domom. Jej povrch brázdia malé kolieska už viac ako jedno desaťročie.

Vadia najmä babkám a dedkom

"Skejtovanie najviac vadí babkám a dedkom, ktorí na nás vrieskajú, alebo volajú policajtov. Nepáči sa im, že tu so skejtmi ´hučíme´ a vraj ničíme dlažbu," hovorí 16-ročný Peter Bandura. Skejtovaniu sa venuje už štyri roky. Techniku jazdy si naštudoval v knihe a skúšal si ju pred blokom kde býva. "Naučenie samotného jazdenia netrvá dlho, ale výskoky som vedel až za pol roka. U každého je to inak a závisí to aj od talentu."

Po zvládnutí základov skejtovania v domácom prostredí na Sídlisku KVP sa Peter odvážil na "pľac" pri Bielom dome. Chodí tu každý deň, hneď po skončení vyučovania na strednej škole. Skejtuje dovtedy, kým nie je tma. Našiel si tu už veľa kamarátov, s ktorými si občas chodí zajazdiť aj do skejtparku v Ťahanovciach.

"V tomto športe sa dá stále zdokonaľovať. Všetko nevie nikto, preto sa skejtovať učíme stále. Trikov je veľa. Základné sú napríklad ´fifty fifty grine´, to je skejtovanie po hrane múrika. Najťažšie sú kombinácie trikov."

Kvalitnejší skejt si chlapci zložia ako bicykel. Náročnejší a skúsenejší skejteri si vyberajú špeciálne dosky z výborného materiálu pozostávajúceho zo siedmich zlepených vrstiev, aby zabezpečili čo najväčšiu pružnosť, pevnosť a ľahkosť. Tá je určujúcim faktorom kvality skejtu a dôležitú úlohu hrá aj pri trekoch, kovových častiach "podvozku", na ktorých sú namontované kolieska. Cena sa pohybuje podľa spracovania či kvality od troch do osem tisíc korún.

Zložené skejty majú tú výhodu, že ak sa doska zlomí, čo sa stáva pomerne často, nahradí sa ďalšou, na ktorú sa použijú treky a kolieska ktoré zostali. Skejteri si dosky medzi sebou predávajú a niektorí ich dokonca majú grátis od špecializovaných obchodov, či firiem, ktorí ich sponzorujú.

"Doska sa môže zlomiť hneď, keď sa nejaký skok nepodarí. Túto mám asi štyri mesiace a je to dosť dlho. Priemerne mi vydrží tri mesiace. Doteraz som ich polámal asi 20. Ak k tomu pripočítame špeciálne topánky určené na skejtovanie, ktoré stoja od dvoch tisíc, tak je to drahý koníček," zrátava Peter. Jeho rodičia sa so synovým nadšením pre skejtbording nestotožnili. Každý deň tŕpnu, či príde domov celý. "Najhorší úraz, čo som pri skejtovaní mal, bol zlomený prst na ruke a rozbitá hlava, ktorú mi zašívali," ukazuje na jazvu na čele. Spadol vtedy pri zdolávani zábradlia na schodoch. Peter je toho názoru, že úrazy sa stávajú pri každom športe a treba s nimi počítať. Pádov sa bojí, ale strach sa snaží prekonať. "Nikto zo skejterov nemal taký vážny úraz, kvôli ktorému by s týmto športom prestal. Baviť ma to bude dovtedy, pokiaľ na to fyzicky budem stačiť."

Skejtujú aj vysokoškoláci

Najstarším pravidelným skejťákom pred Bielym domom je 22-ročný študent 5. ročníka Fakulty elektroniky a informatiky TU v Košiciach Vladimír Ruščin. "Okolie si na moju záľubu zvyklo. No niektorí na mňa pozerajú ako na čudáka, že ma to ešte neprešlo... U mladých to ľudia skôr tolerujú. Prečo? Keď môže hrať futbal 35-ročný chlap, tak prečo by som ja nemohol skejtovať...," zamýšľa sa. Dôvodom je zrejme to, že verejnosť skejbording ešte stále nevníma ako šport, ale ako mladícku pochabosť...

Vlado už vyskúšal mnoho športov od futbalu, cyklistiky, vodného póla až po ping-pong. Ani jeden ho však "nechytil" tak, ako skejtbording, pri ktorom už vydržal osem rokov. Bude ho robiť dovtedy, pokiaľ ho bude baviť a pokiaľ mu to zdravie dovolí. "Vrcholoví športovci v Amerike, napríklad legenda Tony Hawk, má okolo 40 rokov a ešte stále jazdí. No uznávam, že donekonečna sa to robiť nedá, lebo s pribudajúcim vekom pribúdajú aj úrazy."

Na skejtbordingu Vlada fascinuje, že je to individuálny šport, ktorý nemá žiadné pravidlá. So skejtom si môžu chlapci robiť čo chcú, odkukávať prvky i vymýšľať nové. Niektorí chlapci si z neho urobili dopravný prostriedok a vozia sa na ňom aj do školy. "Páči sa mi zdolávanie prekážok. Keď má človek zlý deň, tak sa tu príde medzi kamarátmi zrelaxovať. Počas skúškového obdobia si tu prídem vyprázdniť hlavu od učenia." Chalani jazdia dovtedy pokiaľ nenapadá sneh. Pred dvoma rokmi sem prišli vystrájať krkolomné kúsky ešte aj na Silvestra.

"Najťažšie sa mi učila otočka so skejtom o 180 stupňov," spomína Vlado. Aj u neho sa učenie nezaobišlo bez úrazov. Povytkýnané členky, odreté lakte považuje za klasické skejtboardské úrazy. "Raz pre mňa prišla sanitka. Ťukol som si hlavu o zem. Na chvíľku mi ´vypadlo´ vedomie, ale nebolo to nič vážne."

Vladovi rodičia si na takéto využívanie voľného času už zvykli, ale zo začiatku boli proti. Vadila im nielen finančná náročnosť tohto športu ale aj zvýšené riziko vzniku úrazov. "No, je to stále lepšie, ako sa flákať, drogovať, alebo niečo podobné. Rodičia ma už v tejto záležitosti nesponzorujú, skejtové dosky si kupujem z peňazí, ktoré si zarobím na brigáde." Koľko ich už polámal radšej nepočíta, tipuje, že za sezónu to môže byť aj 14 kusov. Ešteže ho podporuje obchod, ktorý sa zaoberá predajom skejtovej výbavy a poskytuje mu slušné zľavy. "Pre mňa je to spotrebný materál. Medzi nami platí, že radšej zlomiť dosku ako nohu. Keď si to takto povieme, tak za skejtom až tak nebanujeme."

Vlado je sklamaný zo skejtparku v Ťahanovciach. "Ani by som to nenazval skejtparkom, pretože tá U-rampa je o ničom. Rovinu má krátku, je veľmi strmá a preto vyhadzuje. Správca sa o to nestará, celé to tam chátra. Keď dá konečne opraviť prekážku, tak ju opravia tak, že sa na tom skejtovať nedá," znechutene opisuje svoje negatívne skúsenosti.

Podľa Vlada je najlepšia skejťácka plocha pred magistrátom. Je vydláždená a preto si zachováva rovnaké vlastnosti v zime i v lete. Ťahanovská je z asfaltu, ktorý v lete mäkne. Mnohí ľudia si myslia, že skejteri tento verejný majetok ničia. "Už sa tu skejtuje desať rokov a podľa mňa sa to tu veľmi nezmenilo. Nehovorím, že tomu nejako pomáhame, ale žeby sme to až ničili..." myslí si Vlado.

Keďže pred Biely dom chodí Vlado zo všetkých chlapcov najdlhšie, má bohaté skúsenosti s policajtami, ktorí skejterov odtiaľ vyháňali. "Žiaden zákon neporušujeme, preto polícia sem už ani nechodí. Ale donedávna sa nám smiešne vyhrážali, že pošlú oznámenie do školy a že ma vylúčia zo štúdia, alebo že to povedia rodičom." Keď im však povedal, že rodičia o tom vedia už dávno, pretože tento šport financovali, tak policajti odišli s dlhým nosom.

Rodičia ho podporujú

Najmladším skejterom je 13-ročný František Daboczi zo Sídliska KVP. Tento benjamínek nám predviedol také náročné zoskoky z múrika, že sme iba neveriacky vytrieštili oči. To všetko sa naučil za rok. "Dostal som sa k tomu tak, že som na počítači hral skejtbordovú hru. Pozeral som si skejtboardské triky, ako sa robia a chcel som sa to naučiť. A chytilo ma to." Ferko sa v skejťáckych prvkoch zdokonaľuje nielen pred magistrátom ale aj doma, keď pozerá video filmy o skejtbordingu. "Mám rád extrémne športy a toto je jeden z nich."

Ferko je športovec. Okrem skejtovania trénuje aj futbal, ale v ňom veľké ambície nemá. "Hrám v slabšom klube len mestskú ligu. Niekedy som hral za FC, ktoré sa potom premenovalo. Premeškal som šance i dobu a teraz už mám na dobrý futbal veľa rokov," analyzuje svoju situáciu. "A rodičia ma nechceli dať na športovú školu, pretože mi učenie ide dobre. Viac sa naučím na inej škole."

Napriek tomu, že Ferko si na skejte privodil úraz a tri týždne nosil sadru, ktorú mu lekári zložili len nedávno, rodičia proti jeho zábave nič nenamietajú. "Celkom ma v tom podporujú, či už finančne, alebo tým, že ma sem pravidelne odvážajú. Po páde som mal puknuté priehlavkové kostičky. Spadol som na skejte, keď som s ním skákal zo schodov. Mama mi to aj tak nezakázala, pretože keď vidí, že ma niečo baví, tak mi to dopraje. Ja mám dobrú mamu," spokojne hovorí.

Za rok jzadenia polámal Ferko tri dosky. Skejty dostáva od rodičov ako darčeky na sviatky. Súčasnú štvrtú dosku má dokonca zadarmo. Už si ho podchytil podnikateľ zaoberajúci sa predajom skejtbordových vecí. "Ten majiteľ obchodu ma videl na internete, ako som predvádzal na súťaži svoje triky. Odvtedy mi dáva zľavy." Ferkovým cieľom je naučiť sa skejtovať tak, aby mohol jazdiť po rôznych súťažiach a vyhrávať ich.

Má sponzora

Roman Lišivka má 17 rokov a skejtuje od deviatich. "Jazdiť som sa naučil za päť rokov. A možno to bolo aj viac. To sa učí celý život." Aj on si už na financovanie svojej záľuby našiel sponzora, firmu, ktorá vyrába skejtové oblečenie a dosky. "Viackrát som bol skejtovať v Prahe a natočili sme odtiaľ krátky videofilm. Kamarát ho firme poslal, a na základe toho sa firma rozhodla, že ma bude sponzorovať. Za to im ponúkam svoje fotky a videá zo skejťáckych trikov, a oni ich dávajú do časopisov."

Vážnejšie pády mal Roman asi štyri, mal zlomenú nohu i ruku. Rodičia si už na nebezpečný šport svojho syna zvykli. Roman chodí takmer na všetky súťaže, ktoré sa na Slovensku konajú. O akciách sa dozvedá prostredníctvom internetu. Nevynechá ani medzinárodnú skejtbordingovú trojdňovej súťaž v Prahe. "Zatiaľ som sa tam významne neumiestnil, chodím tam však kvôli atmosfére a tiež tomu, aby som odkukával nové triky."

Skejtbording na Slovensku ešte nie je veľmi spopularizovaný a medializovaný, preto aj týchto súťaží je málo. Najrozsiahlejšie sa tejto tématike už rok venuje dvojmesačník Boardlife a internetová stránka www.boardlife.sk, kde sú zvečnení aj košickí skejteri. Tento rok sa aj v Košiciach pri Bielom dome konala súťaž lokálneho významu. Vyhral ju P. Bandura a tretí skončil F. Daboczi. Vlaňajšiu súťaž vyhral V. Ruščin.

Samozrejme, ku skejterom patrí aj "správny" imidž. Majú svoj štýl obliekania, časopisy aj idoly, ktorých úroveň umenia na skejte sa snažia dosiahnuť. Patrí k nim napríklad Danny Way, ktorý skočil z helikoptéry priamo na U-rampu. Oblečenie je vytvorené tak, aby chránilo ohrozené partie, napríklad kolená a aby umožňovalo voľný pohyb. Nohavice by preto mali byť o pár čísiel väčšie.

Najfascinujúcejšie na skejtbordingu je, že oproti iným športom, nemá žiadné pravidlá a ani limity. Nie je k nemu potrebná telocvičňa ani tréner. Dá sa prevádzať na každom tvrdom podklade. Kedykoľvek, keď má človek chuť. A ako sme postrehli, učí chlapcov trpezlivosti a usilovnosti. Bez týchto vlastností sa totiž náročné skejtbordové kúsky zvládnuť nedajú.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári