Krompách hovorí, že ku hraniu sa dostala ako slepé kura k zrnu. Prihlášku na Akadémiu umení - Fakultu dramatických umení v Banskej Bystrici si podala zo srandy a prijali ju. Je najmladšia z piatich súrodencov (dvaja nevlastní) a priznáva, že v detstve ju otec trochu rozmaznával.
Hrať ste začali ešte na vysokej. Vašou prvou úlohou bolo stvárnenie Anjela v muzikáli Na skle maľované. Aký je váš vzťah k muzikálom?
- Muzikál je náročný, lebo tam musí herec zvládnuť spev, choreografiu a aj hovorené slovo. Skĺbiť to nie je ľahké. Muzikály sa mi však páčia a rada by som si v nejakom ešte zahrala.
Prečo ste sa rozhodli skúsiť práve divadelné dosky v DJZ v Prešove?
- Prihlášku do „dejezetka" som si poslala ako poslednú. Za to sa naozaj hanbím. Páči sa mi tu však a som rada, že som sa rozhodla práve takto. Stalo sa to vlastne tak, že pán Javorský prišiel na jedno predstavenie do Banskej Bystrice. Zoznámil ma s ním jeden môj profesor, pán Javorský mi dal ponuku a ja som ju prijala. Nájsť prácu v tejto oblasti naozaj nie je ľahké - z celého ročníka z vysokej školy máme internú zmluvu s divadlom len ja a Miki Macala. Máme veľké šťastie.
Prišli ste do nového kolektívu, kde ste nikoho nepoznali. Povráva sa, že herečky nie sú k sebe práve najpríjemnejšie. Stretávate sa s ohováraním a závisťou?
- Keď sme sem prišli na otvorenie divadelnej sezóny, cítili sme sa v novom prostredí cudzo a neisto. Hneď si nás však všimli novinári a ako prvá z kolegov k nám prišla Ľudka Dutková, neskôr sa pridali aj ostatní kolegovia. Dobre vychádzam s mnohými herečkami, sú to kolegyne a kamarátky. Rada si nechám poradiť od Jitky Kriškovej. Trochu mi pripomína mamu. Možno to bude aj tým, že moju mamu hrá aj v najnovšej hre Víchor v konároch sasafrasu. Myslím, že si k sebe otvárame navzájom cestu.
Myslíte si, že vám v divadle bude chcieť niekto podrážať nohy? Ako sa budete brániť?
- Či mi niekto bude podkopávať nohy, neviem. Ak sa tak stane, budem to riešiť konfrontáciou z očí do očí. Som priamy človek. Keď to bude potrebné, budem aj kričať. Som síce malá, (Janka má 1,58 m - pozn. aut.) ale viem zvýšiť hlas (smiech).
Divadlo je o hraní, o prežívaní. Akú úlohu by ste však nechceli hrať za žiadnych okolností?
- Nikdy som nad tým nerozmýšľala. Už som hrala aj postavu, kde som sa musela viac odhaliť. Trvalo to len chvíľu, ale trochu som sa hanbila. Po čase som však zistila, že tá postava si to vlastne ani nevyžaduje a už som sa k tomu nevrátila. Bolo to v hre Dušana Cinkotu Pikový kráľ.
Do divadla ste prišli naraz so spolužiakom z vysokej Mikulášom Macalom zo Spišskej Novej Vsi. Považujú vás v divadle za mladú krv, ktorá divadlo trochu omladí?
- Áno je to tak. Vedenie divadla aj starší kolegovia sa vyjadrili presne v tomto duchu.
Dosť často vás vídať práve s Mikim....
- To je pravda, dobre si rozumieme, sme niečo ako brat a sestra. Bývali sme spolu na privátoch, ale ak narážate na to, či spolu chodíme, tak nie. V divadle sme však už milencov hrali. V skutočnosti to však nehrozí.
Vo westerne Víchor v konároch sasafrasu stvárňujete divošku a provokujúcu krásku. Pri nedávnom rozhovore ste mi povedali, že táto rola vám sadla ako uliata. Znamená to, že aj v skutočnosti rada provokujete?
- Či som provokujúca, neviem. Skôr temperamentná a tvrdohlavá, ale s mierou. To mám asi po svojom ockovi. Keď mám pravdu, tak sa za ňu bijem a presviedčam o nej. Viem však aj ustúpiť, som aj citlivá. A po mame som cieľavedomá. To je strašná kombinácia.
Je prešovské divadlo posledná zastávka vo vašej kariére? Nechceli by ste vyskúšať prácu v televízii?
- Vyskúšala som už aj dabing a baví ma to. Boli to menšie seriálové postavy. Aj keď pripúšťam, že vo filme by som si zahrala veľmi rada. Na Slovensku je však takýchto príležitostí málo. Momentálne sa však chcem venovať divadlu. Som tu pre divákov a chcem im zo seba odovzdať čo najviac.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
