nebolo v celej republike páru

"Ostatným som siahal sotva po pás, bol som taký americký komper"

"Neďaleko nášho domu v Krásnej stál krížik a vedľa neho bol neveľký pľac, možno dvadsať krát dvadsať metrov, tam som sa učil hrať futbal. Kdeže tráva, čistý kameň to bol. Nechty na nohách som mal celé skopané. Handrovú loptu som naháňal bosý, tak ako väčšina kamarátov. O kopačkách sa nám ešte ani len nesnívalo. Otec mi kúpil prvé trampky. Dodnes sa presne pamätám, čo mi povedal, keď som si ich obul a chystal sa ísť hrať futbal: Ptačku, dze idzeš? Poc tu a daj dolu trampky!"

Veru, trampky boli na sviatok, nie na futbal. "Ten sme často hrávali aj v obyčajných topánkach. Prvé kopačky som mal, až keď som nastúpil za krásnianskych dorastencov," spomína dnes už šesťdesiattšesťročný František Šnýr na svoje futbalové začiatky.

Odvtedy pretieklo Hornádom a dolu Krásnou ešte veľa vody, kým z neho vyrástlo krídielko, ktorému na futbalových ihriskách v celom Československu nebolo páru. Sám vraví, že ostatným spoluhráčom siahal sotva do pása, ale sotva sa našiel taký obranca, čo by s ním držal krok, keď sa s loptou na nohe pustil do šprintu. Činovníci košickej Lokomotívy veľmi dobre vedeli, prečo ho chcú mať iba pre seba. A "Jastrab" bol železničiarskym farbám verný celých dvanásť rokov.

Otec bol vyučený drevár, na šichty chodieval do Piloimpregny v Krásnej a mal sa čo obracať, aby uživil ženu a štyri deti. "Ťažko sa vtedy žilo. Voľakedy na valale ženy nerobili. Mama bola domáca, neskôr aj obe sestry, Alžbeta i Anka. Brat Janko bol stavbár, dlhé roky robil v Prefe. O futbal nemal záujem, zato mňa to vždy na ihrisko ťahalo. No otec chcel aby niekto pokračoval v jeho šľapajách, túžil mať aj zo mňa drevára," dal sa jeho mladší syn do štúdia na drevárskej priemyslovke v Liptovskom Mikuláši.

Futbal tam však nezabudol hrávať a po návrate domov rýchlo zapadol do krásnianskeho mančaftu. "Hrávali sme v prvej A-triede a boli to veru veľké zápasy, s Košickou Novou Vsou, Valalíkmi. Ľudí okolo ihriska vždy plno, veď na futbal sa išlo hneď po kostole. A bez poriadnej bitky sa to nikdy nemohlo skončiť. Ja som sa však nikdy nebil, stále som ušiel. Raz v Poproči sa po zápase strhla veľká mela a tak som sa bál, že som sa vyškriabal až na vrch veľkej skládky uhlia, čo bola našťastie hneď vedľa ihriska. Tak som si zachránil kožu."

Tú rýchlosť vraj zdedil po otcovi. "On nešportoval, ale občas sa s kamarátmi z dediny o niečo stavil a nemal v behu konkurenciu. Ja som vedel stovku za 10,6 či 10,7 sekundy," že by s ním možno mal čo robiť aj legendárny československý šprintér Vilém Mandlík. "Mnohokrát ma potom lákali k atletike, najmä Dušan Dubový, výborný košický šprintér, ale atletika nebola pre mňa zaujímavá."

Do mesta, na prvý veľký zápas, sa dostal, keď mal desať. "To ma krásnianski parobci vzali na futbal, na starú Jednotu. Ani peneži na lístok som nemal. Akurát na eklektričku. Do Barce sme išli pešo a odtiaľ, na štadión, električkou. Tak som sa dostal aj na Brazílčanov z Bahie. Oči som otváral, čo robili s loptou pri rozcvičke, ani na zem im nepadla. Pre mňa to boli hotoví kúzelníci. Cez bránu mi pomohol brankár Matis. Bol to veľký futbalista. Robil v autodielni, tam, kde sú teraz hasiči, a s ním aj viacerí chlapci z Krásnej. On bol dielenský majster a oni nakladali štrk na autá. Vďaka nemu sme sa dostali na štadión."

Čo tam videl, skúšal aj doma, a veruže, o pár rôčkov už o ňom vedeli aj tunajšie ligové mančafty. "V Krásnej vyrástlo pár dobrých futbalistov, ale v tom čase ich bolo všade veľa. Taký bol aj môj nerozlučný kamarát Andriš Bednár. Ibaže bol o rok starší. Nechceli sme, aby nás rozdelili a keď mal rukovať, tak som sa prihlásil aj ja, že pôjdeme na vojenčinu spolu. Ja o rok skôr, mal som iba sedemnásť. Vypísal som žiadosť, aj ma zobrali. Mali sme ísť hrať spolu do Olomouca..."

No vlak ešte ani nezahúkal na odchod a Feri z neho vystupoval. "Mal odísť večer o jedenástej. Už sme v ňom sedeli aj s ďalšími brancami a čakali, kedy sa pohne, keď sa pri nás zjavil major Tibor Švábovský, veliteľ vojenskej správy a zároveň dlhoročný člen vedenia Lokomotívy. Že ja nikam nemôžem ísť, že musím vystúpiť a ráno sa mám hlásiť na vojenskej správe." Šikovní funkcionári Lokomotívy mali hotové všetky papiere k tomu, aby malé krídielko z Krásnej získali pre svoje farby.

Bolo to na jeseň roku 1957. A prestup taký, že v Krásnej zaňho dostali jednu loptu a pár obnosených dresov. A mladý Šnýr nástupný plat na Správe čs. dráh 1260 korún. "Na spešninách mi dali celú agendu od Čiernej nad Tisou po Žilinu. Ešte dlho sa trénovalo až po robote, o pol piatej. Vtedy ešte na starom ihrisku na Tyršovom nábreží pri Hornáde, kde je teraz hotel Hutník. Mal som šťastie, že k mužstvu prišiel vtedy tréner Ivanko, ktorý predtým hrával niekde v maďarskej lige. Začal ma stavať a čoskoro som na pravom krídle vytlačil zo zostavy Dr. Lenárta."

Aj keď mal problém udomácniť sa v mužstve, kde sa počnúc brankárom a končiac krídlom hovorilo iba po maďarsky. "Prišiel som na prvý tréning a nerozumel som ani slovo. Všetko sa hovorilo po maďarsky, ešte aj taktika na zápas. Ale nejako som predsa len vždy pochopil ako sa bude hrať. Do dnešného dňa však po maďarsky neviem... Okolo mňa všetko starí chlapi, Ivanko, Greškovič, Nepko, všetci mali najmenej o pätnásť rokov viac. A ja taký sopliak, maličký ako americký komper. Ale mali ma radi, lebo na ihrisku som sa nebál nikoho. Raz, keď sme hrali v Ružomberku a trénoval nás už Fecko ´Ferrari´, príde za mnou po zápase a vraví - keby si videl koľko nôh za tebou vyletelo, čo ťa chcelo skopnúť, isto by si utekal z ihriska."

Šťúple krídlo si razom získalo srdcia fanúšikov Lokomotívy, len otcovi akosi nebolo povôli, že sa tam dal zverbovať. "Bol veľmi naštvaný, že som odišiel z Krásnej. Bola to jeho srdcová záležitosť. Aj som to chápal, človek, ktorý žije v jednej dedine šesťdesiat-sedemdesiat rokov, chce tam aj umrieť. Otec v živote nebol na futbale, ani ma nevidel hrať, ale vždy ma doma vyčkával, bol šťastný, že som prišiel."

O jeho rýchlosti dodnes kolujú medzi starými priaznivcami košickej Lokomotívy legendy. A spomínajú naňho i obrancovia, čo sa mu väčšinou dívali iba na chrbát. "Predbehol som každého, ale boli aj hráči, ktorým som mal problém uniknúť. Napríklad taký Jano Slosiarik, päť rokov som hrával aj proti nemu, keď obliekal ešte dres Slovana. Dodnes sa prekárame, kto bol rýchlejší. Keď tvrdí, že on, tak mu len poviem - veď som ti musel utiecť, keď si ma nekopol. Ale najviac som si užil s Karolom Dobiášom, ten ma furt kopal. Keď sme nastupovali proti Trnave, vždy hral na mňa. Tvrdý bol aj Plzenčan Fero Plass. Ale s každým sme boli veľmi dobrí kamaráti. Nie ako dnes, že s protihráčom si akurát vymeníte dres, a hotovo."

Väčšinou ho skopnúť nestihli. Málokedy sa stalo, že by odkrivkal z ihriska, s vetrom v chrbte dokázal utiecť aj zraneniam. Len keby sa raz nepustil do súboja s Poliakom Oslizlom, bol to veru ostrý chlapík. "Tuším, že to bolo s Wislou Krakow, zlomil mi lícnicu." Hoci bolo Jastraba ledva od zeme vidieť, trúfal si aj na hlavičkové súboje. "Hlavou som dával veľa gólov. Vždy som sa totiž objavil tam, kde bolo treba. Nebál som sa strčiť tam hlavu. Nebol som však nejaký ostrostrelec, nohou som dával väčšinou také ´šuľavé´ góly, že lopta ledva došla do brány." Držal sa vraj starého pravidla, keď nevieš čo s loptou, tak ju kopni na bránu. "Často som mal aj šťastie. Keď sme vyhrali Interpohár, bol som najlepším strelcom mužstva s trinástimi gólmi. Tých ligových mohlo byť vari päťdesiat."

V ktorejsi sezóne spočiatku dokonca viedol tabuľku ligových strelcov. "Mal som ich na konte trinásť či štrnásť, keď tu zrazu uťalo, do konca sezóny som nedal už ani jediný gólik," hrával aj v časoch, keď sa o góly muselo deliť päť útočníkov. "Pravé krídlo, pravá spojka, center, ľavá spojka, ľavé krídlo. Keď ste raz boli pravé krídlo, tak ste sa z toho krídla nesmeli ani pohnúť. Keď ste sa náhodou ocitli v území spoluhráča, hneď vás odtiaľ hnal - idzeš het!"

V Loky mal František Šnýr veľa kamarátov, ale najviac si rozumel so Jurajom Šomošim. "Ďuri bol ľavý záložník, vedel na mňa kopnúť loptu krížom aj naslepo. Spolu sme hlásili i prestup do VSS. Jeho pustili, mňa nie."

Pol roka bol síce u susedov, ale ligový zápas si v ich drese nezahral. "Iba prípravné, aj to pod cudzím menom. V Loky o tom vedeli, nechceli, aby som vypadol z formy, chceli, aby som hral, ale prestup nepodpísali, čakali, že to nevydržím." Tak aj bolo. "Otvorene som povedal trénerovi Jačianskemu - Pišta báči, oni ma tu nepustia, a ja chcem hrať futbal."

V prípravných zápasoch dával šesť-sedem gólov, tréner Jačiansky ho hneď vzal do olympijského mužstva. "Hral som zaň aj jeden zápas, v Ostrave, už sa ani nepamätám proti komu. Z Košíc sme boli s Jarom Pollákom jediní. Na zraz som však išiel len aby som tam bol. Doma, v novom byte, mi krátko pred odchodom vyletelo sklo na dverách a porezalo nárt ľavej nohy. Mal som tam štyri stehy a dosť zle sa mi s tým behalo. Aj tak som v Ostrave nastúpil a tešil som sa s olympionikmi na zájazd do Mexika."

Nikam však necestoval, doma sa mu stratil pas. "Vedel som kto v tom má prsty, Lokomotíva ma chcela iba pre seba. Mrzelo ma, že som nikde nešiel, ale s funkcionármi Loky som žil v mieri, nemali sme konflikty, aj keď som sa musel z VSS vrátiť." Fanúšikovia strojárov však boli iného názoru a dlho mu nevedeli odpustiť, že sa nestal ich hráčom. "Veru, nadávali mi, bol to horor, keď som nastúpil opäť proti nim. Mal som aj nejaké uličné konflikty a stalo sa, že som musel aj z Imperiálu či Európy utekať, keď ma tam našli. VSS mali totiž silnejšie zázemie fanúšikov, bolo to vlastne celé mesto, kým Lokomotíve fandili väčšinou starší ľudia a nebolo ich toľko veľa. Pamätám sa, ako si ma obľúbil Dučaj báči, vtedajší košický richtár. Bol to náš skalný fanúšik. Mal to blízko na štadión, tak chodieval aj na naše tréningy. Vždy mi priniesol čokoládu a jednu žemľu," cítil sa F. Šnýr v Čermeli najlepšie.

Dal košom aj Plzenčanom, keď za ním prišli s prestupovými lístkami. "Už som sa chystal, že s nimi pôjdem na zájazd do Južnej Ameriky, ale na poslednú chvíľu som si to rozmyslel. Nikam nejdem. Najmä kvôli žene, ktorá sa odtiaľ nechcela sťahovať. Ona by nešla ani do Prešova..."

Na vojenčinu však musel. Rukoval do Prahy, ale vo vtedajšej Dukle by si zahral asi iba za béčko, aj keď do nej priletel ako vietor. "Ľavý bek Novák ma privítal slovami - co tady lítáš?" Tak radšej odletel do Dukly inej, olomouckej. Aj keď len druholigovej. Po dvadsiatich mesiacoch bol doma. "Laco Kropáč (vtedy tu bol bohom) tam za mnou chodieval celé dva roky a vybavil, že ma z Olomouca pustili o štyri mesiace skôr. Aby som mohol hrávať za Loky, ktorá bola vtedy v druhej lige. Že to doslúžim v Prešove na letisku. Hneď som začal prúserom. V Olomouci sme boli modráci a na uniformách sme mali krásne zlaté gombíky. Tak som prišiel aj do Prešova a veliteľ roty, akýsi nadporučík, mi vraví, že tie gombíky pôjdu dolu a mám si prišiť obyčajné, zelené. Ja mu na to - ani náhodou. Hneď ma dal do stráže. Mali sme ísť hrať do Trebišova. Major Švábovský, veliteľ vojenskej správy mi volá, čakaj nás tam a tam, nastúpiš do autobusu. Keď som mu oznámil o čo ide, povedal, aby som dal veliteľovi stráže samopal a náboje, že do Trebišova pôjdem. Veľmi som chcel hrať, ale vravím, že keď tak spravím, v base mi potom určite bude dobre..."

Feri však nedbal, túžba za loptou bola silnejšia ako vojenský kriminál. Loky vyhrala v Trebišove 2:0 a on dal oba góly. Na rotu sa vracal v šesťstotrojke generála Tikala, veliteľa celého obvodu, ale aj tak by sa v ňom človek krvi nedorezal, veď sa tam už hovorilo o jeho dezercii. V pozore stál napokon milý nadporučík a vojak-futbalista mal odvtedy voľno dvadsaťštyri hodín denne. "Tie šarže mi to vybavili tak, aby som mohol za Lokomotívu hrávať i trénovať. Celé štyri mesiace, až do konca vojny, som býval doma a dostával žold - tridsaťsedem korún..."

V Čermeli preháňal obrancov až do roku 1971, keď ho v košickom Avione ´kúpil´ funkcionár pražskej Bohemky Kathan. Za štyridsaťtisíc. "A náš tajomník Jurčák ešte s nimi dojednal ďalších dvadsaťtisíc, ktoré mi tu údajne dlhovali." U klokanov bol celú sezónu, ale dostal sa tam do zlej partie a sám uznal, že jediným východiskom je návrat domov. "Keď ma pán Kathan prehováral na ďalší rok, povedal som, že nejdem, lebo by som zle skončil."

Odmietol aj ponuku kamaráta Felszegyho do druholigovej Spišskej Novej Vsi. "Lebo som vedel, že po zápasoch zapadneme do baru a budeme naháňať dievčatá..."

Dnes chodí na futbal už iba zriedka, aj keď ho potešilo, že dostal od funkcionárov košického MFK permanentku. "Prvý raz v živote. Sem-tam do Čermeľa zájdem, ale skôr chodím už na hokej, kvôli kamarátovi a susedovi z Krásnej, Janovi Selvekovi. Veľmi mu prajem a som šťastný aj ja, keď počujem ako diváci skandujú jeho meno."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári