Do fľašiek s whisky Lao Lao pchali škorpióny i stonožky

Cesty do zahraničia sa od seba líšia rovnako, ako sa líšia ľudia kým niekto uprednostní pokojné polihovanie na pláži a večer tanec v bermudách a žabkách, niekto iný zase vyhľadáva napätie, dobrodružstvo a prekvapenia. Košický lekár MUDr. Peter Hoffman si už, zdá sa, definitívne vybral. Aj keď sa určite nedá povedať, že by sa na traumatológii nudil, v čase voľna dáva prednosť dobrodružstvu.

"Chodievam pravidelne na takéto aktívne výlety, asi sa to nedá nazvať dovolenka. Je to spoznávanie," hovorí Peter. "Pochodil som toho nemálo okrem Európy som bol v Afrike a už trikrát v Ázii. Navyše, mojím koníčkom, ktorému sa venujem čoraz viac, je fotografovanie. Ázia je na fotenie ako stvorená. Je veľmi pestrofarebná, malebná. Preto som sa tam pred rokom vybral zase."

Cestu si, spolu s troma kamarátmi, naplánoval Peter tak, aby stihli čo najviac s pomerne najmenším úsilím. Začali v Thajsku, pretože je najdostupnejšie víza, letecké spojenie, ambasády susedných krajín. "Dá sa to vybaviť aj z gauča. Ale finančne je takáto cesta dosť náročná..."

Bankovky nosil v batohu

V Bangkoku, ktorý poslúžil len ako prvá prestupná stanica, bez problémov získali víza do Kambodže, čo bolo rýchlejšie a výhodnejšie, ako cestovať z Košíc do Viedne, kde je najbližšia ambasáda. Stačilo povedať, že sú turisti, nikto problémy nerobil. Víza do Laosu dostanete na laoskej hranici pri príchode. Peter bol v tých končinách už predtým, takže ho cudzí svet až tak neprekvapil.

"Charakteristické je teplo, dusno, vlhko. V Bangkoku sú navyše neuveriteľné zápchy, kým sme došli po víza, skoro som sa priotrávil automobilovými splodinami. Pre našinca je určite nevyhnutnosťou kupovať si vodu vo fľašiach, iná sa piť nedá. Aj keď dodnes radšej nechcem vedieť, z akej vody varia v reštauráciách. Dávali sme si pozor aj na ľad v kole na vlastné oči som videl, ako v člne doviezli kus ľadu v pilinách, rozbili ho voľajakým krumpáčom a odvliekli rovno do nóbl reštaurácie, kde ho síce opláchli, ale tiež bohvie čím... Tamojšie pivo sa však dá piť, takže problém s dostatkom tekutín nebol..."

Prvá zastávka Vien-tianne, hlavné mesto Laosu a 11-hodinová cesta nočným vlakom. Sedadlo, u nás určené pre dvoch, tam bolo obsadené tromi cestujúcimi. Dospelými cestujúcimi. Deti zatiaľ spali na zemi, kde sa dalo, schúlené medzi batožinou. Napriek všetkému neboli vo vlaku jedinými turistami. Stretli istého Poliaka, ktorý po Ázii cestuje už niekoľko mesiacov. Spolu s ním si romanticky vychutnali miestne pivo Lao Beer na brehu Mekongu.

"Mesto Vien-Tianne je skôr taká prerastená dedina, veď v celej krajine majú iba jednu rádiostanicu a dva TV-kanály, ktoré fungujú asi od 16. do 19. hodiny. Negramotnosť je aspoň 40-percentná, zato pivo sa dá piť, jedlo sa dá jesť, Laosanky sú celkom pekné, a čo bolo hlavné, my sme zrazu boli pracháči! Rozmenil som 100 amerických dolárov, za ktoré som dostal asi milión kipov, väčšinou v 10 000 bankovkách. Mal som asi 130 bankoviek a musel som ich nosiť v igelitovom vrecku v batohu.

Slováci trochu sme pochodili mesto, pozreli miestne chrámy, ktoré sa líšia od tých thajských, zato sú si podobné navzájom. "Najzaujímavejší bol istý Buddha Park, postavený okolo roku 1950, kde je vyše 100 rôznych, dosť bizarných sôch Budhov, osemrukých Šivov, trojhlavých slonov a iných mytologických motívov všetkého druhu. Dokonca sme sa stretli i s naším známym Panyawatom Wangyaoom, metalurgom vyštudovaným v Košiciach, s ktorým sme chodili po Košiciach hrávať biliard a ktorý nám poukazoval nočný Vien-Tianne."

Vďaka čudnej dopravnej sieti, o ktorej ešte bude reč, zostali o dva dni dlhšie. Požičali si bicykle a chodili spoznávať idylu laoského vidieka - obrábané políčka s ryžou, chatrče z rákosia, vodné byvoly, motýle...

"Obloha tam nie je nikdy jasná, čo ma hnevalo kvôli fotkám, je to asi spôsobené vysokou vlhkosťou a stále prítomným oparom. No keď v Laose v nejakej dedinke hocikto vytiahne fotoaparát, hneď sa okolo neho zhrčí kopa foteniachtivých ľudí, najmä detí. Všetci sú tam veľmi ochotní fotiť sa. Kamarát si raz vyhliadol pustý záber a kým stihol zaostriť, už mal hľadáčik plný detí. Dokonca budhistickí mnísi, ktorí sa obšmietali okolo, sa hneď postavili pred objektív a ešte sa aj poďakovali, že ste si odfotili práve ich. Bol to veľký rozdiel oproti napríklad Maroku, kde sa všetci objektívu báli, respektíve mi za ´ukradnutý´ záber aj vyhrážali."

Mnísi sa nesmú dotknúť ženy

V Laose sú mestá odlišné od našich. Nijaká typicky mestská architektúra tam neexistuje, žiadne historické jadro mesta. Buď izolovaný prastarý palác, alebo moderné betónové baraky, maximálne však štvorposchodové. Neuvidíte žiadny mrakodrap, ale napríklad ani športový štadión. A dokonca v meste s 300 000 obyvateľmi nie je ani jeden bankomat. Presunuli sa teda ďalej, do mesta Luang-Prabang. Tam je známy chrámový komplex s 30-40 chrámami.

"Toto mesto je svetovo známe rannými procesiami mníchov. Tí chodia vo svojich šafranových rúchach každé ráno v dlhom zástupe, je ich niekoľko sto, a ľudia im dávajú dary ryžu, mlieko a podobne. Zbierajú to do takých mosadzných nádob a je to jediné jedlo, ktoré jedia. Turisti si tiež môžu kúpiť balenú ryžu, takú dávku v banánových listoch, špeciálne pre tých mníchov kamarát to skúsil, no, neznalý pravidiel, dal celý balík jedinému mníchovi, ktorý sa ani nepoďakoval; a až potom si všimol, že vlastne kúpil takýchto dávok šesť..."

Budhistickí mnísi sú v Ázii jedným z najtradičnejších prvkov. Zaujímavé je, že každý tamojší mládenec prejde niekoľkoročným obdobím v kláštore, a teda každý starší muž raz mníchom bol. Čosi podobné ako povinná vojenská služba... "Mnísi sa však v žiadnom prípade nesmú dotknúť ženy. Keď sme išli v autobuse a lístky predávala žena, musel som poslúžiť ako prostredník ja sám mních mi dal peniaze pre sprievodkyňu a ja som mu podal výdavok. Bol som však najviac prekvapený, keď som si v autobuse sadol úplne dozadu a jeden mních ma bez slova vyhodil ako som sa neskôr dozvedel, zadné dvere a zadné sedadlá sú rezervované iba pre nich, aby sa ani náhodou v tlačenici so ženami ´nepoškvrnili´."

Dobrý fotograf vie, že najkrajšie či najexotickejšie zábery sa robia skoro ráno východ slnka, dlhé tiene, zvláštne farby, čistý vzduch. Aj Peter si s kamarátmi kvôli tomu prenajali bicykle a odšliapali si pár kilometrov do blízkeho chrámu, aby urobili pár záberov. Aké však bolo prekvapenie na mieste... "Keď sme prišli, ani sme sa nemali kam postaviť. Pod chrámom číhala už celá línia fotografov, viac ich hádam nebolo ani na finále v tenise. Všetci stáli pri statívoch a fotili ostošesť. Samozrejme, aj my keby som sa nepridal, pripadal by som si ako chorý..." Ako z rozprávania vyplynulo, dobrý fotograf si pre záber musí aj čosi odtrpieť...

"Na brehu rieky Mekong, v pobrežnom piesku, som zrazu zbadal skvelú scénu: slnko práve zapadalo, nádherná obloha, jednoducho príležitosť. Rýchlo som rozbalil statív a primontoval fotoaparát. Musel som však chvíľu počkať, kým sa slnko dostalo do správnej pozície - a vtom som zacítil, ako mi voda stúpa po členky, medzi nohami sa mi mihali akési živočíchy, možno hady, všade obrovské a agresívne komáre, nebolo mi všetko jedno. No musel som vydržať. A oplatilo sa..."

Varan v parku lovil kačky

Médiá a filmy nezriedka ukazujú Áziu preplnenú exotickými zvieratami. Je to naozaj tak ako v televízii, že všade naokolo číhajú opice a upírie netopiere? "Takýchto zvierat sme veľa nevideli," smeje sa Peter. "Úplne prvé zviera bol jedeapolmetrový varan v parku v Bangkoku, lovil si tam uprostred mesta kačky buď ako atrakcia pre turistov, alebo bol pre domorodcov posvätný. Opíc sme ani veľa nevideli. Väčšinou jednotlivo, priviazané v stánku, alebo v chráme opičieho boha Hanumana, kde sa o nich dobre starali. Pri plavbe po rieke vidieť najmä hady a vodné byvoly. Jednoznačne najviac však bolo komárov a múch, najmä pri rieke Mekong. Pre istotu sme brali antimalariká po hrstiach. A rôzne zvery tam miestni pchajú do fľašiek s whisky Lao Lao škorpióna, hada, stonožku. Dokonca sme videli 20-litrovú nádobu plnú hadov zaliatych liehom. Domáci sa s hadmi nemaznajú jeden chlapík pred chrámom najprv párkrát palicou nejakého capol a potom ho elegantným golfovým úderom odpálil ďaleko do Mekongu. Jašteríc a gekonov je tam všade dosť," spomína Peter a dodáva: "A keď sme už pri zvieratách, z toho vlhka každý z nás dostal vlka..."

Po niekoľkých dňoch v severnom Laose sa Slováci zbalili a presunuli ďalej na juh, k hraniciam Kambodže, na planinu Bolavens Plateau, čo je v podstate hornatá vyvýšenina, kde ešte Francúzi začali pestovať kávu (mimochodom, tradične podávaná s kondenzovaným mliekom chutí skvele, na svetových trhoch patrí k najdrahším). Spali tam v dedinke, v bambusovej chatrči postavenej na koloch. Idylku laoského vidieka dotvárali voľne sa pohybujúce kravičky spásajuce trávu pred verandou a rodinky prasiat rozrývajúce hlinu. Budíček stabilne o 3:30 ráno zabezpečoval miestny kohútí zbor. Všade naokolo usmiati a priateľskí dedinčania, ako napokon v celom Laose.

Nakoniec o šoky predsa len nebola núdza... "Pri odchode z Bolavens Plateau autobus zastavil v nejakej dedinke, kde v stánku predávali do zväzkov zviazaných (ako redkvičky!) živých netopierov. Jeden chlapík to tam úplne seriózne kupoval, naťahoval im krídla, ohmatával telíčka, a potom si spokojne zobral do autobusu svojich päť kúskov. K tomu ešte dokúpil nejakú tekvicu, asi na prívarok..."

Nasleduje kambodžská hranica a za ňou Kambodža. Avšak v rozprávaní o Červených Khméroch, hrozných pamätníkoch ich obetí, miestnej lekárskej starostlivosti, o kambodžskom hlavnom meste a najmä o doprave budeme pokračovať o týždeň.

Juraj Korpa

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári