Súperi z nich museli mať pocit, že hrajú proti Čínskemu múru

Ako sa už stáva tradíciou, triumf našich nohejbalistov na majstrovstvách Európy v rumunskej Oradei vyvolal len skromnú pozornosť slovenských médií. A to bol pre nás najúspešnejší z doterajších siedmich, ktoré má tento neolympijský šport za sebou. "Asi to je tá naša daň, že stále nepatríme medzi olympijské športy, že naša účasť i výsledky na ME v Rumunsku sú tak slabo medializované," povzdychol si tréner národného tímu Jaroslav Žigala, ktorý mal v tejto funkcii na vrcholnom podujatí premiéru.

Štyri disciplíny, päť medailí, dve zlaté, jedna strieborná, dve bronzové - jednoznačná dominancia slovenského nohejbalu (hojne zastúpeného hráčmi košického DPMK) aj v hodnotení národov, tentoraz aj v kategóriách (dvojiciach a trojiciach), kde mali (aspoň na majstrovstvách Európy) vždy trochu navrch Česi. "Takže, jedine dôvod k spokojnosti, žiadne sklamanie, aj keď sme mali aj na zlatú medailu v singli. Všetci hráči odviedli štandardné výkony, i keď som sa trochu bál o Paťa Peruna, ktorý bol pred šampionátom úplne z formy. Možno mu trošku pomohlo sústredenie, ktoré sme mali v domácich podmienkach, v DPMK. Trochu sme si o všetkom aj podebatovali a v Oradei bol vari naším najlepším hráčom. V dvojiciach mal najlepší smeč, v trojkách zas pole, súperi si museli pre nami pripadať, že hrajú proti Čínskemu múru. Obaja Perunovci boli našimi ťahúňmi."

Ale boli to nervy, keď ste v kráľovskej disciplíne, trojiciach, bojovali s Čechmi o postup do finále. "Samozrejme, bol to náš najťažší zápas, ale veľké nervy som prežíval aj v singli pri bráškovi Mariánovi, keď hral v semifinále proti Čechovi Bubniakovi. Najmä v treťom sete, keď viedol 6:4 a súper vyrovnal na 8:8. Taký starý kozák, a tak psychicky zlyhá. Bubniak nerobil nič a Marián mu daroval body."

Ako ste to stihli všetko ukaučovať?

"Priznám sa, bol som viac zničený ako chalani na palubovke, prakticky som sa odtiaľ nepohol, bol som v napätí celý deň."

Aj preto sa doterajší tréner Vladimír Strojný pobral radšej do trénerského dôchodku?

"Ale nie, veď Vlado mal pred dvoma rokmi iba päťdesiatku. Ešte je mladý, veď nohejbal ešte sám hráva, nielen za Old Boys, pre ktorých chystáme v novembri turnaj, ale aj za novovytvorený klub KAC, vznik ktorého inicioval Laco Bertko. Pre mňa nie je celkom novinka viesť reprezentačný tím, pôsobím pri ňom už dlho, robil som Vladovi asistenta, viedol som i juniorské družstvo, takže to bol debut iba na majstrovstvách Európy."

Aká bola vaša konkurencia?

"Pôvodne malo v Oradei štartovať desať krajín, ale tri, Rakúsko, Rusko a Turecko, sa odhlásili. Neviem prečo, možno kvôli tej vtáčej chrípke. Napokon prišlo sedem krajín, okrem nás Česi, Maďari, Švajčiari, Francúzi, Chorváti a, samozrejme, domáci Rumuni. Najväčšia konkurencia, ako tradične, sa zišla v singloch, kde mohol každý štát prihlásiť dvoch hráčov. A väčšina z nich, azda až na Chorvátov, sú super singlisti. Výkonnostne išli hore najmä Francúzi, všeobecne, v dvojkách, trojkách i singloch, veď tam porazil Francúz aj nášho Marka Tomčišáka."

Rumunsko nie je pre vás neznámou krajinou, pravidelne sa zúčastňuje na svetových podujatiach, často ich aj samo organizuje. Aké to bolo v Oradei?

"Hala bola pekná, veľká, pre tri, možno štyritisíc ľudí. A na semifinálové a finálové zápasy prišlo aj dosť divákov. Možno štyristo-päťsto, a s tými fľašami z umelej hmoty vytvorili taký hrmot a atmosféru, že nebolo počuť vlastného slova. Inak, na mesto sme vôbec nemali čas, sám som bol iba v hale a hoteli. Prišli sme tam vo štvrtok večer, v piatok o pol ôsmej boli raňajky, hneď sme išli do haly a vracali sa na hotel o pol desiatej večer. Takže som ani nič neminul. Zmenil som akurát desať euro, aby som mal na kávu, a potom, až na hraniciach, som ešte čosi minul v potravinách. Za nejaké cukríky, čokoládu, pre veľké deti a manželku."

Tentoraz vám chýbala tradičná enkláva fanúšikov z Košíc, vraj nechceli riskovať ten vtáčí vírus... "Ale neboli sme tam celkom opustení. Prišli nejakí priaznivci z Nových Zámkov, Trebišova, aj Rišo Makara tam mal rodičov a strýka. Naši nás už čakali doma. Preto sme sa z Oradey ponáhľali. Zo slušnosti, aspoň na pol hodinku, sme skočili na záverčnú recepciu a nasadli do áut. Fanúšikovia nám z Košíc telefonovali, že vybavili nejakú reštauráciu na oslavu. Vraj ´Väznica´, za Slovanom. Len som im vyčítal, že musím do roboty, keď mám dovolenku. Pracujem totiž vo väznici v Šaci... Bolo tam super, ja som odchádzal okolo tretej v noci, mladší chalani pokračovali do rána."

Bohuš MATIA

Autor: Korzovanie košickými ulicami

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári