"Á, dobrý večer teta, kdeže ste sa vybrali?," opýtala sa dievčina, ktorá práve nastúpila, postaršej pani sediacej v autobuse č. 15 oproti mne.
"Ale vieš čo, taká som uťahaná z tej roboty, muž stále len s kamarátmi vysedáva, keby sa aspoň ten môj Martin toľko neflákal, aby som sama nemusela vysedávať pred tým televízorom doma. Ta utekám moja, bo zachvíľu VyVolení idú, Duel, ta už sa neviem dočkať, kedy totú Lenku falošnú z vily vyhodia, vyložím si nohy uvarím kávičku a tak mi bude dobre...," predstavovala som si v duchu možnú verziu odpovede, ktorá by sa hodila k dotyčnej panej (prepáčte teta), ale verne reprezentujúcej obraz dnešných žien v strednom veku.
"Idem na Hiromi," odvetila teta bez okolkov a mne skoro zabehla žuvačka. Pozrela som na ňu ako na fantastickú hrdinku z futuristického filmu o záchrane sveta. Bežná pani v sivom kabáte a trvalou na hlave, akoby vytušila môj údiv, vo svojom monológu pokračovala.
"Konečne sa v tom džeze niečo deje. A je to vraj vynikajúca klaviristka, tá Japonka. Tak sme sa dohodli s manželom, že sa stretneme pred Bužňou. To syn nás takto naučil. Martin teraz študuje hudbu v Prahe. Tak aspoň máme o program postarané. Vždy lepšie, ako doma čumieť na tie reality šou, no nie moja?," dvíhala sa zo sedadla teta, keď autobus zabrzdil na zastávke. Dvihla sa aj dievčina. Vysvytlo, že všetky tri máme rovnaký cieľ cesty.
Prekvapenie číslo dva. Napriek tomu, že v telke si už Vyvolená víťazka Duelu pripravovala ďakovnú reč, čakal nás vypredaný Dom umenia. A pri pohľade na publikum, v ktorom mladým hipisákom, čo prišli "čeknúť, ako sa rodí hudobný progres", odvážne konkurovali pamätníci, som ústa už nezatvorila. Keď Hiromi dohrala, masa s potleskom povstala. Ako v lacnom americkom futuristickom filme o záchrane sveta. Po tele mi prebehli zimomriavky. To nebol film. To bola realita. Najkrajšia reality šou.
P. S.: Mimochodom. Teta z autobusu - prepáčte mi. A ďakujem.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
