do automatu, či prvou dávkou tvrdej drogy. Potvrdzujú to aj príbehy troch alkoholikov, ktorí momentálne hľadajú cestu späť do života v resocializačnom zariadení Rezonal v Zlatej Bani (okres Prešov).

Cesta dole niekedy ani netrvá dlho, ale najhoršie je, že konkrétny človek si to ani neuvedomuje, ani nechce pripustiť. Až keď príde bod zlomu. "V mojom prípade to bol rozvod. Jedného dňa som stratil rodinu, a až keď som si to pripustil, začal som uvažovať," povedal nám 45-ročný Prešovčan Jaro.

Keď sa v spomienkach vracal späť, povedal nám, že patril medzi mestskú smotánku, mal firmu so 60 zamestnancami, veľa cestoval. Už vtedy však, vždy keď nebol za volantom, si dožičil zopár pohárikov. "Už keď som mal 17 rokov, fajčil som na stromoradí marišku. Doniesol mi ju kamarát z Kene. Myslím si, že som bol prvý, kto mal v Prešove mobil. Takú poriadnu tehlu, ale bol to mobil," spomínal.

Problémy vo firme však nezvládal, a keď skrachovala, vrátil sa k robotníckemu povolaniu, no a na stavbe bol vždy nejaký alkohol. Potom sa zase vyšplhal funkčne vyššie, mal viac peňazí, ale ako vraví, čím viac peňazí zarobil, tým viac prepil. "Ráno som začínal v hoteli Dukla a potom som pil, kde prišlo. S kamarátom sme dokázali za mesiac prepiť aj 120-tisíc korún a predať štyri mobily. Po rozvode som sa musel odsťahovať a aby som mal na chľast, začal som predávať najprv svoj majetok."

Keď už nemal peniaze, hľadal ich inde. Aj na ulici. „To by ste neverili, čo všetko sa dá nájsť na chodníku. Od papiera, hliníka, rôznych kovov, všeličo. Len aby bolo na fľašu a hladina alkoholu v krvi bola vyrovnaná. Urobíte pre to všetko. Ako čarodejníci a možno lepší než mág Copperfield."

Absolvoval tri liečenia. Po druhom vydržal bez alkoholu rok, ale potom opäť nastala recidíva. Strata rodiny, ktorá ho odmietla, skúsenosť, keď videl mladšieho chlapa zomierať na alkohol a lekári mu nemohli pomôcť, ho zmobilizovali. Ďalšie liečenie bral veľmi vážne. Teraz, keď je v Rezonali niekoľko mesiacov, začína veriť, že sa vráti do normálneho života. Vráti sa k rodine?. „Asi nie. Nemyslím si, že by mi to dovolili, ale už nechcem, aby sa moje dcéry museli za mňa hanbiť."

Milan začal piť, keď sa jeho rodičia rozviedli. Bol ešte mladý a ostali so sestrou sami. Vyučil sa za elektrikára a začal pracovať na roľníckom družstve. No a tam nikdy nebola núdza o alkohol. Raz sa zohrievali, lebo bola zima, inokedy boli nahnevaní na šéfov. Jednoducho, dôvod sa našiel vždy.

"Chcel som rýchlo zarábať, byť samostatný, ale čím viac peňazí som mal, tým viac som minul na alkohol. Pil som už každý deň, keď sa mi pokúsil pomôcť môj strýko a zamestnal ma vo svojej firme," povedal o sebe Milan.

Nová práca sa mu síce páčila, ale zlozvykov sa nevzdal. Keď ho strýko poslal na stavbu do Ruska, hneď po príchode dostal epileptický záchvat. Na druhý deň ho poslali domov. Strýko ho z firmy prepustil a vtedy začal rýchlo padať na dno. "Stratil som zmysel života. Nehľadal som prácu, ale pil do nemoty, aby som zabudol... Záchvaty sa opakovali. Liečil som sa šesťkrát. Aj na Prednej hore a bol tam vtedy aj Braňo Mojsej. Po poslednom liečení som sa dozvedel o Rezonale. Som čistý už 16 mesiacov a dúfam, že to tak aj ostane."

Príbeh 50-ročného Alexandra je veľmi podobný. Vyučil sa remeslu a nanešťastie sa dostal do partie, ktorá ho zlákala na alkohol. Kým žili obaja rodičia, často mu dohovárali, aby sa polepšil, ale vtedy ešte veril, že to zvládne aj sám, že nemá žiadny problém. "Keď otec zomrel a ja som ostal s mamou sám, po prvý raz som si začal uvedomovať, čo sa deje. Liečil som sa. Dva roky som abstinoval, ale nevydržal som. Prišli epileptické záchvaty a bolo to čoraz horšie," hovorí o sebe Alexander a dodáva: "Nepijem už osem mesiacov a som rád, že som v Rezonali. Cítim, že kolektív ma podrží. Som tam doma."

V zariadení Rezonal je tvrdý režim. Terapia sa strieda s prácou a voľných chvíľ majú málo. Starajú sa o zvieratá, pestujú zeleninu, aby boli sebestační, lebo centrum funguje len z vlastných zdrojov. Nedalo nám, aby sme sa neopýtali, či im izolácia neprekáža. Či netúžia ujsť. "Ujsť? Nie sme vo väzení, hoci za pozemkom je plot. Sme tam, aby sa z nás opäť stali ľudia. Mne osobne mesto nechýba. Načo? Poznám všetkých starých aj nových pijanov v Prešove a som rád, že ich nevidím," reagoval za všetkých Jaro.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári