Vetrovka vždy neznamená iba odevný doplnok
Žil v zaujímavej dobe. Keď začal tvoriť, panovala ešte legendárna cisárovná Mária Terézia, svet sa začal zaujímať o zázračné dieťa Mozarta a vo Francúzsku pracovali pod Diderotovým vedením na spracovaní encyklopédie. Mnoho vecí ešte nebolo vynájdených a on sám by bol asi prekvapený, že raz bude považovaný za vynálezcu hracej pušky pre dospievajúce deti, vzduchovky. V jeho časoch dokonca nepoznali ani len slovo "vzduch" a tak sa jeho vynález musel volať vetrovka (od slova povetrie, vietor). A to prosím stihol už zažiť aj Napoleona a iních majstrov, čo vedeli spúšťať ľudstvo z krve. Niekoľko jeho zbraní sa zachovalo aj v Košíciach a tak sa ním v krátkom seriáli bodeme zaoberať.
VYNÁLEZCA A JEHO DOBA
Volal sa Bartolomeo Girandoni (píšu ho aj Girardoni) a podľa mena znel síce ako Talian, v skutočnosti bol však Rakušan, či chcel, alebo nie. Narodil sa totiž v Ampezze v južnom Tyrolsku a to bolo vtedy habsburské. Vyučiť ho dali za hodinára, no chlapec mal širšie záujmy. Zaujímali ho hlavne vojenské pušky. Ako mladý muž si nechal v roku 1779 patentovať dve úpravy vtedy bežných kresadlových pušiek, ale tiež jednu nevšednú pušku strieľajúcu pomocou stlačeného vzduchu. Nie, nejednalo sa o žiadnu malorážnu vzduchovku pre deti. V tých časoch malorážnu hlaveň v dnešnom slova zmysle nevedeli ešte ani len vyvrtať. Bežná vojenská puška mala vtedy ráž okolo 18 až 19 milimetrov a váhu okolo jedného až 1,2 lótu olova. Girandoniho puška však mak mala prekvapivo malú ráž 12,8 milimetra.
Táto zvláštna puška bola vo svojej dobe skutočne revolučná, ale revolučná musela byť v prvom rade doba. Viete si dnes predstaviť armádnu zložku, ktorá by sa nadchla vzduchovou zbraňou a zaviedla ju do výzbroje? Lebo presne toto sa stalo. Girandoni pánov z dvorskej vojenskej komorý zaujal, ihneď ho presťahovali do Viedne, dostal priestory, špecialistov a hlavne peniaze, takže svoju konštrukciu relatívne rýchlo dopracoval a napodiv v Rakúsku ju zaviedli do výzbroje. Stalo sa tak pár mesiacov potom, čo zomrela cisárovná Mária Terézia a nahradil ju cisár "revolucionár" Jozef II. Práve za jeho panovania sa všetky tie veci okolo Girandoniho pušky začali oficiálne diať.
Ya vlády Márie Terézie mal jej syn Jozef na starosti vojenské záležitosti, a neskôr ako cisár ich mal prakticky úplne v moci. Girandoni evidentne trafil vhodnú dobu. Takzvaná "zemiaková!" vojna sa práve skončila a nastalo zopár rokov kľudu, keď sa táto nevšedná puška mohla vyrábať a zavádzať zatiaľ iba u špeciálnych jednotiek. Girandoniho vetrová puška (nemecky zvaná Windbüchse) bola totiž drahá a komplikovaná ostatne ako všetko nové a lepšie. K slovu sa mohla dostať až za koaličných vojen s Francúzuskou republikou (prvá z nich vypukla v roku 1792 a v podstate spôsobila popravu Márie Antoinetty) a v ešte skoršom konflikte s Turkami v rokoch 1789 1790, kde za cisára nakoniec ťahal gaštany z ohňa starý známy maršal Laudón.
Už vtedy mohli nájsť uplatnenie v cisárskej jazde, najmä v rôznych nepravidelných jednotkách Girandoniho vetrovky. Ale vojaci košického 34. pluku to vtedy, ani neskôr byť nemohli, pretože to boli pešiaci. Napriek tomu sa dve takéto pušky v Košických múzejných zbierkach zachovali v torzách. Pravdepodobne však pochádzajú z civilných zdrojov, čo je veľmi dobre možné. keďže Girandoni vyrábal nielen pre armádu, ale pár kusov aj pre bohatú klientelu. Napriek tomu, že jeho zbraň bola pôvodne utajovaná a robotníci v jeho dielni museli kvôli tomu skladať prísahu.
ČO TO BOLA VETROVKA?
Je teraz načase napísať si niečo podrobnejšie o Girandoniho puške, ktorou sa tu zaoberáme. Nuž zbraň to bola vskutku revolučná. Jednak preto, že fungovala na stlačený vzduch, že bola nezvykle malorážna, že bola rýchlopalná a hlavne, že ju armáda tej doby napriek všetkým ťažkostiam (a mala ich aj táto puška) zaviedla a používala, no je nutné povedať, že v nevelmi veľkých množstvách a zväčša iba u prieskumných jednotiek. Girandoniho puška predsa len príliš predbehla dobu. V roku 1792, keď ju mali možnosť prvýkrát vyskúšať (čo však neznamená, že už vtedy ju vyskúšali), zomrel po krátkej vláde cisár Leopold, posledný osvietený habsburský vládca. Nahradil ho syn František, najprv II., neskôr I., zarytý konzervatívec. No osud vetrovky to zatiaľ neovplyvnilo.
Na prvý pohľad vyzerala vojenská vetrovka ako bežná puška, len pažbu mala akúsi inú. Bola masivna celoželezná, kužeľovitého tvaru vykovaná do podobý fľaše. Ono sa jej aj dnes hovorí tlaková fľaša, keďže tomuto účelu slúžila. Vytvarovali ju z kužeľovej hrubostennej časti a z pologuľovitého dna. Tie vetrovky, ktoré som mal možnosť vidieť, mali steny silné štyri až päť milimetrov. Tlaková fľaša bola vytvorená kováčskym zváraním, pretože elektrické zváranie vtedy ešte nebolo známe (elektrinu, najmä tú silnoprúdovú, práve vynachádzali). Užší koniec tlakovej fľaše bol opatrený šrúbením, tesneniami a spätným ventilom. Tento koniec sa pripevňoval k ostatnej časti pušky.
Mosadzný a oceľový zámok pušky ovládal naťahovanie a otváranie spätného ventilu tlakovej nádoby. Tá v prípade, že strelec chcel streliť, vypustila pri stlačení spúšte dávku vzduchu, ktorá vymrštila olovenú guľku ktorá vyletela bezhlučne (istý svist tá guľa vydávala, na to však nebol nik navyknutý) a zabíjala do vzdialenosti asi 120 metrov. Po pätnástich výstreloch tlak v nádobe pažbe poklesol a výrobca zaručoval smrtelný účinok už iba asi do 50 metrov. Treba si však uvedomiť, že metrický systém bol práve vymyslený a zavádzaný, zatiaľ iba vo Francúzsku, a že v Rakúsku to ešte potrvá dlho, kým sa ujme, takže si metre preveďte na viedenské siahy (1 siaha sa rovnala 1,89 metra). Ťažkú, nebezpečnú a útočnú zver ste s Girardoniho "vzduchovkou" poľovať nemohli, ale na človeka to stačilo, pretože ako poľovníci hovoria, človek je "ľahká zver".
Puška bola zároveň rýchlopalná. Dávkou síce strieľať nemohla, ale na opakovanie výstrelu jej stačili asi dve sekundy. Bol totiž na nej ďalší z Girardoniho vynálezov zásobobvacie zariadenie. To bolo trubicové, namontované na pravej strane hlavne, a obsahovalo dvadsať gulí ráže 12,8 milimetra (menej presné pramene uvádzajú ráž 13 milimetrov). Prvá guľa smerom od strelca sa stlačením palcom dostala do hlavne, puška však musela byť naklonená, aby ju tam dopravila gravitácia. Dobre vycvičený strelec potom mohol opakovať výstrel každé dve sekundy, ba dokonca i rýchlejšie, ak to stíhal.
NAPOLEON JU NEZNÁŠAL
Do boja sa Girandoniho vetrovka dostala možno už za prvej koaličnej vojny s revolučným Francúzskom v rokoch 1792 1797, rozhodne však počas druhej koaličnej vojny v rokoch 1799 až 1801. Veľkotovárenská výroba vtedy ešte neexistovala a vetrovka sa vyrábala v jedinej, naviac utajovanej dielni, u Girardoniho. Nasadená bola hlavne na Talianskom bojisku (Girardoni bol predsa Talian!) kde boli vytvorené najprv malé skupinky po štyria strelci z vetroviek v každej jazdnej rote, neskôr dokonca osobitný zbor v sile 1313 mužov. Vetrovka a strelci "vetrovčíci" si tu získali povesť povedzme, že dobrú i zlú zároveň.
Práve tu, v severnej Itálii, sa počas oboch koaličných vojen Girardoniho vetrovka uplatnila, ale tiež práve tu narazila. Narazila na rodiaci sa vojenský talent revolučného francúzskeho generála Napoleona Bonaparteho. Fakt, že Francúzi obe tieto vojny vyhrali, nebol tým najhorším. Horšie bolo, že puška vetrovka sa Napoleonovi od prvého momentu, čo s ňou prišiel do styku, znepáčíla. Zbraň, ktorá bý dnes bola považovaná za detskú hračku, sa francúzskemu géniovi zdala byť zákernou zbraňou, čímsi, s čím sa neslušilo bojovať. Dokonca to došlo tak ďaleko, že budúci cisár Francúzska vvdal príkaz, aby vojaci zajatí s vetrovkou boli ako nečisto bojujúce osoby zastrelení. Dnes by sa naopak každý veliteľ, ktorý má čo len trocha mozgu v hlave, snažil získať ich živých. Veď boli nositeľmi utajovaných technických informácií. Nuž ale, každá doba má vlastné hlúposti a o Napoleonovi to dnes prakticky nikto nevie.
A tak si vetrovka síce získala rešpekt, ale zároveň aj odpor. Vojaci odmietali (pokiaľ mohli) zaradenie k tejto zbrani a bojovanie s touto zbraňou. To by však nebolo to najhoršie. Slávu vetrovky skončila predčasná smrť jej vynálezcu. Bartolomeo Girandoni zomrel relatívne mladý 21. marca 1799, nedožijúc sa ani 55 rokov, vo viedenskom predmestí Penzing. Bolo to v prvom roku druhej koaličnej vojny. Ktovie, či sa pochybnej slávy svojej pušky vôbec dožil. Vetrovka však rozhodne nezanikla Girandoniho smrťou. Jej civilná kariéra sa práve teraz začínala. Girandoniho puškárski majstri ju ešte nejaký čas udržiavali pre armádu. Nestíhali to síce tak, ako za života svojho majstra, ale vetrovka zažila ešte aj tretiu a piatu koaličnú vojnu. Zažila tiež Napoleona ako spojenca Rakušanov a zaťa rakúskeho cisára, jeho výpravu do Ruska, a nakoniec jeho nepríjemné porážky a viedenský kongres.
Po roku 1815 začali vetrovku sťahovať do armádnych skladov v pevnosti Olomouc. Už nebolo dosť odborníkov, ktorí by ju udržiavali. Stále menej a menej vetroviek bolo "pojazdných". Aj cisár František (vtedy už rakúsky, toho mena prvý) medzitým o vetrovky stratil záujem. V rezerve však armáda vetrovky stále udržiavala. Posledné sa v Olomouci nachádzali ešte v revolučnom roku 1848. Vojsko už nikdy viac vetrovku do svojej výzbroje nezaviedlo, v civilných službách však táto zbraň prežila dodnes, dokonca aj u nás v Košiciach. Ako, o tom si povieme nabudúce.
Zbrane na stlačený vzduch boli v porovnaní s klasickými puškami výhodnejšie a z mnohých hľadísk bezpečnejšie
Ak výbušný systém zlyhal, strelec mohol prísť o prsty
Zdá sa až neuveriteľné, že také revolučné zbrane, akými boli vetrovky, sa objavili už v druhej polovici 18. storočia, a potom, keď už o ne armáda prestala mať záujem, premenili sa na žiadané civilné zbrane. Čo to vlastne spôsobilo. Prečo sa táto puška tak rýchle ujala? Nuž v prvom rade to bolo dobou, ktorá bola priaznivo naklonená novotám. hlavne rôznym mechanickým čačkám čo vetrovka so svojimi závitmi a ventilmi nesporne bola. Nepochybne to bolo aj osobou panovníka, ktotý mal sklony k novátorstvu. Hlavne však vetrovka prinášala celý rad priaznivých vlastností.
Nebolo to v tom, čo by si laik ihneď predstavoval. Vetrovka nebola ani ľahšia a ani menšia, čiže šikovnejšía. Vtedajšie klasické pechotné pušky síce vážili okolo päť až šesť kíl a vetrovky iba niečo vyše troch, no to sa takmer presne rovnalo dobovej jazdeckej karabíne, čím vlastne vetrovka bola. Rozmermi bola vetrovka dokonca o niečo väčšia, takže ani v tomto ohľade to nemohlo byť. Malá ráž mohla byť síce považpvaná za istú výhodu, ale zároveň aj za nevýhodu. Dôstojníci bývali takmer vždy náchylní báť sa plytvania strelivom (keď má vojak menšiu ráž, obvykle nesie väčšiu palebnú dávku, ale keď má viac gulí, aj ich viacej vystrieľa).
Ostatne, čo sa ráže týka, taká novinka to až zase nebola. Kto neverí, nech si nalistuje Posledného Mohykána, kde zístí, že slávna americká "Kentucky rifle" bola podobná malorážka. Nehovoriac už o to, že menšie ráže používali armádne zvláštne zložky, zväčša ostrostrelci, v tých časoch už bežne.
Tak teda, kde bol pes zakopaný? Nuž v pušnom prachu. Na vetrovku ste žiaden nepotrebovali. Bol doslova všade, pretože ním bol obyčajný vzduch. Bol zadarmo a bol lacný. Nepotreboval zvláštne armádne zložky, ktoré by ho vyrábali, distribuovali a bezpečne skladovali. Naviac bolo fuk, či prší, alebo nie. Pumpa na vzduch bola vtedy už vymyslená a zavedená ostatne veľmi sa podobala tej, čo sa dodnes používa pre bicikle, len namiesto gumenných súčiastok sa používali kožené. Hlavne bolo potrebné včas všetko napumpovať, keďže vojak s vetrovkou neniesol iba tú tlakovú fľašu, ktorú mal zašraubovanú v puške, ale aj fľaše náhradné. Obvykle štyri, čiže obvyklý palebný priemer bol okolo sto guliek.
No a potom tu bola otázka bezpečnosti. Vetrovka bola ako vieme opakovačka a bezpečná opakovačka bola v 18. storočí problémom, naviac drahou záležitosťou. My síce dnes poznáme opakovačky rôznych sústav v 17. a aj v 18. storočí, všetky však mali tú chybu, že sa nevyrábali sériovo, boli drahým a bohatým špásom pre rôznych pánov grófov, markízov a kniežatá, no čo by mne najviac vadilo, boli to nebezpečné hračky. V Kalthofovej, alebo Berseliho opakovačke sa mohlo stať, že strelilo všetko naraz, a potom ste mali šťastie, ak ste vôbec prežili. Častejšie používané espignoly tiež občas vystrelili naraz, pričom ste prišli o zbraň a obvykle tiež o prsty. Girardoniho vetrovke však takéto veci nehrozili. O tom, že by vybuchla tlaková nádoba, som sa nikde nedočítal. A inak vzduch nebol výbušninou.
Spomenuli sme, že opakovačky boli drahé, a poveddzme, že vetrovka bola drahá tiež, čo bola jej veľká nevýhoda. Stála 33 zlatých, čo bežná puška iba okolo šesť zlatiek a fajnovejšia jazdecká karabína o niečo prekročila deväť zlatiek. V napoleonských vojnách vyčerpané Rakúsko finančne skrachovalo, čoasi bolo jedným z dôvodov konca vetrovky. Ostatne cisár z tohoto dôvodu zrušil v roku 1809 prebiehajúcu reformu armády, ktotorú presadzoval jeho brat arcivojvoda Karol. Tak skončili vojenské vetrovky, no boháči a ich láska ku poľovačke prežili tieto časy bez väčšej úhony.
Text a obrázky: Jozef Duchoň
Nabudúce: Zrodenie vzduchovky
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
