Niektorí kradli, iní vraždili. Ale nerobme z tých detí hyeny

Stačí tak málo a zároveň tak veľa, aby deti skončili na šikmej ploche. Napríklad narodiť sa v nesprávnej rodine. Potom je to už len kúsok k záškoláctvu, krádežiam, násilným činom a nakoniec do polepšovne. Na Hornom Bankove v Košiciach už dlhé roky funguje zariadenie, ktoré má komplikovanú úlohu - prevychovávať osudom poznačené deti.

V prírodnom prostredí Horného Bankova za múrmi Reedukačného domova pre deti a mládež žijú deti, ktoré sa nevedia začleniť medzi ostatnú spoločnosť. Nepoznajú a nerešpektujú všeobecné pravidlá. Umiestňujú sa tu deti od 12 do 18 rokov, na základe súdneho rozhodnutia.

Od siedmej hodine ráno sa zariadenie pomaly zobúdza k životu. O ôsmej je už rušno, deti začínajú vyučovanie. Sedia v triedach a snažia sa dohnať to, čo niekoľko rokov zanedbávali. Tí "nepolepšení" si zrazu zmyslia a rozhodnú sa, že dnes nebudú počúvať. Možno sa im podarí ešte niekoho nahovoriť na útek, aby sa vonku netúlali sami. Ak sa im zámer vydarí, nie je to na dlho. Večer, alebo na druhý deň, ich polícia zachytá a zabezpečí ich návrat späť.

Popoludní sú deti, učitelia i vychovávatelia na komunite. Je to miesto, kde si každý môže povedať, čo chce. Čo dobrého, ale i zlého sa mu prihodilo, čo sa mu páči a čo nie, čo kto povedal... Veľa detí nehovorí. Doteraz ich nikto nenaučil vravieť o svojich pocitoch, formulovať myšlienky, doteraz sa o ich city a potreby nikto nezaujímal...

Zverenci majú prísny režim a pravidlá s ním súvisiace musia dodržiavať. Práve prísny režim je kľúčom k ich prevýchove. Tieto deti, totiž nikdy žiaden nemali. Mnohí vyrastali u rodičov, kde dnes platilo jedno a zajtra druhé. Väčšina je zo sociálne slabších rodín, kde ich otec i mama majú problém sami so sebou.

Väčšina detí v reedukačnom domove za svoj krátky život prežila veľmi veľa zlého. Ak sa tu dostanú včas a ich psychika nie je úplne poškodená a ak majú to šťastie, že ich rodičom na nich záleží a s domovom spolupracujú, je tu veľká šanca aby sa v budúcnosti dostali do normálnych koľají.

Ako jediný reedukačný domov na Slovensku má Horný Bankov zriadené tzv. otvorené oddelenie. Tu sa môžu dostať deti, ktoré ukončili základnú školu v ústave a s ich výsledkami sú spokojní učitelia i vychovávatelia. Tieto deti navštevujú stredné školy v meste a je im poskytnutá voľnosť. Ide o "elitu", na ktorú je domov patrične hrdý. Ostatní ústavní zverenci, ktorí sa dostatočne nepolepšili, sa po skončení základnej školy, presúvajú do iných reedukačných zariadení na Slovensku, ktoré zabezpečujú výuku na učňovkách.

Tri príbehy

Milan má 17 rokov a v košickej polepšovni je už siedmy rok. Patrí medzi domovácku elitu, lebo je na otvorenom oddelení. Dostal sa tu ako 10-ročný za vyčíňanie v škole.

"Nesprával som sa dobre, napadol som učiteľku, pretože ma vyprovokovala, mala narážky. Nechodil som do školy," hovorí o dôvodoch svojho pobytu v "polepšovni". Aj teraz sa stáva, že ho vychovávatelia v domove niekedy vyprovokujú, ale ako tvrdí, už sa vie ovládať. Domov do Moldavy chodí na víkendy a cez prázdniny. Ale aj to len vtedy keď je "dobrý", čiže keď rešpektuje príkazy. "Nie je tu bohvieako dobre, ale dá sa to vydržať. Vychovávatelia nie sú vždy spravodliví. Nie sme tu nejako zvlášť strážení, len na nás dohliadajú." Na otázku, či tu nedrogujú, jednoznačne povedal, že v ústave sa to nedá.

Milan vyrastal v rodine, ktorú opustila mama, keď mal tri roky. Jeho a dvoch starších súrodencov nechala na starosti otcovi a odišla do Prahy. Otcovi veľmi záleží na tom, aby sa jeho syn polepšil. Vyzerá to tak, že Milan je na dobrej ceste. "V učení som sa zlepšil. Učím sa dobre, na dvojky, trojky. Keď odtiaľ odídem, chcel by som sa v prvom rade zamestnať a žiť sám." Študuje v poslednom ročníku na SOU stavebnom v Košiciach a onedlho môže začať nový život. Teší sa vôbec? "Aj áno," znela nepresvedčivá odpoveď. "Neviem ako začnem. Ale chcem začať dobre."

Milanov kamarát Jiří je v 1. ročníku rovnakého učilišťa. Na Hornom Bankove je dva a pol roka a aj on je z otvoreného oddelenia. "Som tu za krádeže, záškoláctvo. Kradol som mame veci, lebo veľmi dobre si z ňou nerozumiem. Preto, lebo odišla do Prahy a ja som celý život žil s babkou," opisuje svoju rodinnú situáciu. Otca nikdy nevidel, vie o ňom len toľko, že pred trištvrte rokom zomrel. Mama sa z Prahy vrátila domov do Popradu pred troma rokmi a Jiřímu doniesla malú sestru. "Myslela si, že ju budem brať ako moju normálnu matku. Snažila sa so mnou zblížiť, ale ja som sa nesnažil. Ona je pre mňa cudzí človek, ktorý so mnou nebýval a nevie ma pochopiť. Babka je moja mama..."

Jiří chodí domov na prázdniny a počas sviatkov. Jeho mama má radosť keď príde, ale on má väčšie potešenie z toho, že sa môže túlať po vonku. Zakázať mu to vraj nemôže, lebo Jiří si doma robí čo chce. "Nikdy nie som doma. Nebaví ma to tam," úprimne hovorí. Na prísny režim v polepšovni si už zvykol. Má tu už veľa kamarátov, chodí si na vychádzky do mesta, kde spoznal aj ďalšie jemu spriaznené duše. Budúci život si predstavuje u svojho dievčaťa v Poprade, domov ísť nechce...

Patrik má 15 rokov, prišiel sem z Rožňavy pred dvoma rokmi. Polepšovňu "dostal" za to, že sa mu viac páčilo vonku pri fetovaní ako v škole. Vychovával ho otec sám, pretože rodičia sa rozviedli keď bol malý. Mamu takmer nepozná, nikdy sa s ňou nestretával. Je jedným z tých detí, ktoré domov nechodia ani na sviatky, ani cez prázdniny. Dôvod? "Otec je vo väzení. Mám s ním veľmi dobrý vzťah, pretože ma vychovával aj so starkými."

V domove to podľa Patrika celkom ujde. Vadí mu však režim, ktorý musí dodržiavať. Zo všetkého najviac vstávanie o siedmej ráno a potom aj škola, i keď učenie si odvtedy čo sem prišiel, zlepšil. "Učím sa celkom dobre, na trojky. Doma keď som chodil do školy som mal štvorky a keď som nechodil, tak päťky. Chcel by som byť barmanom. Rád by som sa dostal do otvoreného oddelenia, aby som mohol tak voľne študovať ako starší chlapci v ústave."

Aj keď fajčiť sa v domove nemôže, Patrikovi sa sem tam podarí skryť pred vychovávateľmi, aby si trošku "pobafkal". "Ak by to zbadali, dostal by som trest," prezrádza. Čo sa týka fetovania a drog, nevie o tom, že by sa na to niekto v domove dal. "Aj keby ich tu dakto mal, len tak ľahko sa to nezistí," zasvätene hovorí.

Okrem utajeného fajčenia vychovávateľov zlostí svojimi útekmi a bitkami. A má kde utiecť? "Napríklad ku krsnej mame. Keď to je dlhší útek tak to stojí za to, keď kratší, tak sa to neoplatí."

Zatiaľ iba jedno dievča

V súčasnosti je v zariadení, ktoré má kapacitu 75 detí, už 63 adeptov na prevýchovu, z toho len jedno dievča. "Je možné, že v rámci našej pôsobnosti už čochvíľa nebudeme vedieť zabezpečiť umiestnenie ďalších detí. Ďalšie dievčatá prídu v priebehu tohto roka, už ich mám ohlásené," hovorí riaditeľ domova Tibor Palko.

Súčasná doba je pre viaceré rodiny zložitá. Na rozdiel od socialistickej minulosti, po "otvorení" sa svetu, máme nielen slobodu, ale aj drogy, nezamestnanosť, finančnú neistotu a násilie na obrazovkách. Posun v hodnotách detí oproti minulému režimu je badateľný. Veľký vplyv na ne, ale aj na rodinu a jej hodnoty majú médiá. Veľa zla narobí nezamestnanosť a s tým súvisiace finančné i ďalšie problémy. Rodičia nestačia pokryť základné ekonomické požiadavky, nastupuje frustrácia a zabudnutie v alkohole. "Deti, ktoré sa do polepšovne dostanú, už výrazne prekročili hranice stretu so zákonom. Veľkým problémom je nedostatok mužských vzorov v rodine, alkohol, násilie..."

