Tréner ešte dával posledné pokyny a on dymil v kútiku pod starým kabátom
Košický futbal opäť stiahol vlajku na pol žrde. Na znak smútku za ďalšou z galérie veľkých hráčskych osobností. Na fotografii Jozefa Bombu, vynikajúceho obrancu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia, sa objavila čierna stužka. Na trávniku nebol zvyknutý prehrávať súboje so súpermi, ale smrť, ten nekompromisný protihráč, vystihla okamih, keď poľavil v ostražitosti. Pravda, už s podlomeným zdravím po dlhej a ťažkej chorobe nemohol ten súboj vyhrať. Skonal minulý týždeň vo veku 66 rokov.
Jozef Bomba sa narodil v Bardejove, väčšiu časť kariéry obúval kopačky v kabíne prešovského štadióna, ale rovnaký nárok si naňho robia aj Košičania, veď po štyroch sezónach v drese žlto-modrých VSS, vari najúspešnejších v histórii klubu, sa tu usadil natrvalo. Vravia o ňom, že bol vynikajúci atlét, behával šprinty, skákal do diaľky. Rýchlosť, odraz, výbušnosť, tieto atribúty boli cenným vkladom i do jeho futbalovej kariéry, ktorú otvoril v rodnom Bardejove. Ale veľký futbal začal hrávať až za prešovský Tatran, tam v roku 1958 debutoval v prvej lige, tam prvý raz zažil neopakovateľnú atmosféru európskych pohárových zápasov, tam padol do oka aj zostavovateľom reprezentačného mužstva. Ale ktovie, či by sa doň vôbec dostal, nebyť vojenčiny v RH Brno, veď viete ako to s hráčmi z východu voľakedy bývalo...
Prvý raz sa meno Bomba objavilo v zostave národného tímu na jar v roku 1960, keď prišli do Prahy Rakúšania. Odviezli si odtiaľ prehru 0:4 a novinové referáty chválili čiernovlasého východniara, že bol popri Masopustovi a ďalšom nováčikovi Kvašňákovi najlepším hráčom na trávniku. Potom v niekoľkých zápasoch čelil útokom rumunských útočníkov, Švédov, Argentínčanov, ba aj Škótov, v Glasgowe. Ale práve po tej prehre 2:3 v kvalifikácii o postup na majstrovstvá sveta v Čile čakal niekoľko rokov na pozvánku do národného mužstva márne. Aj keď po nečakanom postupe zo skupiny na svetovom šampionáte ho tréner Rudolf Vytlačil dodatočne povolal do Viňa del Mar. Tiež patrí do partie strieborných ´Čiľanov´, hoci si na pamätnom turnaji nezahral ani minútu.
Mal dvadsaťpäť rokov, keď sa do mužstva s levíčaťom na hrudi vrátil. Prispel k cennej remíze vo Florencii proti Talianom i k slávnemu víťazstvu 4:3 nad Nemeckom v Ludwigshafene. Písal sa rok 1964. Legendárny tréner Nemcov Helmut Schön práve skladal výber Európy na stretnutie proti Škandinávii v Kodani. Vtedy to boli vysoko prestížne duely a pre každého futbalistu nesmierna česť nastúpiť v takom zápase. Veď o stretnutí výberu sveta s Anglickom vo Wembley rok predtým sa medzi fanúšikmi ešte dlho rozprávalo. 20. mája v Kodani vybiehal Jozef Bomba v základnej jedenástke v spoločnosti takých hráčov ako Jašin, Wilson, Greaves, Van Himst, Law či Bobby Charlton... Aj keď nešťastné koleno (zranil si ho v zápase s Nemcami) nevydržalo celých deväťdesiat minút, kodanský podvečer zostal navždy v jeho pamäti ako najväčší zápas kariéry.
Hral aj v kvalifikácii o postup na majstrovstvá sveta v Anglicku a po nej ešte v zápase so ZSSR (1:2) v Prahe. V dvadsiatichsiedmich rokoch ešte rozhodne nepatril do starého železa, ale spomenuli si naňho až vtedy, keď bolo treba ťahať horúce gaštany z ohňa. Po Mexiku 1970 a známej afére "adidas - puma" bolo dištancované prakticky celé mužstvo a tridsaťjedenročný stopér košických VSS dostal kapitánsku pásku a na starosť pár reprezentačných ´ušiakov´, aby národný tím vytiahol z ´brindy´, do ktorej ho zväz dostal. Nepodarená remíza 1:1 s Fínskom v Prahe na Letnej v kvalifikácii na ME ´72 bola preňho definitívnou rozlúčkou s reprezentačnou kariérou...
"Jožko si nikdy nepotrpel na nejakú slávu," tvrdí o ňom bývalý spoluhráč zo Solovjevovej, kde voľakedy hrávali košické VSS, brankár Anton Švajlen. "Nemal rád, keď sa pred ním spomínali jeho reprezentačné zápasy, doslova ho to štvalo, takže vždy sme museli o ňom hovoriť veľmi taktne," vraví jeden z jeho bývalých trénerov v slávnej ére strojárov, Ján Hunčár.
No každý zo spoluhráčov, protihráčov, tí, ktorí ho trénovali, čo ho poznali v súkromí alebo len na trávniku, má naňho len tie najlepšie spomienky. "Vynikajúci kamarát, inteligentný človek, skvelý futbalista," je smutno na duši aj Jánovi Strauszovi, ktorý s Jozefom Bombom prežil v žlto-modrom celé štyri sezóny. "Neraz sme nastúpili aj proti sebe, ešte keď hrával za Prešov. Väčšinou ma držal osobne, ale ani raz v živote ma nekopol, on to proste nepotreboval. Bol tvrdý, ale nepotreboval faulovať, na súperov platila jeho rýchlosť, obratnosť, vkĺzačka. Pravda, nejaké malé faulíky sem-tam použil i v našich vzájomných súbojoch, ale nie každý skončil jeho víťazstvom. Veď keď som v lige dal tých stopätnásť gólov, musel som vedieť obísť každého, aj Bombu," prišiel mu sem-tam chýrny košický kanonier tiež na kobylku. "Tá jeho rýchlosť však bola povestná. Hrali sme v Tepliciach, ešte na starom štadióne, pri droždiarni, a Sklo-Union mali vtedy na hrote vynikajúceho Stratila. Jožko mu dal raz na polovici ihriska päť metrov fóra, na šestnástke ho chytil a vypichol mu loptu, samozrejme, bez faulu. Celý štadión mu tlieskal, hoci sme boli hostia." Bomba bol kamarátsky, aj keď trochu svojrázny človek. "Občas trochu samotár. Keď som bol ja zranený, vždy som prišiel medzi chlapcov do kabíny, trochu ich povzbudiť. Ale Jožko nie, ani neprišiel na štadión, radšej sa vybral na výlet do Jasovskej jaskyne..."
Pre Júliusa Holeša, dlhoročného gólmana prešovského Tatrana i košickej Lokomotívy, bol jedným z najlepších stopérov, akí kedy v obrane pred ním stáli. "On, Stano Jarábek a Milan Urban, za každým z tejto trojice som sa cítil veľmi istý. S Jožkom sme v Prešove spolu rástli, hrali sme spolu na dorasteneckom turnaji UEFA v Španielsku, potom i v Pohári víťazov pohárov proti Bayernu Mníchov. Pre útočníkov bol neprekonateľnou prekážkou, obehol každého, vyhral každý hlavičkový súboj. Bol to človek, ktorý nemal chyby, ani nepriateľa."
Veľmi rýchlo sa udomácnil aj v partii košických ´vraňarov´, keď sa stal v roku 1967 jedným z pilierov obrany VSS. "Vždy som bol pokojnejší, keď som ho mal pred sebou," priznáva aj brankár strojárov Anton Švajlen, že sa mu medzi žrďami ľahšie dýchalo, keď mal pred sebou Bombu. "Výbušnosť, rýchlosť, zakrižovanie, odkopnutie, i výborná hlavička. Iba trošku menej techniky. Keď sa pustil do parádičiek, nie vždy to vypálilo tak, ako si predstavoval. V Trenčíne sme držali bezgólovú remízu do poslednej minúty, keď si zmyslel odkopnúť loptu spred brány cez hlavu, nožničkami. Bol otočený chrbtom do ihriska, vymrštil sa do vzduchu a... Namiesto toho, aby lopta letela ďaleko do poľa, trafil ňou presne ľavý vinkel mojej brány. Pár šťavnatých slov sme si vymenili, ale rýchlo sa na to zabudlo, veď koľkokrát tak našu bránu zachránil..." Bol neprehliadnuteľný, nielen pre svoju vyšportovanú, atletickú figúru, ale aj pre čierne, vždy nakrátko ostrihané, perfektne upravené vlasy. "Jojój, na vlasy si teda potrpel! Stále ich mal nakrátko, lebo keď mu len trošku narástli, tak mu dupkom stáli," vyvoláva táto spomienka úsmev na perách košickej brankárskej legendy.
V Košiciach už patril Jozef Bomba medzi skúsených, starších hráčov, ale maniere hviezdy mu boli vždy cudzie. "Odo mňa bol starší asi o deväť rokov. Z môjho pohľadu to bol veľmi dobrý človek, navonok možno trošku tvrdý, voči sebe i prostrediu. Bol kamarátsky, aj keď trochu svojský. Vedel si postaviť hlavu, keď sa mu niečo nepáčilo," vraví niekdajší stredopoliar VSS Andrej Daňko. "Raz sme cestovali niekde vonku na Rappanov pohár. Najskôr vlakom do Prahy. Už v Košiciach sme mali mať lôžkové vozne, ale povedali nám, že budú až v Žiline. Keď neboli ani tam, Jožo sa tak naštval, že prestúpil do vlaku, ktorý sa vracal do Košíc. Ráno hľadáme vo vlaku Bombu, keď ktosi zahlási - veď ten už od Žiliny necestoval s nami. Veru, taký bol Jožo. Bolo o ňom známe, že pred zápasom si musel pofajčiť. Aj tesne predtým ako sme vybehli na ihrisko a tréner mal k nám ešte záverečné slovo. On ešte sedel na záchode, alebo v takom kútiku, kde sa prikryl starým kabátom, aby ho nebolo vidieť a tam dymil. Aj srandy sme si s ním užili, tiež bol za každú psinu. V austrálskom Perthe nás Jožo Vengloš zavrel na hoteli, celé mužstvo. Ale boli tam akýsi Košičania a lákali nás vyraziť si do mesta. Tak sme sa dali na útek a keď sme spúšťali z vyššieho okna Jožka Bombu, tak spadol rovno do kvetinového záhona, medzi ruže. Až si roztrhal také úzke, tesilové gate. Vengloš sa na to tak zvrchu díva a vraví: Jožko, kde ideš? Spomedzi kvetov sa ozvalo: Teraz už do..."
Na ihrisku však ´Spencera´ či ´Ježúra´ (mal aj také prezývky, podľa jedného argentínskeho futbalistu i podľa svojho účesu) len zriedkakedy niekto dokázal dostať do úzkych. "Keď sa mu darilo, sám si vedel poradiť aj s niekoľkými chlapmi. A za Ostravu teda hrali poriadni. Pýtame sa ho - Jožko, máme ti vzadu trochu pomôcť? On na to, že netreba, že sám ich ustráži."
"Keď mu išlo, vedel podržať aj celý súperov útok," pridáva sa ďalší z jeho mladších spoluhráčov, Jozef Štafura. "Keď mal formu, dokázal čeliť aj väčšej presile. Najmä kvôli svojej rýchlosti. Na krátku vzdialenosť nemal v celom Československu konkurenciu. Bol to super hráč i super človek. Stále mám doma naňho spomienku, spoločnú fotografiu z indického Madrasu, ako aj s Ferim Hoholkom stojíme pred hotelom, kde sme bývali spolu na izbe, ale v noci sme ani oka nemohli zažmúriť, lebo nám po strope lozili veľké jaštere. Neviem už, kto z našej trojice mal najväčší strach, miestni nás mohli upokojovať koľko len chceli, že to je tam normálne..."
"Jožo bol typický východniar, aj keď ho trápilo to zranené koleno, nikdy sa neľutoval. Králku sme volali ´torpédo´, ako vletel do každého súboja, ale Jožo, napriek tomu, že to bol silný hráč, hrubú silu proti súperovi nikdy nepoužíval. Mal rád futbal, aj tréningy, čo ho bavilo, robil veľmi rád a dlho. Rád chodil do telocvične, posilňovať, po tréningoch nikdy nechcel pustiť ostatných z ihriska, vždy si ešte chcel zahrať na malé bránky. Nikdy neflákal tréningy," vraví o ňom jeho bývalý tréner Ján Hunčár, ale azda najviac ho vystihol Andrej Daňko: "Vždy si ho predstavujem ako suveréna, ktorý si verí a ide za svojím. Bol nepoddajný, stále vitálny, plný života. Preto, keď som sa vrátil z Kuvajtu, veľmi ma prekvapilo, že ho tá choroba chytila."
Dlho s ňou bojoval. Ako so súpermi na futbalovom ihrisku. A vždy si myslel, že to ide fér. Žiaľ, život k niekomu taký nie je...
Bohuš MATIA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
