"Košice a Prešov v druhej lige? To je pre mňa niečo neslýchané"

Pred vyše dvoma rokmi po prvý raz a minulý piatok opäť sa čitáreň Knižnice J. Bocatia zaplnila do posledného miesta kvôli jednému človeku. Bol ním košický rodák, od roku 1949 žijúci v Izraeli, novinár Yehuda Lahav, vlastným menom Štefan Weiszlovits (1930). Pravda, tentoraz nebol sám, spoločnosť mu robila novinárka Agnesa Kalinová, manželka Jána Kalinu, autora knihy Tisíc a jeden vtip. Dôvod, prečo meral Y. Lahav cestu až na Slovensko, bol rovnako ako na jar 2003 rovnaký - prezentácia novej knihy v rámci Dní židovskej kultúry. Po "Zjazvenom živote" bola tentoraz na rade publikácia "Odsúdení spolu žiť".

"Sú to črty, reportáže a rozhovory hlavne o palestínsko-izraalskej tematike," predstavil nám autor svoje nové dielo. Jeho zámerom je priblížiť čitateľom skutočný Izrael. "Svetové médiá vysielajú správy hlavne o atentátoch, bombardovaní a krviprelievaní. Preto sa môže vytvárať dojem, že je to jediný charakterový prvok izraelského národa. Skutočnosť je však oveľa mnohotvárnejšia. Izraelský a palestínsky národ sú si v mnohom veľmi blízke a ja som sa pokúsil hľadať tie črty, ktoré to znázorňujú. Viem, že jednotlivec nedokže to, čo robia svetové médiá. Ale pokiaľ je to v mojich silách, chcel by som tento obraz vyvážiť. Aby ľudia vedeli, že sa na Blízkom východe síce vraždí, ale aj hľadá porozumenie a zblíženie." Ak bude mať nová kniha úspech a ľudia by si žiadali niečo podobné, jej autor je pripravený vydať akési pokračovanie. Materiálov a námetov mal totiž oveľa viac, než sa do prvej časti dostalo.

Na rozdiel od knihy "Odsúdení spolu žiť", ktorá má spravodajský charkter, bola prvá publikácia "Zjazvený život" skôr autobiografiou. "Je o mojom živote, o ktorom som chcel vydať svedectvo hlavne pre svoje deti. Trápi ma totiž, že som sa na mnoho vecí, ktoré ma teraz zaujímajú, nestihol opýtať svojich rodičov. Teraz zbieram z ich života čriepky, aby som si o nich poskladal akúsi mozaiku. Tá je ale veľmi chatrná," priznáva Y. Lahav. Tento príjemný, optimizmom, šarmom a humorom sršiaci pán sa napriek tragédii, ktorá postihla jeho rodinu, dokázal v knihe s určitou dávkou humoru a vtipu vysmievať z malicherností tohto sveta. Okrem hrôz holokaustu v nej opísal časy, keď bol hrdým synom sovietskeho pluku, brigádnikom na Trati mládeže, izraelským kibucníkom či novinárom v komunistických novinách. "Prežil som život nabitý udalosťami a moje deti sa o to raz určite budú zaujímať. Ak by som tu už nebol, budú mať aspoň túto knižku."

Y. Lahav pracuje pre slovenské médiá už dlhé roky. Najprv to bol denník Pravda, potom Slovenský rozhlas a odkedy vznikla televízna stanica TA3, správy z Izraela má na starosti práve on. Ako sa nám priznal, keď ho "téatrojka" oslovila, najprv zvažoval, či je dobré, aby jeden spravodajca pracoval pre viaceré médiá z jednej krajiny. "Nakoniec som dospel k záveru, že je veľmi ťažké nájsť v Izraeli človeka, ktorý vie dostatočne dobre po slovensky, bol by novinár a mal dosť času. Tak som si povedal - radšej jeden novinár, ak by nemal byť žiadny."

Hoci je Blízky východ pomerne riziková oblasť, odkiaľ každú chvíľu prichádzajú správy o výbuchoch nástražných systémov, ostreľovaní či bombardovaní, Y. Lahav nemá pocit rizika. "S tým sa musí žiť rovnako ako tam, kde je oblasť častých zemetrasení," tvrdí. "Raz bol jeden atentát asi 300 metrov od miesta, kde som stál. Ale to je veľká vzdialenosť. Na druhý deň som sa tam bol pozrieť, už to tam opravovali a ľudia sa správali, akoby sa nič nestalo." Aj nedávno, keď bol v pásme Gazy, kde ide neraz skutočne o život, nemal pocit nebezpečia. Mrzí ho len, že už aj mnohých turistov, ktorých sprevádza, často zaujíma iba to, kde koho zabili, kde bol na koho spáchaný atentát a kde vybuchla aká nálož...

Spomienky na detstvo

O trochu príjemnejšou témou bolo Slovensko. Y. Lahav priznal, že Košice ho doslova uchvátili. Hlavne centrum mesta, jeho parky i ľudia. Vidí to najmä ten, kto je dlhšiu dobu preč. Vzťah k tomuto mestu má práve preto, lebo sa v ňom narodil. A hoci tu strávil iba štyri dni a potom už vyrastal v Prešove, Košice navždy zostali jeho rodné mesto.

"Keďže v Prešove v tom čase nebola pôrodnica a môj starší brat pri pôrode zomrel, moja mama pre istotu prišla odrodiť do Košíc," spomína Y. Lahav na okolnosti svojho príchodu na svet. Následovalo 12 rokov bezstarostného detstva, kým do neho ako ostrím kosy zasiahol holokaust. Písal sa rok 1942, keď malého Števka poslali rodičia ku známym do Budapešti. Dôvodom boli stupňujúce sa pritižidovské nálady, ktoré otcovi i mame vnukli myšlienku poslať syna vlakom do bezepčia. Keby vtedy na prešovskej stanici tušili, že sa vidia naposledy, utiekli by s ním.

"Je pre mňa záhadou, prečo si mysleli, že to, čo nie je pre mňa, je prijateľné pre nich...," zamýšľa sa po rokoch Y. Lahav. "Otec, ktorý bol lekárom kožných a pohlavných chorôb, si zrejme myslel, že k pracovným silám pre Nemcov budú potrebovať jeho pomoc. Nechcel žiť niekde v legalite." Keď Števkovi rodičia odprevádzali svojho syna, nevedeli, že o pár dní na tom istom mieste nasadnú do vagónov aj oni. Do páchnucich, ktorými deportovali Židov do stanice smrti. "Až po rokoch som sa dozvedel, že asi po mesiaci od môjho príchodu do Budapešti mojich rodičov deportovali." A definitívnu pravdu o ich osude sa dozvedel až po dlhých 30 rokoch. Povedala mu ju Poľka menom Ljuba, ktorú stretol v Haife.

"Keď mala 18 rokov, v koncentráku sa zblížila práve s mojimi rodičmi. Keďže si uvedomili, že nacisti chcú väzňov poslať na smrť do Treblinky, rozhodli sa v decembri 1942 utiecť. Ljubu zobrali so sebou. Mali ju radi, hovorila po poľsky a na úteku im mohla pomôcť." Všetci traja šli k slovenskej hranici. Asi 300 metrov od nej ich objavila a zatkla nemecká hliadka. Hoci obvykle v podobných prípadoch okamžite následovala "guľka", uprachlíkov postavili pred vojenský súd. Zrejme preto, aby zistili, kto im pomáhal pri úteku. "Všetkých troch odsúdili na smrť. Otca popravili, ale obe ženy omilostili. ´Milosť´ spočívala v tom, že ich poslali do Osvienčimu. Tam mama, ktorá bola už pomerne stará a zoslabená, vydržala iba dva-tri mesiace... Mladá a silná Ljuba prežila a odkedy sa dostala do Izraela, hľadala ma, aby mi povedala o osude rodičov."

Z Budapešti do Izraela

Ale vráťme sa k Štefanovmu presťahovaniu do Budapešti. Od 12 rokov držala nad osirelým chlapcom ochrannú ruku rodina z matkinej strany. Protižidovské nálady sa však stupňovali a začali zasahovať aj do života maďarských Židov. Masy ľudí so štvorcípou hviezdou na kabátoch boli až do konca vojny neľudsky vyvražďované. Chlapcovi i ostatným ťažko skúšaným Židom svitlo na lepšie časy až po tom, čo sovietska armáda Nemcov z Maďarska vyhnala. Keďže Štefan ovládal maďarčinu a ako Čechoslovák mal zo všetkých najbližšie k ruštine, robil Sovietom tlmočníka. Zakrátko sa stal obľúbencom veliteľa sovietskej posádky v Budapešti mjr. Maslova. Zažili spolu mnoho zaujímavých situácií, napr. keď židovský chlapec tlmočil dialógy medzi sovietskym veliteľom a maďarským kardinálom. Po vojne si chcel mjr. Maslov chlapca dokonca adoptovať. "Vtedy to však neprichádzalo do úvahy. Neprešlo by to jednak cez sovietske úrady a ja som sa aj tak chcel vrátiť do Prešova, pretože vo mne žila nádej, že tam stretnem rodičov." Túto myšlienku sa mu však realizovať nepodarilo...

Holokaust zanikol s nacistami, no ani po vojne sa nežilo ľahko. Keď mal Štefan 19 rokov, emigroval do Izraela. Začínal ako učiteľ, potom prešiel k novinárčine a vymyslel si pseudonym. "Štefan je meno, ktoré je uvedené v matrikách. Každé židovské dieťa však má aj židovské meno, väčšinou podľa starého otca. Môj sa volal Yehuda. Po príchode do Izraela som začal používať toto meno. Zaujímavé je, že tu na Slovensku ma všetci volajú Yehuda a v Izraeli Pišta," hovorí s úsmevom. "Vzhľadom na moju začínajúcu novinársku činnosť bolo vhodné, aby som si zvolil aj nové priezvisko. Lahav sa zrodilo náhodne. Po príchode do Izraela som žil s prvou manželkou istý čas v kibuce s názvom Lehavot Chaviva - Lehavot znamená plamene, Chaviva je meno izraelskej parašutistky, ktorá bola počas SNP zavraždená v Kremničke. Z Lehavot som urobil jednotné číslo a tak sa zo mňa stal Yehuda Lahav."

Počas vojenskej služby v izraelskej armáde nemohol písať do novín ani s novým menom, ale nevzdal sa. Vymyslel si ženský pseudonym Ora Šamírová. Vystriedal viacero redakcií, pričom jeho práce boli vždy hodnotené ako fundované a objektívne. Keďže Y. Lahav hovorí perfektne po hebrejsky, rusky, maďarsky, slovensky i česky, mal prehľad a nadhľad, bol ako stvorený pre prácu vyslaného izraelského spravodajcu vo východnej Európe. Tak sa aj stalo, po roku 1989 sa vďaka žurnalistike vrátil do známeho prostredia. Dovtedy na rodnú hrudu nesmel vkročiť. "V minulosti som bol v bývalom Československu podozrivý ako sionistický špión a asi 20 rokov som mal do svojej rodnej vlasti zakázaný vstup. V Izraeli ma zasa dlhé roky podozrievali ako komunistického špióna..."

Fandí futbalu

Krajinu, v ktorej Y. Lahav žije spolu s rodinou, nepovažuje za nebezpečnú ani napriek častým teroristickým či vojenským útokom dvoch znepriatelených strán - Izraela a Palestíny. "Život je všade normálny. Cez médiá sa verejnosť väčšinou dozvedá iba o bojoch, atentátoch a vraždách. Je to pochopiteľné, predsa sa nebude v správach hovoriť o tom, ako sa mladí ľudia aj na Blízkom východe zabávajú, chodia do kina a pod. Aj keď v nejakom podniku vybuchne bomba, na druhý deň sa začne s rekonštrukciou a ľudia tam zasa prídu." Y. Lahav má troch synov a všetci už boli po 30 mesiacov v armáde, dokonca v bojových jednotkách. Prežili to, hoci iných vyše 20 tisíc chlapcov sa už k svojim rodinám nevrátilo. "Ja i moja blízka rodina máme šťastie," priznáva. "Niektorí moji dobrí známi alebo priatelia už pri atentátoch zahynuli."

Y. Lahav žije v 200-tisícovom mestečku neďaleko Tel Avivu. "Aj keď som na dôchodku, môžem povedať, že som viac zamestnaný ako predtým. Píšem pre izraelské noviny a spolupracujem s médiami na Slovensku, v Maďarsku i Česku." Keďže mu trpký osud nedoprial prežiť viac času s milovaným otcom, vynahrádza to svojim synom. "Snažil som sa ich vychovávať v pozitívnom duchu s tým, aby o mojej a našej národnej minulosti vedeli čo najviac. Pri svojich cestách som im ukázal dôležité miesta spájané s mojou minulosťou. Zobral som ich do Prešova, kde som vyrastal, takisto do nacistických koncentrákov v Dachau, Mauthausene, Osvienčime, Terezíne..."

Aj s odstupom rokov Y. Lahav priznáva, že z neho žiaden ´progermán´ asi nebude. Nech hrá nemecké športové družstvo proti komukoľvek, on a spolu s ním mnoho Židov fandí opačnej strane. Celkom iný vzťah má k Slovensku. "Aj keď som tu prežil iba pár dní, som natoľko Košičan, aby som fandil Košiciam vo futbale. Čo ma ale osobne veľmi mrzí je to, že Košice i Prešov sú až v druhej lige. To je niečo neslýchané. To sa musí zmeniť." Aby sme Y. Lahavovi náladu trochu vylepšili, v krátkosti sme mu priblížili hru i tabuľkové postavenie 1.MFK. A že ak sa Prešov trochu posnaží, medzi troch postupujúcich do najvyššej súťaže sa do konca ročníka dostane aj on.

Róbert BEJDA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári