Doma bol priekopníkom obojručnej streľby, pre Afričanov basketbalový "muzungu"

Svojho času patril k najvyšším hráčom, akí sa pod československými košmi pohybovali. Bol pravák, ale naučil sa strieľať cez hlavu aj ľavou rukou. Tak dokonale, že o jeho schopnostiach sa hovorilo i na prednáškach o basketbale na fakulte telesnej výchovy a športu. Doma odohral desať prvoligových sezón, za Spartak Zbrojovku Brno, Iskru Trenčín, Jednotu a VSS Košice, Duklu Mariánske Lázně a Sláviu VŠT Košice, a tri pridal i v Afrike, v drese majstra Ugandy. To mal už okolo štyridsiatky. Dnes má sedemdesiat a najväčšiu radosť z toho, že si stále môže, dvakrát do týždňa v telocvični na ´Boženke´, zahrať svoj obľúbený basket. S oveľa mladšími kamarátmi.

"Samému mi to pripadá až neuveriteľné, ale je to už päťdesiatdva rokov, čo hrám nepretržite basketbal. Rátam to odvtedy, ako som sa stal v roku 1953 v tíme Bratislavského kraja majstrom Československa v staršom doraste."

Ivan Rosival je bratislavský rodák, ale časť mladosti prežil v Trenčíne. Otec bol advokát a pred februárom 1948 sa preto museli vysťahovať z Bratislavy. Na stranícky príkaz. "Nesmel pracovať ako advokát, a tak začal nanovo ako vodoinštalatér v Michalovciach. Po čase sa vrátil za rodinou do Trenčína." To už Ivan nadarmo nemrhal zdedenou výškou ("otec i mamka boli vysokí a všetci traja synovia boli po nich") a patril k oporám gymnaziálneho tímu i trenčianskeho dorasteneckého družstva. "Hrával som aj volejbal a tam mi to išlo tiež celkom dobre. Ale basketbal bol oveľa zaujímavejší šport, volejbal bol málo pohyblivý."

Aj keď mu tých päť centimetrov do dvoch metrov chýba dodnes, na tú dobu bol doslova zjavením. "Hráčov s takou výškou bolo vtedy veľmi málo. Dnes má do dvoch metrov už väčšina stredných rozohrávačov..."

Pre basketbalový talent bol kľúčový rok 1953 a dorastenecké majstrovstvá Československa, na ktorých štartovali krajské výbery z celej republiky. Trenčania reprezentovali Bratislavský kraj a dlháň z majstrovského družstva padol do oka Brňanom. "Bol to dôležitý turnaj, na ktorom sa zišla celá basketbalová elita. Neodolal som lákavej ponuke hrať za prvoligový Spartak Zbrojovka Brno. Navyše, túžil som ísť v otcových šľapajách a chcel som študovať právo v Brne. S tým, že keď tam budem pracovať, získam robotnícky pôvod, čo mi umožní dostať sa na školu."

Ale kdeže! Straníci iba záporne pokrútili hlavou. "Robiť jeden rok ešte neznamená získať robotnícky pôvod. Do školy som sa nedostal a ešte som aj ochorel na tuberkulózu. To viete, vo fabrike som bol dielenský rysovač, ale nie na papieri, v nejakej kancelárii, lež v dielni. Bola to fyzická robota pri výrobe motorov, v nečistom prostredí. Pod moju chorobu sa podpísalo i to, že v ubytovni sme bývali šiesti v maličkej miestnosti, kde boli poschodové postele a keďže sme chodili na smeny a striedali sme sa, nedalo sa tam vôbec oddýchnuť. K tomu tréningy a cestovanie na zápasy..."

Jeho stav bol veľmi vážny. "Začal som kašľať, zle sa mi dýchalo, baktérie mi zožrali kus pľúc. Tá diera v pľúcach sa odborne volá kaverna." Osem mesiacov strávil vo Vysokých Tatrách, v protituberkulóznej liečebni v Starom Smokovci, dva mesiace v nemocnici. Lekári mu vraveli, že už nikdy nebude môcť hrať basketbal. Ale on sa zlomiť nenechal...

Ten rok v Brne mu dal veľa. Aj keď jeho Spartak bol v moravskej metropole, čo sa popularity i úspechov týka, až za konkurenčnou Sláviou. Ligu vyhral ÚDA Praha, Slávia skončila druhá a Spartak Zbrojovka na piatom mieste. "Mali sme veľmi dobrého trénera, Luboš Polcar bol veľký basketbalový odborník. Ale veľa som sa naučil najmä od Ivana Mrázeka, jedného z najlepších pivotov v republike, ktorý v tom čase v našom družstve končil kariéru. Od neho som sa naučil základný postoj pod košom, postaviť sa tak pevne, aby ma súper nemohol nijako odtlačiť. Odkukal som od neho i rôzne druhy streľby." Pravda, vtedajším pivotom sa ešte ani len nesnívalo, že loptu možno do koša aj zavesiť. "Neskôr, viacmenej ku koncu kariéry, som vedel i ja zavesiť, ale robil som to iba na tréningu. V zápase bol každý kôš vážny a pri vešaní bolo vždy riziko, že nedáte kôš a môžete vyjsť na posmech."

Pre chorobu vynechal celú sezónu, ale akoby zázrakom, opäť sa postavil na nohy a v ligovom ročníku 1956/57 už pomáhal Iskre Trenčíne zachrániť sa medzi československou elitou. Medzitým zľavil zo svojich cieľov stať sa advokátom, ale túžba po štúdiu na vysokej škole v ňom zostala. Pomohla trošku náhoda. "Otec našiel nejakého známeho v Košiciach, kádrováka na veterine, ktorý mu sľúbil, že ma na školu dostane. To bolo v roku 1957. O štyri roky neskôr som promoval na Vysokej škole veterinárskej. A vôbec neľutujem, že som sa sem presťahoval."

Bol spokojný v zamestnaní i na basketbalovom ihrisku. Hneď zapadol do zostavy košickej Jednoty, ktorá mala v tom čase solídne prvoligové mužstvo. "Hrávali sme v žlto-modrých pruhovaných tričkách a obyčajných čínskych trampkách, každý ich mal iné. No pred zápasom sme vybiehali v elegantnej teplákovej súprave, bola to taká tmavohnedá úpletová blúza i nohavice. Stále sa ešte hrávalo s obyčajnou koženou loptou, podobnej futbalovej, len o čosi väčšej." Vtedy otvorili v Košiciach aj novú halu, na mieste vojenskej jazdiarne. "Dlhé roky sa na nej vnútri nič nezmenilo, iba tie šatne pod pódiom a vedľajšia prístavba. Až teraz je iná..." vídavame ho v hľadisku aj dnes na každom basketbalovom zápase.

Jednota tam v sezóne 1957/58 vybojovala siedme miesto v najvyššej súťaži. Stojí za to pripomenúť si tie mená. Sahlica, Bauernébl, Rosival, Smolen, Bombic, Šosták, Krenický, Kavka, Krejzl, Kudernáč, Lenártek, Takáč...

Ivan Rosival patril v každom kole k najlepším strelcom tímu. Vďačí za to aj svojej obojručnosti. "Som pravák, ale vedel som zakončovať cez hlavu i ľavou rukou. V oboch som mal rovnaký cit. Ľavačkou som potom dokonca dával viac bodov... Iba pred rokom som sa dozvedel od jedného trénera z Humenného, že sa o mne prednáša na prešovskej fakulte telesnej výchovy, že bol v Československu hráč, ktorý dokázal strieľať oboma rukami. Človeka to poteší..."

V Košiciach sa aj oženil a s manželkou vychovali dvoch synov, Ivana a Tomáša. "S mojou budúcou som sa zoznámil na škole, počas akýchsi osláv MDŽ. Ja som bol študent, ona laborantka. Keď som jej neskôr, zo zájazdu do Paríža doniesol tašku Air France a nejaký rúž, bola ruka v rukáve. Ale môžem povedať, že vďaka tomu sviatku som získal dobrú ženu. Synovia sú výškou niekde medzi mnou a ňou, možno preto z nich nie sú basketbalisti..."

Za košickú Jednotu si odkrútil štyri prvoligové sezóny, keď na rok narukoval do Dukly Mariánske Lázně. "Futbalisti mali prvoligovú Duklu v Prahe, hokejisti v Jihlave, my zas v Mariánskych Lázňach. Až neskôr urobili Duklu v Olomouci." Odtiaľ bolo blízko aj do reprezentácie. "Párkrát som bol pozvaný na sústredenie širšieho reprezentačného výberu, ale na nejakú väčšiu akciu som sa nedostal. No veľmi si cením bronzovú medailu zo Svetových univerzitných hier v Sofii v roku 1961, lebo to bol vtedy veľký úspech."

S prvoligovým basketbalom sa lúčil v sezóne 1963/64, keď košické VSS obsadili deviatu priečku. Prestúpil do susednej Slávie VŠT, netušiac, že pod elitné koše sa ešte raz vráti. "O sedem rokov neskôr, v drese prvoligového nováčika. Žiaľ, iba na jednu sezónu." Archívne materiály podávajú dôkaz, že vtedy sa nezachránil ani jeden z trojice nováčikov - Slavoj Vyšehrad Praha, Moravská Slávia Brno, ani Slávia VŠT Košice.

Prišli roky, keď dostalo prednosť civilné zamestnanie pred športovou kariérou, veď sa pomaly blížila štyridsiatka. "Začal som pracovať v podniku zahraničného obchodu, v pražskej Polytechne. Odtiaľ som sa dostal na tri roky, aj s rodinou, do africkej Ugandy. Vravievalo sa, že Polytechna predávala ľudí do zahraničia, pretože brala časť vášho zárobku. Afrika bola pre mňa atrakcia i riziko zároveň. Musím sa priznať, že najviac som sa obával, že tam chytím nejakú chorobu. V Kampale som učil na miestnej univerzite, bola to jediná univerzita v krajine. A Univerzita Makerere patrila aj k najlepším basketbalovým tímom v Ugande."

Aj pre samotných Afričanov bolo atrakciou, že ich tím trénoval beloch. "A keď priháralo, išiel som aj na ihrisko. V hľadisku vtedy stále zašumelo slovko muzungu, čo v ich reči znamená beloch. Trikrát sme sa stali majstrami Ugandy. Pikantnosťou je, že našimi najväčšími súpermi boli väzenskí policajti, Uganda Prisons. Bol to vlastne policajný štát, na čele ktorého stál diktátor Idi Amin Dada. Bol to bývalý boxer, plukovník, taký poloblázon. Vraj sa rozprával s bohom a v novinách potom muselo byť to, čo mu boh hovoril. Alebo niekedy dal skoro ráno zvolať všetkých diplomatov, aby sa naňho pozerali ako boxuje, alebo hrá basketbal. Bol totiž jeho veľkým fanúšikom..."

"Muzungu" dokázal s univerzitným tímom z Kampaly získať nielen tri majstrovské tituly, ale v Nairobi vyhrať aj Východoafrické univerzitné hry. "Trochu horšie to už bolo na Celoafrických hrách v ghanskej Akkre, kde sme nepostúpili ani zo skupiny. Raz nás, ako šampióna krajiny, prihlásili aj do Pohára majstrov afrických krajín, obdoby Európskeho pohára majstrov, ale vypadli sme hneď v prvom kole. Na prekvapenie v somálskom Mogadišo. Je to jedna z najchudobnejších afrických krajín, samý piesok, s riekami, kde netečie voda, len tri mesiace v roku, ale bolo neuveriteľné, aký tam bol obrovský záujem o basketbal. Betónový štadión pre štyritisíc divákov bol preplnený a my sme sa naň z letiska horko-ťažko dostali, cestu plnými ulicami nám museli robiť policajti."

Po návrate z Afriky sa Ivan Rosival dal v Košiciach na funkcionárčenie i trénerskú kariéru. "Bol som členom basketbalového výboru Slávie VŠT i Slávie VŠV. V oboch kluboch som aj trénoval. V Bratislave som si urobil trénerský kurz, dvojka vtedy stačila, aby ste mohli trénovať ligové mužstvo. Každý vám však povie, že hrať je oveľa ľahšie..."

Dôkazom je sezóna 1978/79, keď viedol prvoligovú Sláviu VŠT s Jozefom Pavlíkom. "Najskôr bol prvým trénerom on, ja jeho asistentom, potom sme sa vymenili." Čo však nezabránilo tomu, že vysokoškoláci leteli aj z dekanského termínu. "Mali sme v tíme aj troch chlapcov z Česka a povrávalo sa o nich, že nejaké zápasy pustili. Po troch štvrtinách ligy sme stáli pomerne dobre, ale potom nastal zlom, prestalo sa nám dariť, aj keď sa už všetci snažili ako chceli..."

Trénerský plat za veľa nestál. "Bolo to pár stoviek a robili ste to popri zamestnaní. Mal som už iné priority, chcel som urobiť kariéru." V roku 1988 si urobil na VŠV docentúru a o šesť rokov neskôr, už na UVL, sa stal profesorom. "Po odchode zo školy som štyri roky pôsobil ako poslanec Slovenskej národnej rady." Občas ho vraj bolo vidieť aj v televízii, ako sedí v laviciach medzi tými nešťastníkmi.

Ani na dôchodku si nedá pokoj, bez práce a basketbalu by ho nebavilo každé ráno vstávať. "Urobil som si živnosť, na ekonomické poradenstvo súvisiace s fondmi Európskej únie. A tak chodím po družstvách, k farmárom, a baví ma to. Tak ako ten basketbal, ktorý som nikdy neprestal hrávať. Ani počas pôsobenia v Bratislave, ani teraz, keď som už doma a dvakrát do týždňa sa s priateľmi stretneme na ´Boženke´. Vzhľadom na môj vek mi spoluhráči i protihráči tolerujú menší výskok i slabšiu ohybnosť, ale stále si ešte nemyslím, že by som mal prestať," dožíva sa elegantný košický dlháň v týchto dňoch úctyhodnej sedemdesiatky.

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári