dňom v kalendári. Prešlo niekoľko dní, kým sme zaregistrovali, že sa čosi deje. Boli sme vzrušení, iskrilo nám v očiach - srdcia mláďat vzplanú veľmi rýchlo. Aj keď sme si ani poriadne neuvedomovali, o čo nás ten socík vlastne uberá, cítili sme, že sa píše história. A chceli sme byť pri tom.
Chodili sme po večeroch na námestia a štrngali kľúčikmi. Oblečení v otepľovačkách, pretože poriadne tuhlo, tlačili sa v dave bok po boku so štyridsiatnikmi či šesťdesiatnikmi. Kričali sme Dubček-Dubček a snažili sa pochopiť, čo sa to vlastne deje. A čo by bolo, teda čo by mohlo byť, keby "to" vyšlo. Na druhý deň sme potom v škole počúvali apely skúsenejších, čo už niečo preskákali, aby sme si nekazili budúcnosť. Na ten zmätok v hlave si pamätám už len hmlisto Bože, veď to bolo tak dávno!
Prešlo šestnásť rokov a moja budúcnosť je úplne iná, než by bola, keby nebolo. Môžem cestovať, kde sa mi zachce, prirodzene, keď na to mám. V obchodoch je pestrý výber a cez internet si môžem objednať čokoľvek, limituje ma len výška môjho príjmu. Nestojím už rady na banány a nakupujem občas aj v noci. Našťastie už nehrozí, že by som si musela chodiť požičiavať vajcia či chleba k susedom, pretože obchody sú otvorené v sobotu iba dopoludnia a v nedeľu vôbec. A kupujem si mlieko v tetrapaku, pretekajúce igelitové vrecúška sú už iba veselou spomienkou. Áno, liter mlieka stojí dvacku a nie dve koruny a trojizbový byt mi nikto nedá. Stojí milión (!) a je len na mne, či si ich zarobím v zahraničí upratovaním bytov, alebo si požičiam od banky a budem celý život splácať. Nuž, aj sloboda má svoju cenu.
Občas začujem na ulici ironickú otázku nejakého dôchodcu, či nám bolo treba štrngať kľúčikmi. Odpovedám áno. Pretože som si nepokazila budúcnosť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
