Pri čistení elektrického mlynčeka prišiel o prsty na pravej ruke
S Jánom Kaliničom sme sa stretli u neho doma. Keď som zazvonila pri bráne bloku, prišiel mi otvoriť vzrastom síce pomenší, ale čulý a usmievavý človek. ´Poďte ďalej´, pozval ma. Sprvu som si myslela, že do bloku ma pustil niekto z rodiny. Až v byte sa predstavil - som Ján Kalinič. Chvíľku som ostala zarazene stáť. Tento človek prevzal od primátora ocenenie pri príležitosti životného jubilea - 60 rokov? To je neuveriteľné. Viac ako 45 rokov by som mu nehádala...
Písal sa rok 1975, keď mladík Janík brigádoval na Aničke. Čistil elektrický mlynček. Na to, že je pod prúdom, akosi všetci pozabudli, pretože medzitým vypadla elektrina. Zrazu sa dodávka elektriny obnovila a došlo k tragédii. Mlynček Jánovi vtiahol do svojich útrob takmer všetky prsty na pravej ruke.
"Veľa si z tragédie nepamätám, pretože som omdlel a prebral som sa až v nemocnici," vraví J. Kalinič. "Len z počutia viem, že ma niekto naložil do auta a odviezol k lekárom. Stalo sa mi to dopoludnia, z narkózy som sa prebral o ôsmej večer. Keďže som mal sádru, najprv som si myslel, že som prišiel o celú ruku. Keď som sa dozvedel, že nemám len prsty, v tej chvíli som sa potešil, že ma zo zla postihlo to menšie. Neuvedomil som si, že táto tragédia je už navždy, že mi nové prsty nenarastú..."
Dôsledky naplno začal vnímať až neskôr. Vtedy ho to dosť zlomilo, pretože predsa len bol ešte mladý a už taký hendikep. Najradšej zatváral oči, aby nič nevidel. Pred životom sa však ujsť nedá, a tak sa musel znovu všetko učiť odznova. Učesať sa, umývať, obliekať. Pomaly, pomaličky, ako malé dieťa. Dnes mu to už ide takmer bez ťažkostí. Je samostatný a v rukách udrží všetko, čo potrebuje. I svoje pracovné nástroje, teda lopatu, metlu, vrece. Aj preto o prácu ani po úraze neprišiel.
Nevážime si zeleň okolo nás
Kým sa Ján Kalinič začal venovať kvetom, zeleni, parkom a robí to už 29 rokov, absolvoval v Spišskom Štiavníku záhradnícke učilište. Rozhodol sa tak preto, že mal od malička rád kvety. Najprv pracoval v košických Komunálnych službách a už tam dostal do vienka starostlivosť o parky na Hlavnej ulici. Neskôr síce prešiel pracovať do Záhradníckeho a sadovníckeho podniku, ale miesto jeho pôsobenia sa nezmenilo. Opäť to bola Hlavná ulica.
Akí sme my, ľudia, ku parkom a k prostrediu okolo nás? Podľa J. Kaliniča zväčša zlí. Vandali. "Poprevracané koše, vyhodené smeti, kvety povyhadzované z váz alebo polámané, zničené kríky," vyratúva, čo všetko vedia ľudia urobiť. "Už sa stalo, že smetné koše vhodili ´siláci´ do fontány za divadlom. V takej chvíli si veru i trošku ponadávam, pretože ich musím z fontány vytiahnuť, čo pre mňa nie je najľahšie."
Ján Kalinič zatiaľ osobne s nikým nemal problém. Nie je konfliktný typ, i keď palicu pre istotu na obranu máva pri sebe. Človek nikdy nevie... "Aj tí, čo sa radi predvádzajú, mne dajú pokoj. Možno i preto, že keď začnú dobiedzať, poviem im: ´keď sa vám niečo nepáči, dovidenia...´"
J. Kalinič denne "nabehá" niekoľko kilometrov. Ráno začína čistenie v parku na Moyzesovej ulici, to je jeho prvá "štácia." Potom zbaví nečistôt park pozdĺž električkovej trate na Štúrovej. Odtiaľ sa presunie do dvoch parkov na Hlavnú ulicu, potom do Mestského parku, a keď mu ostane čas, zaskočí i do parku pred poliklinikou Sever. Na starosti má tiež pomník sovietskych vojakov na Námestí osloboditeľov. Hoci do práce by mal nastúpiť ráno o šiestej, niekedy na neho natrafíte už o pol piatej ráno, lebo chce, že kým sa prebudia prví Košičania a vykročia do nového dňa, nech ich už v parkoch privítajú čisté chodníky a zeleň bez papierov a odpadkov. "Na ranné vstávanie som už tak zvyknutý, že som hore skôr, ako zazvoní budík. Vlastne, ani by som ho nepotreboval, už som naučený vítať deň s kohútmi. Všetko je to zvyk."
Párkrát sa stalo, že v smetných košoch našiel dámske i pánske peňaženky, nemých svedkov vyčíňania "dlhoprstých". Na tráve zase objaví povaľujúce sa igelitové vrecúška po feťákovi. "Pred rokmi sa mi stalo, že keď som prechádzal okolo jazierka v Mestskom parku, policajti práve vyťahovali telo mladej utopenej ženy. A pri múriku potom našli jej veci. Vtedy aj mňa, rovnako ako zvedavcov, z Mestského parku poslali preč. Upratať som mohol, až keď polícia odišla."
J. Kalinič patrí k nášmu mestu asi tak ako Dóm sv. Alžbety. Najmä starší ľudia v ňom vidia i radcu, a tak sa mu veruže stane, že ho niekto pristaví a spýta sa, ako ošetrovať ten či onen kvietok, aby sa mu dobre darilo. Najradšej má park za divadlom. Ten mu najviac prirástol k srdcu. I keď väčšina ľudí sa najradšej pristaví v parku s hrajúcou fontánou. "V tom mojom parčíku sa dokonca aj rozprávam s kvietkami, i keď inak túto teóriu vraj lepšieho rastu kvetín neuznávam. Podľa mňa to neplatí."
Zima, vietor a chlad ho neodradia
Byť vonku, medzi zeleňou, mu nevadí. Naopak. Keby sa dalo, možno by si na Hlavnú ulicu aj posteľ presťahoval, len aby vždy všetko stopercentne stíhal. Aj preto je o ňom známe, že Hlavná ulica je jeho druhým domovom.
"V zime vstávam niekedy o druhej," prezrádza. "To preto, aby som o tretej, štvrtej už pobehoval po parkoch s metlou a lopatou. Najmä vtedy, keď sneží, som doma nespokojný. Chcem byť v teréne čo najskôr, pretože keď sa sneh chodcami udupe, ťažko sa dáva preč. No kým je čerstvý, sypký, ide to celkom dobre."
Hoci sú zasnežené chodníky ešte neupravené, on po nich dokáže šikovne cupkať, ešte ani raz sa nepošmykol a nepadol na zem ako vrece zemiakov. "Dávam si pozor," tvrdí J. Kalinič, ktorému treba ešte dva roky potiahnuť, a mohol by sa odobrať do starobného dôchodku. "Keď mi zdravie vydrží tak ako teraz, neviem, či nebudem robiť ďalej. Veď doma sa od nudy zbláznim a aby som robil poriadok okolo nášho bloku ráno od štvrtej, neviem, či by mi to susedia prepáčili," rozosmial sa J. Kalinič. O úpravu bloku sa stará i teraz. Záhony s kvetmi, to je jeho. Pravda, keby neboli niektorí ľudia zlí. "Nasadil som pred blok viaceré pekné kvetiny, no povyťahovali ich. Prečo? Neviem?
J. Kalinič je svojím spôsobom človek - samorost, pretože sa venuje naozaj len čisteniu parkov. Inak sa o nikoho a o nič nezaujíma. Napriek úrazu, ktorý ho obral o prsty na pravej ruke, mal šťastie, že od malička bol ako keby obojručný, a tak nebolo až také ťažké naučiť sa veľa úkonov ľavačkou. Vetrovku na zips si síce nevie zapnúť, ale s gombíkmi si poradí. Topánky však nosí také, kde nie je šnurovanie, lebo pri mašličke mu prsty pravej ruky predsa len chýbajú.
"Zatiaľ to mám dobre, o mnoho vecí, vrátane varenia, sa stará mama. Má síce problémy, bolia ju nohy, no ešte mi vládze oprať, vyžehliť," pochváli maminu starostlivosť. "Vlastnú rodinu som si nezaložil. Nejako som nevedel nájsť tú pravú. Asi to bude tým, že podľa mňa kvety boli krajšie ako ženy, ktoré som stretol. Alebo, že by to bolo tým, že o kvety som sa vedel lepšie starať ako o prípadnú partnerku...? A tak sa mojou partnerkou stala metla," zažartoval si na svoj účet. Rodinu však má, lebo okrem mamy má sestru Magdu a jej deti boli aj jeho deťmi. Keď mal čas, rád sa s nimi hral a šantil.
Či prší, sneží, fúka, padajú krúpy, jemu je to jedno. Počká, kým spadnú na zem najväčšie kvapky a potom už berie do ruky vrece, lopatu a metlu, aby pokračoval v práci. "Zatiaľ ma skutočne nič nezastavilo. Hoci som stále vonku a v Košiciach je počasie všelijaké, ešte ani raz som nebol chorý. Zrejme mi prospieva, že skoro vstávam a veľa počas dňa chodím. Takže ani tú moju šesťdesiatku necítim."
I na dovolenke upratoval
Nesmieme si však myslieť, že Ján Kalinič je len domased. Dostal sa i do kúpeľov v Karlových Varoch, do Jánskych lázní, bol na dovolenke pri mori v bývalej Juhoslávii. Práve tam vraj bola veľká zábava, pretože opaľovať sa ho veľmi nebavilo, a zvláštnu záľubu nevidel ani v tom, aby sa od rána do večera močil v morskej vode.
"Dohodol som sa v jednej reštaurácii, že kým hostia pôjdu na výlet do Dubrovníka, oni, teda personál, si môžu dať pauzu, ja za nich zoberiem šichtu. Aj sa tak stalo. Poupratoval som reštauráciu, pripravil stoly, vysypal popolníky, vyrovnal obrusy. Čosi som zarobil, aj som sám seba uspokojil, že sa iba tak ledabolo nepovaľujem," s úplne vážnou tvárou rozpovedal J. Kalinič vtipnú príhodu. Domácim, teda Juhoslovanom, sa jeho výkon tak zapáčil, že si ho ako brigádnika držali aj počas ďalších dní. "Je mi ľúto, ale bez roboty neviem vydržať. Som zvyknutý pobehovať hore-dolu a stále niečo robiť s rukami. Inak by zleniveli," neodpustil si poznámku na svoju adresu, lebo bez roboty by fakt nevedel žiť.
Elán a pracovné nasadenie potvrdila i pani Helena, mama Jána Kaliniča. Niekedy jej to až lezie trošku na nervy, pretože jej syn je schopný vstávať aj o tretej, len aby včas vyrazil do práce. "Má rád to, čo robí, a má rád kvety. Tá druhá láska je u nás v rodine. I moja mama bola známa vzťahom ku kvetinám. Podobne by som bez nich nevedela žiť ani ja. Veď to vidíte, v byte máme tiež dosť kvetov. O tie sa starám hlavne ja, občas i Janko. On má najradšej tuje, lebo majú príjemnú a oči i dušu utešujúcu farbu po celý rok. A tiež preto, že svojím vzrastom pripomínajú veže." Z kvetov má podľa mamy najradšej orchidee, pretože predstavujú dokonalú, a pritom trochu i tajomnú krásu.
"V podstate všetky kvety a stromy sú krásne," doplnil mamu Ján Kalinič. "Škoda len, že niektorí ľudia si ich nevážia. Rovnako ako sú im ľahostajné naše parky. Keď posedia na niektorej lavičke, hoci blízko je odpadkový kôš, pre nich je ľahšie a jednoduchšie hodiť nečistoty pod seba, teda pod lavičku. Ako zvieratá." Netají, že je mu smutno zo správania sa dospelých, aj detí, ktoré rodičov v mnohom kopírujú. V parkoch potom ostávajú ich vizitky v podobe obalov od džúsov, žuvačiek, keksíkov, lebo príklad si berú hlavne v zlých veciach. Pritom Košice sú také krásne a mohli by byť ešte krajšie, keby... "No nič, nechajme to, ja to po ľuďoch pozbieram, pretože chcem, aby bolo toto mesto skutočne nádherné," dodal Ján Kalinič, ktorý veľmi túži dožiť sa najmenej sto rokov, aby mohol ešte dlhé roky tráviť v parkoch mesta.
Pri príležitosti životného jubilea - 60 rokov - záhradník Ján Kalinič zo Správy mestskej zelene prevzal nedávno od primátora Zdenka Trebuľu Plaketu primátora mesta Košice. Je to ocenenie jeho dlhoročnej činnosti pre toto mesto a lásky ku kvetom, zeleni a Košiciam.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: eb
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