Riaditeľ so smutným výrazom v očiach konštatuje, že v zariadení sú aj mnohé deti s psychickým poškodením. Sú natoľko utýrané, že si s nimi mnohokrát nevie poradiť nikto. Vychovávatelia ani psychiatri. "Ich prejavy sú rôzne, ubližujú sebe i ostatným. Niekedy by som si rád vymenil túto riaditeľskú stoličku s niekým iným. Som vždy v pohotovosti, telefonáty okolo polnoci nie sú zvláštnosťou. Ani výzvy z polície, že mám okamžite zabezpečiť prevoz dieťaťa ," vraví T. Palko, ktorý na Hornom Bankove pracuje úctyhodných 26 rokov.

V domove boli aj chlapci, ktorí zbili svojich otcov a radi sa tým pochválili. Aj v súčasnosti sa veľa rodičov bojí svojich 13-ročných detí. "Mali sme tu aj vrahov, ktorí zabili rodičov, starých ľudí, malé dievčatko. Spoločnosťou takýto prípad neskutočne otrasie, pretože naozaj nie je normálne, aby dieťa vraždilo. Ale nerobme z tých detí hyeny," apeluje riaditeľ. Treba sa zamyslieť nad tým, prečo dieťa vraždí. Určite nezabíja z minútu na minútu, ani sa ráno nezobudí s tým, že chce "rezať". Tých dôvodov a príčin pre takéto skratové jednanie už musí byť dávno predtým veľmi veľa. Ak dieťa odmalička rodičia bijú za každé i najmenšie previnenie, alebo len z pasie, nie je problém vidieť východisko z utrpenia vo vražde vlastných rodičov.

Určitý podiel viny na tomto stave nesie aj spoločnosť. Týranie na dieťati vidno. Prečo sa nenájdu ľudia, ktorí by príslušné orgány upozornili na tento problém? Možno preto, že dnes je veľmi riskantné miešať sa do záležitostí cudzích rodín. Táto úloha je predovšetkým na pleciach učiteľov a lekárov, ktorí s dieťaťom prichádzajú do kontaktu.

S napadnutím sa nestretli

Pracovať v takomto zariadení určite nedokáže každý. Nielen preto, že pri takýchto deťoch sa zamestnanci oprávnene môžu cítiť v ohrození, ale aj preto, že určite nie je príjemnou satisfakciou za každodennú, trpezlivú prácu, ktorú robia z presvedčenia, mnohokrát počúvať od detí nadávky. Veľakrát im totiž prekľajú aj niekoľko rodov dozadu. "Čudovali by ste sa, aké krehké ´kvetinky´ u nás robia. Učí tu aj 25-ročné dievča, no je pravdou, že občas má smutnejšie oči...," vraví riaditeľ. Napriek tomu, že ústav je plný agresívnych detí, s fyzickým napadnutím sa zamestnanci doteraz nestretli. Dieťa totiž ak nie je fyzicky trestané, nenapáda. Výchovnými prostriedkami sú rôzne formy obmedzenia výhod, alebo naopak, poskytovaním výhod.

Ako sa má žiť a správať v spoločnosti, svojim zverencom ústav po malých a postupných dávkach vštepuje. Ak prídu cez prázdniny, alebo sviatky domov do rodiny, ktorá nemá rovnaký hodnotový systém, vráti sa im dieťa opäť "pokazené". Je to ako začarovaný kruh. "Mnohé deti sa nás pýtajú, prečo im zakazujeme fajčiť, keď doma fajčia s otcom a mamou... U nás sa dieťa snaží učiť a správať v medziach slučnosti, no keď ide domov a potom sa vráti, sme opäť na začiatku." Domov však deti chodiť musia, aj keď rodinné prostredie nie je vyhovujúce. Keďže rodičia sa nezmenia, pretože spoločnosť zatiaľ nemá páky aby ich k tomu prinútila, musí sa dieťa naučiť s nimi žiť. Odolať tomuto deštruktívnemu spôsobu života, ktoré ho neustále obklopuje, vyžaduje veľkú vnútornú silu.

Riaditeľ na "svoje" deti nedá dopustiť. Sú šikovné, schopné, zúčastňujú sa a umiestňujú v mnohých nielen slovenských ale ja medzinárodných výtvarných súťažiach. Rovnaké úspechy dosahujú v športe. Radosť mu robí domovácka elita, deti z otvoreného oddelenia, ktoré chodia do mestských škôl. Jeden z nich tohto roku maturuje a ostatní svojim správaním na stredných učilištiach robia Hornému Bankovu dobré meno. "Tieto deti na učilišti prekonávajú traumu z toho, že sú s biľagom polepšovne a neskôr sa ukáže, že ich správanie je najlepšie na celej škole. Keď som chodil ako vychovávateľ na rodičovské združenia, učiteľka mi povedala: Ej, keby tak všetky deti boli také ako vaše...," pochválil sa na záver riaditeľ T. Palko.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári