Posledné dni kniežaťa Františka II. Rákocziho
Smrť v tureckom exile
Uplynulo iba niekoľko dní, čo prebehol slávnostný krst útlej knižky o živote Františka II. Rákocziho v súvislosti s našim mestom s Košicami. Rákoczi bol našou témou už niekoľkokrát v minulosti. On totiž predstavuje veľmi vďačnú tému. Košice v súvislosti s ním sice boli v minulosti už niekoľkokrát spracované, ale jednak sú všetky tieto práce príliš staré (a teda dnes už nepoužiteľné), jednak príliš poznačené nacionalizmom maďarským, či slovenským. Dnes sa už na knieža Ráklocziho posledného vodcu stavovského povstania proti Viedni pozeráme reálnejšie a čo je obzvlášť dôležité, pozeráme sa reálnejšie na naše spoločné dejiny s Maďarmi. Aj preto bol už dávno vhodný čas Rákocziho dobu si pripomenúť.
Neúspechy Turkov
V lete roku 1716 vypukla nová vojna medzi Habsburskou monarchiou a Osmanskou ríšou a kuruckej emigrácii sa naskytla možnosť dať sa do služieb sultána a dúfať v návrat do vlasti spolu s mohamedánskymi armádami, samozrejme ak by vojnu vyhrali. Vyše roka trvali príslušné vyjednávania so sultánom Ahmedom až nakoniec v septembri 1717 opustili exulanti Francúzsko a vydali sa za novým osudom, netušiac, že práve Turecko bude ich definitívnou novou vlasťou. Kým však stihli do Carihradu prísť, osud opäť raz zmaril ich nádeje. Vojenský génius tej doby, princ Eugen Savojský, porazil turecké armády pri Petrovaradíne, obsadil Belkehrad a Osmanská ríša musela rokovať o mieri. Jednou z podmienok, ktoré si na mierových rokovaniach kládli emisári cisára Karola VI., bolo vydanie Františka II. Rákocziho a jeho druhov. V mesiacich, počas ktorých prebiehali vyjednávania, sa exulanti na tureckej pôde asi necítili príliš bezpečne. Sultán však prejavil pevný charakter a nepripustil, aby jeho chránenci padli do cisárových rúk.
Rákoczi a jeho suita teda ostali v Turecku, ale nemali v tých časoch zabezpečenú nijak skvelú existenciu. V Carihrade, hlavnom meste, sa zdržiavať nemohli sultán predsa len bral ohľad na fakt, že by tu boli príliš na očiach rakúskych vyslancov a diplomatov. Svojich víťazných, vojensky silných, a teda nebezpečných susedov nechcel zbytočne drážďiť. Exulanti teda putovali rozličnými mestami a mestečkami európskej časti Turecka. Chvíľu pobudli v Gallipoli, chvíľi v Drinopoli /Edirne/ a potom v Büjükdere, asi dvadsať kilometrov od Carihradu. Odtiaľ sa im časom podarilo dostať ešte bližšie k centru, do dedinky Yeniköy, ležiacej na európskom brehu Bosporu /dnes je predmestím Istambulu/, asi hodinku jazdy od Carihradu. Tu sa usadili na dlhšie, až do roku 1720.
No ani v Yeniköy Rákoczi nevoňalo rakúskym diplomatom. Neustále v tomto smere tlačili na sultána a tak im tento vybral opäť nové sídlo, tentokrát definitívne. Stalo sa ním mestečko Rodosto, rozložené pod pohorím Tekir Dag na brehu Marmarského mora, západne od Carihradu. V roku 1720, keď sa sem Rákoczi presťahoval, malo asi dvanásťtisíc obyvateľov, bolo teda dvakrát tak ľudnaté, ako vtedajšie Košice. Polovicu tunajších obyvateľov tvorili Gréci a Arméni, teda kresťania, a práve kvôli tomu veľkovezír vybral pre uhorských exulantov toto mestečko. Rákocziho vraj utešoval slovami: "Je síce trochu bokom od Carihradu, ale pre Vašu Výsosť je príhodné, uvidíte, že budete spokojný." Rákoczi však hneď pochopil, že ho definitívne "odložili".
V Rodosto už nezavadzal
Exulantov ubytovali v domoch arménskej štvrte a táto časť mestečka sa tak razom stala uhorskou štvrťou. Klement Mikes si o situáci zaznamenal 24. apríla 1720 nasledovné: "Už sme tu udomácnení ľudia so svojim ohniskom. Sme na peknom mieste. Mestečko je dosť veľké a pekné, leží dlhšou stranou obrátené k brehu mora. Aj to je však pravda, že sme na samom okraji Európy. Na koni sú to dva dni jazdy do Carihradu a po mori to ľahko preplavíš za deň. Je isté, že kniežaťu nikde nemohli dať lepšie ubytovanie." Keď si však predstavíme Rákocziho rodové kaštiele v Borši, Zborove, Blatnom Potoku, či Šariši a porovnáme ich s prostým hrazdeným balkánskym domcom z Rodosto, nemôžeme brať citované Mikesove slová celkom vážne. Z kniežacieho prepychu sa totiž František II. Rákoczi dostal do bytových pomerov vtedajšieho obyčajného neurodzeného človeka.
Časť exulantov sa usadila v priamej blízkosti kniežaťa, všetci sa však k nemu nepomestili a tak obsadili aj iné lokality. Keď sa Bercsényi v Rodosto rozhľadel pomenoval ho posmešným anagramom Ostorod, čo v maďarčine znamená "bič, ktorý ťa bije". Vo svojom novom bydle zaviedol Rákoczi prísny denný režim a dodržiavanie kniežacej etikety. Ostatní emigranti sa tomuto prianiu svojho pána podriadili a Rodosto, ako si poznamenal Mikes, dostalo lesk kniežacieho sídla. Začalo priťahovať aj iných kresťanských emigrantov a pochopiteine aj špiónov viedenského cisárskeho dvora, ktorí sa medzi nich občas zamiešali.
Pre 44-ročné knieža sa takto začalo posledné obdobie jeho života. Malo trvať ešte pätnásť rokov. Znamenalo to pätnásť rokov života v pomernej ,prostote, uprostred počtom obmedzenej a do seba uzavretej exulantskej komunity, života vo vznešenej nude spestrenej iba sem - tam poľovačkou, nejakou novinkou z Európy, či návštevou niekoho známeho. Exulanti pomaly vymierali a i sám knieža začal predčasne starnúť. Nechal si narásť veľkú bradu, naučil sa stolárskemu a tokárskemu remeslu a často niečo vyrábal, či opravoval, aby sa nenudil. Zvykol vraj pracovať tak zanietene, že často mal bradu plnú stružlín a hoblín.
Osadenstvo domu v Rodosto sa budievalo už o pol šiestej ráno na zvuk bubna /v turecku sa nezvonievalo/. Prví vstávali sluhovia, aby stihli popripravovať všetko skôr, než z postelí vyjde panstvo. Rákoczi vstával o šiestej a hneď prvá vec, ktorej sa po rannej toalete venoval, bola modlitba v kaplnke. Po nej sa vo veľkej jedálni raňajkovalo, debatovalo a trochu fajčilo. Trojitým bubnovaním o ôsmej sa všetkým oznámil začiatok bohoslužieb, ktorých sa zúčastňovali všetci. Po nich nasledovalo ,osobné voľno, počas ktorého Rákoczi vybavoval svoju korešpondenciu, písal spomienky, alebo sa venoval tokárčeniu, či maľovaniu.
Bubon o pol dvanástej oznamoval, že sa blíži obed. Ten sa začínal vždy na pravé poludnie a Mikes si raz poznamenal, že "vtedy robia krátky proces so sliepkami", čo naznačuje, aká strava na kniežacom minidvore prevládala. Okolo tretej popoludní si Rákoczi zvykol zájsť sám do kostola, kde potom bývali o piatej spoločné bohoslužby, ktorých sa zúčastňovali opäť všetci exulanti. Až do večere, ktorá sa podávala o siedmej, mávali potom voľno. Po večeri, o ôsmej hodine, si knieža ľahol do postele, kde čítal, písal, alebo sa s niekým rozprával, kým naň nesadol spánok. Mikes raz okomentoval tento životný kolobeh slovami: "Čo sa už len dá robiť v tejto krajine, keď vieme, že nikde inde sa človek tak nenudí, ako tu. Nemôže sa s nikým zoznámiť, nikoho navštíviť a ak si sám nenájde nejaké zamestnanie, zhrýza sa veľkou nudou".
Veľkopanská nuda a smrť.
Plynuli roky a jednotvárny život exulantov iba občas prerušila výnimočná udalosť. Smrť grófa Antona Esterházyho v roku 1722, smrť Bercséniho druhej manželky Kristíny Csákyovej v roku 1723, sobáš jedinej mladej exulantky, Zsuzsi Köszeghyovej s ovdovelým Bercsényim v roku 1724 /čo nesmierne rozľútostilo Mikesa, ktorý bol do nej zaľúbený/, Bercsényiho smrť v roku 1725 a návrat Zsuzsi do Poľska, kde sa rozhodla čakať na možnosť návratu domov, návšteva Rákocziho mladšieho syna Juraja v roku 1727. Na jar roku 1735 začal František II. Rákoczi chorľavieť. Ožltol a občas mával návaly zimnice. Najprv sa tento stav zvaľoval na nestále jarné počasie, ale keď Rákoczi zoslabol, stratil chuť do jedla a nezaujímal sa ani o čítanie a ani o písanie, všetci pochopili, že je zle.
Jeho osud sa naplnil ôsmeho apríla, keď relatívne mladý, ešte len päťdesiatdeväťročný knieža zomrel. Mikes si v ten deň poznamenal: "Čoho sme sa tak obávali, je už tu. Boh nám nadelil osirelosť, vyzdvihnúc spomedzi nás nášho drahého pána a otca. V stredu poobede upadol do veľkej slabosti a stále len spal. Párkrát som sa ho spýtal, ako sa cíti a odpovedal, mám sa dobre, necítim žiadnu bolesť. Vo štvrtok, keď bol už veľmi blízko svojho konca sa mu priťažilo. Večer, včase ukladania na lôžko, držali ho z oboch strán za ruky, ale do spálne išiel sám. Jeho slovám už bolo veľmi ťažko rozumieť. Okolo polnoci sme boli všetci pri ňom a kňaz sa ho pýtal, či chce prijať posledné pomazanie. Chudák prikývol že chce a keď to skončilo, kňaz mu udelil pekné napomenutia a útechy. Nemohol na ne odpovedať, aj keď sme videli, že je ešte pri vedomí. Videli sme aj to, že pri napomenutiach sa mu rinuli slzy z očí. Nakoniec chudák dnes po tretej hodine ráno, odovzdal dušu Bohu a zaspal. Keďže je práve Veľký piatok, oplakávame nášho nebeského i pozemského otca. Nedá sa ani vypovedať, aký plač a horkosť panuje medzi nami".
Knieža si prial, aby ho pochovali k jeho matke, ktorá už spočívala desiatky rokov v kostole benediktínov v carihradskej štvrti Galata. Toto jeho prianie, ktoré napísal aj do závete, pozostalí síce splnili, ale trochu komplikovanejším spôsobom, ako si to knieža pôvodne predstavoval. Telo Františka II. Rákocziho otvorili a nabalzamovali, vnútornosti uložené do osobitnej truhličky pochovali v gréckom chráme v Rodosto k pozostatkom Bercsényiho a Esterházyho. Srdce kniežaťa poslali do Francúzska, do kláštora v Gros Bois, Tamojší prior ho uložil na miestnom cintoríne a nechal nadeň postaviť pomníček s nápisom: V cintoríne tohto kláštora odpočíva sväté srdce Františka II. Rákocziho, z Božej milosti kniežaťa Svätej ríše rímskej, kniežaťa Sedmohradska, pána čiastok Uhorska a grófa Sikulov, ktorý vedený zázračným riadením božskej Prozreteľnosti rôznymi útrapami zosnul v Pánu v Rodosto pri Bospore v roku blaženosti sveta 1735 ôsmeho dňa apríla, v päťdesiatom deviatom roku svojho života.
Nabalzamované Rákocziho telo čakalo mesiac na sultánovo oficiálne povolenie pohrebu a dovtedy ležalo zatvorené v truhle v kniežacom dome, pričom sa pri ňom konávali pravidelné bohoslužby. Keď nakoniec prišiel sultánov súhlas, odprevadil Mikes telesné pozostatky svojho pána osobne do Carihradu. Napísal o tom toto: "Väčšiu truhlicu, v ktorej bola truhla s telom, som poslal k jezuitom. Oni truhlu vybrali a otvorili, aby na vlastné oči uvideli telo. Hrob mu vykopali v mestskej štvrti Galata v kostole francúzskych benediktínov tam, kde bola pochovaná jeho matka. V jej hrobe našli iba časť lebky, ktorú potom priložili do synovej rakvy a tak ich pochovali spolu".
Hlavné mesto Tureckej ríše Carihrad - Istanbul bol kedysi hlavným mestom rímskej ríše s menom Konštantinopolis
Rakúšania trvali na zapadákove, ale pre istotu niekde poruke
Exilové dni Františka II. Rákocziho akoby len chceli potvrdiť, že už nikdy sa časy jeho slávy nenavrátia a vyhnanstvo ho zavedie iba stále ďalej od vlasti. My si dnes chceme miesta jeho pobytu priblížiť trochu inak, ako to je bežné. Ako vieme, Rákocziho povstanie sa skončilo začiatkom roku 1711. Knieža opustil Uhorsko o niečo skôr, no vyše roka a trištvrte sa zdržiaval v neďalekom Poľsku, aby bol v prípade potreby nablízku. Bolo to márne, pretože vojenská situácia Ľudovíta XIV. a jeho spojencov sa zhoršovala. Koncom roku 1712 už bolo jasné, že Kráľ Slnko má šancu uhrať vo vojne o španielske dedičstvo maximálne ak remízu. Knieža Rákoczi teda vysadol v Gdansku na loď a s hŕstkou verných sa cez Sund vydal do západnej Európy.
Zastavil sa najprv v Anglicku, čo nebol práve najmúdrejší ťah, a potom zakotvil vo Francúzsku, na dvore prestarnutého a mrzutého kráľa Ľudovíta XIV. Chvíľu vydržal nádheru Versailles, neskôr si našiel kľudnejšie a zbožnejšie miesto, kam chodieval stále častejšie. Bolo to v kláštore Gros Bois (Veľký les), čo je dnes na samom okraji veľkého Paríža, v jeho juhovýchodnej časti. Pre turistov, ktorí majú radi históriu, pridáme len toľko, že je to neďaleko diaľnice, ktorou sa z Paríža vyráža do Košíc. Kráľ zomrel v roku 1715 a nový regent k Rákoczimu nemal nijaký vzťah. Z Gros Bois Rákocziho vydurila nová vojna, ktorá sa rozhorela medzi Turkami a Rímskonemeckým cisárom, a v ktorej sa Rákoczi chcel naposledy v živote angažovať. Vojna sa síce skončila pre Turkov nešťastne, tí sa však zachovali k Rákoczimu veľkoryso a priateľsky, a nevydali ho Rakušanom.
Hlavné mesto Tureckej ríše Carihrad - Istanbul (z gréckej frázy "Istim Polein") mal za sebou už svetovú históriu. Začínal ako malé grécke mestečko Byzanción, začiatkom 4. storočia sa však stal novým hlavným mestom rímskej ríše s menom Konštantinopolis, a časom hlavným mestom Východorímskej, a neskôr Byzantskej ríše. Po rozšíreni v časoch cisára Teodózia bol najväčším a najbohatším mestom sveta. Jeho kresťanská sláva trvala v okyptenej podobe až do polovice 15. storočia, keď sa tohto mesta zmocnil sultán Mehmed Dobyvateľ a obratom z neho urobil hlavné mesto Osmanskej ríše.
Istanbul bývalo v tých časoch svetové veľkomesto, ktoré Turci ešte viac rozšírili. Žilo tu však aj množstvo kresťanov a príslušníkov iných náboženstiev. Rákoczi sa domieval, že sa tu usadí a bude udržiavať kontakty s veľkým svetom. Ukázalo sa však, že je to nemožné. Jeho nepriatelia mali oči a uši všade. Proti všetkým jeho bydliskám na predmestiach Istanbulu mali výhrady. Knieža im všade príliš klal oči. Dokonca aj v Yeniköy, čo bolo vzdialenejše miesto na brehu Bosporu, (dnes je to však už širšie predmestie Istambulu) Rakušanom zavadzal. Nakoniec musel Rákoczi do zapadákova, dva dni cesty od Istanbulu, na breh Marmarského mora, no našťastie na jeho Európsky breh, do Rodosto.
Tu bol dosť ďaleko i dosť blízko pre európsku politiku, aj keď sa ukázalo, že tá sa ho za jeho života už nedotkne. Tu knieža a jeho spoluexulanti dožili v zabudnutí a tu sa tri roky po kniežacej smrti ukázala aká taká príležitosť znovu sa zmocniť krajiny, no veľmi rýchlo aj zanikla. Dnes sa už mnohé zmenilo. Istambul je síce stále veľké mesto, ale už dávno nie hlavné mesto moderného Turecka. A rovnako tak sa už ani Rodosto nevolá po starom, ale dnes podľa okolitých hôr Tekir Dag. Zapadákov to však zostal.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
Nabudúce: Prvý košický kostol
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
