niekoľko rokov, tvrdí však že "duši je pořád v Uliči". Spomienky na detstvo ho nenechali na pokoji a vo veku štyridsaťdva rokov ho "donútili" začať písať prózu. Volá sa Vasil Roman a od roku 1986 žije v Českom Tešíne. Doposiaľ napísal šesťdesiat poviedok a tri knižné zbierky.
Hovorí, že prevažnú časť detstva pásol v chotároch v susedstve hraníc s vtedajším Sovietskym zväzom kravy. V pätnástich ho rodičia poslali učiť sa za sústružníka do sninského Vihorlatu. "Po vyučení mě ale práce soustružníka přestala bavit a tak jsem se poohlédl po světě," spomína. Do roku 1986 sa túlal Československom "po všech čertech". Pracoval ako sústružník, frézar, montér točivých strojov až nakoniec v roku 1986 skončil na Dole Darkov pri Karvinej, kde pracuje dodnes ako strojník. Usadil sa v Českom Ťešíne, kde žije s rodinou. Tvrdí o sebe, že mimo zmyslu pre humor a spravodlivosť nie je na jeho osobnosti nič zaujímavého.
Svoj literárny štýl charakterizuje ako ironický, satirický a sarkastický, ktorý "si nebere servítky". Britké vyjadrovacie prostriedky volí úmyselne, pretože si myslí, že v dnešnej "přecukrované době je zapotřebí správných slov na správných místech". Na prvý pohľad sa niekedy zdá, že píše iba pre pobavenie, na pozadí drsných scén popretkávaných autorovým svojráznym šibeničným humorom, však možno objaviť aj hlboké ľudské príbehy.
Vasil Roman je presvedčeným že "nebýt faktoru Ulič" zrejme by nikdy nezačal písať. Nostalgia, ktorá mu drásala srdce, bola hnacím motorom jeho snáh literárne vyniknúť. Svet v ktorom začal žiť v Čechách, sa mu totiž zdal veľmi odlišný od sveta, v ktorom vyrastal. Detstvo v prežité v Uličskej doline je preňho synonymom šťastia. "Tady je jen práce a jiné tzv. "zlá", provázející život každého dospělého člověka. V Uliči to bylo mé detství, má radost ze života," hovorí. Zdalo sa mu, že len písaním dokáže vypovedať svetu, že existuje niečo tak úžasného ako jeho rodný kraj so všetkými svojimi svojráznymi obyvateľmi a nádhernou prírodou. "Já i když nyní píšu tyto řádky český, jsem duši pořad v Uliči. Myslím, že to již tak zůstane do konce mých dnů," napísal.
Svoje spomienky na Ulič vyjadril v poviedkach ako Kozák "diverzant, Z předsedových zápisků, Slídil či Služebník dr. Kreuze. Dej poviedky Rituál na hranici určuje prítomnosť sovietskej hranice. Motív hranice, ktoré delí ľudí so spoločnými tradíciami a podobným jazykom napriek deklarovanému "bratstvu" oboch krajín sa opakuje aj v ďalších prózach. Prostredie rusínskych dedín v podaní Vasila Romana pôsobí exoticky, umocnené prvkami mágie a nadprirodzených síl. Tak je tomu v poviedke Uličský čert, ktorú považuje za svoje kľúčové dielo. Podkladom pre ňu bola spomienka na výjav pekla s čertom namaľovaný na strope uličskej cerkvi. Tvrdí že táto maľba jeho, ale nielen jeho, doslova uhranula. V poviedke diabol zostupuje zo stropu kostola v podobe zla medzi ľudí.
Svoje poviedky publikoval v literárnych časopisoch ako Tvar, Alternatíva, Horník, nebo na internete www.motto.cz nakladateľstva Petrov, na www.neknihy.cz , a hlavne, kde publikuje doposiaľ na www.palmknihy.cz. Ide o server propagujúci elektronické knihy, odkiaľ si je môže ktokoľvek bezplatne stiahnuť. Jeho najväčším snom je však vydať svoje poviedky knižne. "Ještě za živá bych chtěl mít v ruce svoji papírovou knižku, po smrti to asi nebude ono," hovorí.
V Českej republike sa mu doposiaľ nepodarilo nájsť nakladateľa, hoci jeho rukopisy boli už u dvoch. Teraz sa snaží hľadať iného, ale ako amatér, to má ťažké. Preto dúfa, že by mohol niekto prejaviť záujem o vydanie jeho prózy na Slovensku.
Autor: rok
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
