vydavateľstve Prostor pod názvom Jsem, protože musím... Osou knihy je denník, ktorý si ako štrnásťročná začala písať v pracovnom koncentračnom tábore Glöwen pri Wittenbergu. Písala ho formou listov otcovi. Naposledy sa videli na osvienčimskej rampe. Bola presvedčená, že sa s ním po vojne stretne. Posledný list napísala 2. mája roku 1945 v eufórii z čerstvej slobody. Domov sa vrátila sama. Obaja rodičia v tábore zahynuli.
Stretnutie s Katarínou Pošovou zorganizovalo nedávno české centrum. Záujem o rozprávanie tejto nevšednej ženy bol veľký. "Povedala som si, že vaša osobnosť by sa mala v Košiciach objaviť. Stelesňuje totiž práve to čím sú Košice známe a síce multikulturalizmus. Knihu som si prečítala jedným dychom, pretože je to životný príbeh vyrozprávaný tak brilantne, úprimne, pravdivo a takým spôsobom, aký dnes málokedy vidíte. A nechýba mu navyše ani sebairónia a zmysel pre humor a to sa v memoárovej literatúre vyskytuje málokedy," uviedla riaditeľka Českého centra Stanislava Bartošová - Wanatowicsová, ktorá večer moderovala.
Denník pokračuje spomienkami, ktoré zaznamenala novinárka Pavla Frýdlová. Život Kataríny Pošovej odráža premeny 20. storočia strednej Európy. Autorka sa často vracia do detstva, ktoré strávila v Jakabovom paláci. Jej otec Hugo Bárkányi bol známym architektom. "Moji rodičia neboli nejakí veľmi uvedomelí Židia. Nikdy sa u nás židovstvo nepopieralo, ale sa ani nezdôrazňovalo. Ale jednou z prvých košických stavieb môjho otca bola neologická synangóga, dnešný Dom umenia. A potom ešte košická plaváreň. A pretože bola blízko od Jakabovho paláca kde sme bývali, prežila som tam každé leto," spomínala pani Pošová, ktorá dnes žije v Prahe, kde pôsobí ako tlmočníčka z maďarčiny, prekladateľka a filmová novinárka.
Dlhé roky tlmočila českým hercom, ktorí hrali v maďarských filmoch. A za veľký dar považuje príležitosť spoznať veľké herecké mená ako Mari Töröcsik, Jozef Kroner alebo Jiří Menzel. "Vždy som si hovorila, že budem raz robiť uvádzačku v kine, aby som mohla vidieť všetky filmy viackrát. A potom som sa dostala do televíznej a filmovej tvorby a zo dňa na deň som začala robiť vedúcu výrobného štábu. Štyridsať rokov som potom tlmočila na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch. Bola som pestúnkou maďarských delegácií, lebo vtedy málokto z hercov alebo filmárov vedel po anglicky. Moja profesia bola veľmi žiadaná," hovorí pani Pošová a dodáva: "Prežila som koncentrák a ako štrnásťročná som si do denníka zapísala - Som, pretože musím... Napriek všetkému som prežila nádherný život. Mala som vždy viac šťastia ako rozumu."
Autor: hra
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
